Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

Hlava XXX.

Čo si myslia o Oliverovi jeho noví návštevníci.

Doktor s nesmiernou žvatlavosťou uisťujúc dámy, že budú príjemne prekvapené výzvou previnilca, vložil rameno mladej slečny do svojho a voľnú ruku nabídnuc Mrs. Maylieovej, viedol ich s obradnou okázalosťou hore schodmi.

„Nuž,“ riekol doktor šepotom, keď tíško stlačil kľučku ložničných dvier, „čujme, čo o ňom myslíte. Nebol už dávno holený, ale nevyzerá predsa divoko. Dovoľte! Nechže sa najprv presvedčím, či môže prijať návštevu.“

Vnídúc pred nimi, nazrel do chyže, kynúc im, aby vstúpily, zavrel za nimi dvere a jemne odsunul posteľné záclony. Za nimi miesto temnozrakého, surového zlodeja, akého očakávaly, ležalo tu len: bolesťou a vysilením zničené, do hlbokého sna pohrúžené dieťa. Jeho poranená a dodrúzganá ruka ležala mu obviazaná krížom na prsiach, hlava sa mu klonila na druhé rameno, ktoré bolo čiastočne zakryté vlasom, splývajúcim na vankúši.

Ctihodný pán držal v ruke záclonu, a pozeral naň v tichu asi minútu. Zakiaľ takto pozoroval chorého, mladšia dáma sa ticho priblížila, sadla si na stoličku povedľa postele a odhrnula Oliverovi vlasy s tvári. A ako sa tak nad ním skláňala jej slzy kanuly na jeho čelo.

Chlapec sa pohnul a usmial sa vo sne ako by tento dôkaz ľútosti a súcitu bol v ňom zbudil rozkošný sen o láske a oddanosti, ktorú dosiaľ nepoznal. Zvuk jemnej hudby, buďto žblnkotanie vody v zátiší, alebo vôňa kvetiny, buď vyslovenie dôverného slova, občas náhle vyvolajú hmlisté, dychom miznúce, v tomto živote nezažité výjavy, ktoré akoby vzbudzovaly prchavé rozpomienky na dávno minulé šťastnejšie bytie, ktoré však chtivá túha mysle nemôže nikdy vyvolať.

„Čo to znamená?“ zvolala staršia dáma. „Toto úbohé dieťa nemohlo byť nikdy odchovancom lupičov!“

„Hriech,“ vzdychol si chirurg, opustiac záclonu „zahniezďuje sa v rozličných chrámoch; a kto to môže vedieť, do akej utešenej formy sa halí?“

„Ale v tak útlom veku!“ poznamenala Rose.

„Moja drahá, mladá dáma,“ vetil chirurg, smutne potriasajúc hlavou, zločin tak ako aj smrť nie je obmedzený starobou. Svoje obeti volí si veľmi často z radu najmladších a najkrásnejších.“

„Ale, či — ah! vskutku môžete veriť, že tento nežný chlapec bol by býval dobrovoľným druhom najhorších vyvrheľov spoločnosti?“ riekla Rose.

Chirurg naklonil hlavu, akoby tým chcel naznačiť obavu, že je to možné a zbadajúc, že by mohli vyrušiť chlapca, zaviedol dámy do súsednej miestnosti.

„Ale aj keby bol býval zvrhlý,“ pokračovala Rose, „pomyslite si len, aký je mladušký, predstavte si, že nikdy nepoznal materskú lásku, buďto radosti domova, že zlé zachádzanie, bitka, alebo nedostatok chleba, primäly ho snáď k tomu, aby sa pridružil k ľuďom, ktorí ho prinútili k zločinu. Teta, drahá Teta, pre milosrdenstvo božie, pomysli na to prv, ako toto choré dieťa dáš odvliecť do väzenia, ktoré sa na každý pád stane hrobom všetkých možností jeho napravenia. Oh! ak ma miluješ a ako vieš, že následkom tvojej dobroty a láskavosti nikdy som nepostrádala svojich rodičov, ale nebyť teba, mohla som práve tak byť bez pomoci a ochrany, ako toto biedne dieťa, poľutuj ho, kým nie je pozde!“

„Moja drahá,“ riekla staršia dáma, keď privinula plačúcu devu k hrudi, „či si myslíš, že by som mu vedela skriviť vlas na hlave?“

„Oh, nie,“ vetila Rose dychtive.

„Vskutku, nie,“ riekla stará dáma; „moje dni sa chýlia ku sklonku a nech je milosrdenstvo mojím podielom práve tak, ako ho ja dokazujem iným! Čo mám robiť, pane, aby som ho zachránila?“

„Dovoľte, aby som o tom premýšľal, madam,“ riekol doktor; „nechže premýšľam o tom.“

Mr. Losberne vsunul ruky do vrecák, a niekoľko ráz sa prešiel po izbe; zastanúc občas a kolíšúc sa na prstoch a mračiac sa pri tom úžasne. A po rozličných výkrikoch, ako: „už to mám,“ a „nie, nemám to,“ po častom obnovení prechádzania a mračenia sa, konečne pozastal a vravel:

„Myslím, ak mi dáte úplné o neobmedzené poverenie, aby som mohol popreháňať a popudiť Gilesa, a toho malého chlapčeka, Brittlesa, mohol by som to azda zariadiť. Viem, že je Giles verný človek a starý sluha, ale veď ho môžete odškodiť na storaký spôsob a odmeniť ho za to, že je takým výtečným strelcom. Nemáte nič proti tomu?“

„Keď už voskrz niet iného východiska k záchrane dieťaťa,“ vetila Mrs. Maylie.

„Niet ho,“ riekol doktor. „Na môj veru niet.“

„Tak vám moja teta dáva splnomocnenie,“ riekla Rose, usmievajúc sa cez slzy; „ale nebuďte príliš tvrdý proti tomu šuhajovi, len práve natoľko, nakoľko je to nevyhnutne potrebné.“

„Miss Rose, tak sa mi vidí, vy si myslíte, že krem vás, dnes je každý zatvrdilého srdca. Chcem veriť, a to len v záujme dorastajúceho mužského pokolenia, že pri prvom prijateľnom mládencovi, ktorý sa bude domáhať vášho súcitu, budete tiež v takej mäkkej a súcitnej nálade, ako ste teraz a želal by som si, aby som mohol byť na mieste takého mladíka, a mohol využiť takú výbornú príležitosť, aká sa dnes núka.“

„Vy ste práve takým veľkým chlapcom ako je Brittles,“ vetila Rose, červeňajúc sa.

„Dobre,“ riekol doktor, smejúc sa srdečne, „nemám k tomu ďaleko. Ale vráťme sa k tomuto chlapcovi. Len teraz príde veľký bod nášho dohodnutia. Preberie sa asi za hodinu, čo chcem povedať; a hoc som povedal tomu tupohlavému strážnikovi tam dolu, že sa nesmie hýbať, a že neslobodno k nemu vraveť, lebo to ohrozuje život, myslím, môžeme s ním hovoriť bez toho, že by sme ho vystavili nebezpečenstvu. Dávam túto ďalšiu podmienku — vyslúchnem ho vo vašej prítomnosti, a ak podľa jeho slov budeme môcť súdiť, a ak vám budeme môcť dokázať podľa pravidiel chladného rozumu, že je vskutku naskrz zvrhlým chlapcom (čo je viac ako možné), nechže je ponechaný svojmu osudu, a ja sa viac do celej veci, pre každý prípad, miešať nebudem.“

„Oh nie, teta moja!“ prosila Rose.

„Oh, áno, teta!“ riekol doktor. „Platí?“

„Neverím, že by bol zločincom,“ riekla Rose. „To je nemožné.“

„Znamenite,“ vetil doktor; „tým viacej príčin, aby bol prijatý môj návrh.“

Konečne sa dohodli a stránky si sadly, aby netrpelive čakaly na chvíľu, keď sa prebudí Oliver.

Trpelivosť dvoch dám bola vystavená dlhšej zkúške, ako to Mr. Losberne predvídal, lebo hodina ubiehala za hodinou a Oliver ešte vždy spal tvrdo. Bol už večer, keď dobrosrdečný doktor oznamoval, že je už natoľko zotavený, že bude môcť hovoriť. Vravel, že je chlapec veľmi chorý a slabý v následku ztraty krvi, ale jeho myseľ bola natoľko sužovaná túžbou, aby mohol niečo odhaliť, že za lepšie uznával dať mu k tomu príležitosť, ako stáť na tom, aby zostal na pokoji až do rána, čo sa ináče bolo muselo stať.

Rozhovor trval dlho. Oliver im rozpovedal svoju jednoduchú históriu, ale pre bolesť a pre nedostatok síl musel častejšie zastať. V zatmenej chyži smutne znel hlas chorého dieťaťa, vypočitujúceho dlhý rad bied a utrpení, ktoré naň uvalili nemilosrdní ľudia. Oh! keď utláčame našich blížnych a keď im krivdíme, bárs by sme pripustili k srdcu aspoň tú myšlienku, že všetky ľudské poblúdenia ako hustý, tmavý mrak vznesú sa pomaly síce, ale iste k Nebesiam, aby na chvíľu počuli v duchu hlboké obvinenia zosnulých, ktoré veru nijakou mocou umlčať a nijakou pýchou potlačiť nemožno, iste by zaraz zmizla všetka krivda, nespravedlivosť, utrpenie, bieda, krutosť a zlo, s ktorým sa v každodennom živote stretáme.

Tejto noci Oliverove vankúše naprávaly veľmi nežné ruky; a keď spal, bdela nad ním milota a ctnosť. Bol pokojný a šťastný a bol by mohol umrieť bez reptania.

Keď bol dôležitý rozhovor dokončený a keď Olivera zasa uložili k odpočinku, doktor osušiac svoje oči s výhovorkou, že má soslabený zrak, sišiel dolu, aby sa pustil do Mr. Gilesa. V chyži nenašiel nikoho a tu mu napadlo, že by snáď lepší výsledok docielil, keby postup započal v kuchyni, odobral sa teda do kuchyne.

V tejto dolnej snemovni domáceho parlamentu shromaždené boly služobné, Mr. Brittles, Mr. Giles, kotlár (ktorý uznaním za preukázané služby obdržal zvláštne pozvanie, aby s nimi ostal celý deň) a strážnik. Posledný pán mal hrubú palicu, veľkú hlavu, veľkú tvár, a veľké poltopánky; vyzeral, ako by bol užil hodnú dávku nápoja — čo vskutku aj urobil.

Dobrodružstvo minulej noci bolo ešte vždy predmetom úvah; keď vstúpil doktor, Mr. Giles práve obšírne rozkladal o svojej duchaprítomnosti, a Mr. Brittles s krčahom v ruke vopred potvrdzoval všetko, čo jeho predstavený chcel povedať.

„Zostaňte sedieť,“ riekol lekár, mávnuc rukou.

„Ďakujem vám, pane,“ riekol Mr. Giles. „Dámy si prialy, aby som rozdal niekoľko krčahov, pane; a keď preto v mojej malej chyži nebolo dosť miesta, pane a želal som si spoločnosť, popíjam svoju čiastku tuná medzi nimi.“

Brittles dačo zamrmlal, čo malo vo všeobecnosti znamenať toľko, že dámy a páni vyslovujú svoje potešenie nad tým, že Mr. Giles sa k ním uponížil. Mr. Giles sa blahosklonne poobzeral, ako by bol chcel povedať, že dokiaľ sa budú slušne chovať, ich neopustí.

„Ako sa má chorý, pane?“ spýtal sa Giles.

„Tak-tak;“ vetil doktor. „Obávam sa, že ste sa dostal do kaluže, Mr. Giles.“

„Dúfam, nechcete azda povedať, pane,“ riekol trasúc sa Mr. Giles, „že umrie? Keby to mala byť pravda, nemohol by som byť už viacej šťastným. Nechcel som predsa zabiť chlapca, ani ja, ani Brittles, ani za všetko striebro tejto zeme, pane.“

„O tom nie je reč,“ riekol tajuplne doktor. „Mr. Giles, ste vy protestant?“

„Áno, pane, dúfam, že som,“ zalkal sa veľmi bledý Mr. Giles.

„A čo ste vy chlapče?“ riekol doktor, obrátiac sa ostro k Brittlesovi.

„Boh mi pomáhaj, pane!“ vetil Brittles veľmi poľakane, „som tým istým, čím je Mr. Giles, pane.“

„A teraz mi povedzte,“ riekol doktor, „obidvaja, obidvaja! Či by ste mohli odprisahať na to, že chlapec, ktorý leží hore, je tým istým chlapcom, ktorý minulú noc liezol cez okno? Von s tým! Poďte! Všetko je pripravené.“

Doktor, ktorý bol všeobecne známy najmiernejší človek na zemi, vyslovil túto otázku s takým hrozným hnevom, že Giles a Brittles, ktorí všetkým tým rozčúlením boli povážlive zmätení, hľadeli na seba ako omámení.

„Dávajte pozor, strážnik, na odpoveď, áno?“ riekol doktor, zdvihnúc slávnostne ukazovák a dotknúc sa ním nosa, čím chcel zaistiť dôstojnosť celého pokračovania. „Pozdejšie by mohlo na tom veľmi záležať.“

Strážnik pozeral tak múdro, nakoľko len mohol a zdvihol svoju úradnú palicu, ktorú v nedbalosti zabudol v rohu pri ohnisku.

„Viete predsa, že sa jedná jednoducho o totožnosť osoby,“ riekol lekár.

„To je to, pane,“ riekol strážnik, zakašľúc prudko, lebo dopíjajúc, zabehlo mu pivo.

„Tento dom prepadli zlodeji,“ riekol doktor, „a dvaja mužskí zbadali na okamih nejakého chlapca v chomáči puškového dymu, súc pomätení poplachom a tmou. Na druhý deň prišiel do toho istého domu chlapec a keďže mal náhodou obviazanú ruku, títo mužskí vrhli sa na neho násilne, čím povážlive ohrozili jeho život a prisahajú, že je zlodejom. Teraz vyskytuje sa otázka, či títo mužskí jednali správne, a ak nie, do akého položenia sa tým dostali?“

Strážnik prisvedčil vážne a riekol, že ak to nebolo správne, rád by vedel, čo to teda bolo.

„Spytujem sa vás znova,“ hrmel doktor, „či môžete slávnostnou prísahou potvrdiť totožnosť chlapca?“

Brittles pozrel v pochybnostiach na Mr. Gilesa; Mr. Giles zasa pozrel v pochybnostiach na Brittlesa, strážnik priložil dlaň k uchu, aby zachytil odpoveď; kotlár a služobné sa naklonili vpred a počúvali; doktor hľadel prísne vôkol a tu zrazu bolo počuť od brány zvonenie a na to hneď vrzgot kolies.

„To sú behúni!“ skríkol Brittles a bolo vidno, že mu odľahlo.

„Akí?“ zvolal doktor ustupujúc ohromene.

„Policajní úradníci z Bow Streetu, pane,“ vetil Brittles, a schytil sviečku; „ja a Mr. Giles sme pre nich poslali dnes ráno.“

„Čo?“ kričal doktor.

„Áno,“ vetil Brittles; „dal som ich zavolať skrze kočiša, a čudujem sa, že tu neboli už prv, pane.“

„Vy ste to urobil, vy? Mohli ste sa prepadnúť aj s vaším slimačím kočišom; to je všetko,“ riekol doktor odchádzajúc.

Koniec I. sväzku.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.