ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Opis vzrastu, výchovy a stravovania Olivera Twista.

Nasledujúcich osem, alebo deväť mesiacov bol Oliver obeťou sústavného darebáctva a podvodu. Vychovávali ho údermi. Predstavenstvo chudobinca o hlade a biednom stave siroty podávalo zovrubné zprávy predstavenstvu cirkevnému, toto zase zasielalo dôstojné dotazy predstavenstvu chudobinca, keďže podľa matky nemal príslušnosť v „dome“, ktorý mal dať Oliverovi Twistovi potrebné zaopatrenie. Predstavenstvo chudobinca odpovedalo ponižene, že ho tam nemá. Cirkevné predstavenstvo zase veľkodušne a ľudomilne riešilo vec tak, že Oliver má byť „prenajatý“, alebo inými slovami, má byť poslaný filiálnemu, asi na tri míle vzdialenému chudobincu, kde asi dvadsať, alebo tridsať iných mladistvých previnilcov, ktorí prestúpili chudobinský zákon, sháňa po dlaždbách ústavu bez prílišného nasýtenia a odevu, pod materinským pohľadom staršej ženy, ktorá dozerá na týchto vinníkov za týždenný poplatok sedem a pol penny od hlavy. Sedem a pol penny týždenného poplatku od dieťaťa je slušnou odmenou; mohli by za ňu dostať o moc viac, ako práve len toľko, čo stačí k nedostatočne potešiteľnému uspokojeniu žalúdka. Táto staršia žena však bola múdrou a zkúsenou osobou; vedela, čo je dobré deťom a o tom, čo slúži k jej dobru, mala tiež veľmi jasnú predstavu. Preto väčšiu časť týždennej potreby upotrebila pre seba a vzrastajúcej farskej generácii dávala o moc menej, ako bolo pre ňu pôvodne určené. V tomto svojom nesmierne nízkom chytráctve osvedčila sa, ako veľká experimentálna filozofka.

Všetkým je známa histórka o inom experimentálnom filozofovi, ktorý mal veľkú teoriu, podľa ktorej kôň mohol žiť aj bez krmu, a ktorý to tak výborne dokázal, že jedného dňa našiel svojho koňa vystretého na slame, a koník by sa zaiste bol osvedčil, ako veľmi duchaplné a ostrovtipné zviera, keby práve dvadsiatimištyrmi hodinami pred tým, ako mal dostať prvý pohodlne osviežujúci, vzdušný zákusok, nebol zdochol. Na nešťastie Oliver bol sverený pre pokusnú filozofiu tejto ženy, jej ochrannej pečlivosti, účinlivosť jej sústavy sprevádzal obyčajne podobný výsledok; veď v tom momente, keď si dieťa zvyklo jestvovať aj pri najmenšej dávke najslabšej živnosti, prihodilo sa v ôsmych prípadoch zpomedzi desiatich, že dieťa ochorelo pre podvýživu a zimu, alebo sa popálilo pre neopatrnosť, buďto sa pridusilo; v niektorom z týchto prípadov biedné, drobné stvoreniatko obyčajne pošlo na druhý svet, aby sa tam stretlo s otcom, ktorého na tomto svete nikdy nepoznalo.

Ak sa o sirotu javil väčší záujem, ako obyčajne, na ktorú dozerali v posteli, alebo, ak bola smrteľne opálená, pri umývaní — hoc posledný posledný prípad bol veľmi zriedkavý, keďže v osade každé umývanie bolo zvláštnou udalosťou — komisia chcela ďeťom natĺcť do hlavy, aby nedávaly vzrušujúce otázky, lebo sa raz stalo, že farné deti chcely pripojiť svoje rebelantské podpisy ku výstrahe ostatných, ale táto odvážlivosť bola zamedzená na základe ranhojičovho dobrozdania a pedelovho svedectva. Prvý, hoc aj vždy pitval telo, nikdy nenašiel vo vnútornostiach (čo bolo ináče veľmi pravdepodobným), druhý však vždy dôsledne odprisahal to, čo si predstavenstvo ústavu žiadalo. Popri tom výbor robieval občas vychádzky do osady a predchádzajúci deň vždy poslal napred pedela, aby oznámil ich príchod. Keď prišli, deti boly aspoň na oko pekne očistené; a čo by chcel mať kto ešte viacej!

Nebolo možno očakávať, aby takáto hospodárska sústava priniesla nejaký mimoriadny a hojný výsledok. Keď sa Oliver Twist dožil svojich deviatych narodenín, bol bledým, slabuškým chlapčekom malej postavy, a útleho objemu. Ale príroda, alebo dedičnosť vštepily do Oliverovej hrudi dobrého a silného ducha, ktorý — vďaka skrovnej strave ústavu — mal nadostač miesta k rozvoju, a môžbyť, že tejto okolnosti mohol ďakovať, že sa dožil deviateho výročia svojho narodenia. Hocijako je to už, dosť na tom, že mal deviate narodeniny, ktoré prežil v uhoľnej pivnici vo vyberanej spoločnosti dvoch mladých gentlemanov, ktorí sa s ním zúčastnili ráznej pôtky, boli zatvorení a odsúdení ku krutému hladovaniu, keď Mrs Mannovú, šľachetnú paniu domu, neočakávane predesil príchod Mr Bumblea, pedela, ktorý sa namáhal otvoriť dvierka zahradnej brány.

„Pre sväté milosrdenstvo! Ste to vy, pane Bumble?“ zvolala Mrs Mannová, vystrčiac z okna hlavu s dobre líčeným vytržením radosti. („Zuzka, priveď hore Olivera a tých dvoch ušmúľancov a umy ich dobre.“) „Moje srdce plesá, pane Bumble, aká som vskutku rada, že vás vidím!“

Pán Bumble bol tučným a cholerickým človekom, a miesto toho, aby na toto srdečné privítanie dal milú odpoveď, do malých dvierok praštil strašným úderom, a kopol do nich tak, ako to vie urobiť len pedel.

„Ach, myslím len na to,“ zvolala Mrs Mannová, vybehnúc von — kým chlapcov vyviedli hore. „Len tým, že je moja myseľ stále na to sústredená; len preto, že mám stále na ume tie drahé deti, mohlo sa stať, že som zabudla na to, že sú dvierka zdnuká zatvorené. Vstúpte, pane; len ráčte vstúpiť Mr Bumble, nech sa vám páči, pane.“

A toto pozvanie sprevádzala poklonou, ktorá by bola mohla pohnúť aj srdcom cirkevného predstavenstva, ale nemohla obmäkčiť — sluhu.

„Mrs Mannová, snáď si myslíte, že je to úctivý spôsob privítania,“ spýtal sa Mr Bumble, polapiac palicu, „keď necháte obecných úradníkov čakať pri zahradnej bráne, keď idú k vám vo veci farnosti, ktorá sa týka farných sirôt. Či viete o tom — ako by som to povedal — že ste parochiálnou povereníčkou, ktorú platia zo základinových peňazí?“

„Isteže, Mr Bumble, len som práve chcela niečo povedať tým drahým detičkám a je od vás vskutku veľmi milo, že k vôli ním prichádzate,“ odpovedala s veľkou poníženosťou Mrs Mannová.

Mr. Bumble mal o svojich rečníckych schopnostiach a o svojej dôležitosti, veľmi vysoký pojem. Rozvinul tamtie a bránil túto. Oddýchol si.

„Dobre, dobre, Mrs Mannová,“ odvetil pokojnejším tónom; „môžbyť, že je tomu tak, ako vravíte; môžbyť. Poďte dnuká, Mrs Mannová, prichodím úradne, a mám vám čosi povedať.“

Mrs Mannová zaviedla pedela do malej, tehlou dláždenej izby; ponúkla mu stolec; a jeho ohrnutý klobúk a palicu obradne položila pred neho na stôl. Mr Bumble utrel si pot, ktorý mu pri chôdzi vystúpil na čelo, s úľubou leštil svoj klobúk a usmieval sa. Áno, on sa usmieval. Aj pedelovia sú len ľuďmi; a Mr Bumble sa usmieval.

„Neurazte sa tým, čo vám chcem povedať,“ riekla s uchvacujúcou milotou Mrs Mannová. „Mali ste dlhú cestu, všakver? Inak by som sa o tom nezmieňovala. Nepriali by ste si nejakú tú kvapôčku, Mr Bumble?“

„Ani kvapky. Ani kvapky,“ odpovedal Mr Bumble, mávajúc dôstojne síce, ale milo, pravicou.

„Myslím, že si prajete,“ riekla Mrs Mannová, zbadajúc odmietavý tón a posunok, ktorým ho sprevádzal. „Práve len kvapôčku, s trochou vody a s kúskom cukru.“

Mr Bumble si odkašľal.

„Nuž, práve len kvapôčku,“ vravela presvedčive Mrs Mannová.

„A čo je to?“ tázal sa pedel.

„Nuž len to, čo musím mať v malom množstve v dome, aby som z toho mohla dať tým drahým dietkam do kávy, keď im je nie dobre, Mr Bumble,“ odpovedala Mrs Mannová, otvárajúc v rohu chyže kredenc, a berúc odtiaľ sklenicu a pohár.

„Je to gin. Nechcem vás zavádzať, Mr Bumble, je to gin.“

„Mrs Mannová, dávate deťom kávu?“ spýtal sa Mr Bumble, sledujúc pohľadom zaujímavý proces miešania.

„Veď vy to viete, pane, že nemôžem hľadieť na utrpenie tých miláčkov,“ riekla ošetrovateľka.

„Nie,“ riekol Mr Bumble, „nie, vy nemôžete. Vy ste, pani Mannová, veľmi ľudskou ženou,“ (kým postavila sklienku). Pri najbližšej príležitosti vynasnažím sa, aby som sa o veci zmienil pred výborom, Mrs Mannová. (Pritiahol k sebe sklienku.) Vy cítite, ako matka, Mrs Mannová.“ (Smiešal gin s vodou.)

„S radosťou pripíjam na vaše zdravie, Mrs Mannová,“ a prehltol polovicu nápoja.

„A teraz už niečo úradne,“ riekol pedel, vytiahnuc v koži viazaný zápisník. „Dieťa, ktoré bolo pokrstené na meno Olivera Twista, dnes má deväť rokov.“

„Nech mu Boh žehná!“ prerušila ho Mrs Mannová, utrúc si ľavé oko krajom zásterky.

„A hoc aj bola ponúknutá odmena vo výške desiatich libier, ktorú dodatočne zvýšili na dvadsať libier, a hoc aj, povedal by som, veci bola venovaná najkrajnejšia pozornosť,“ — riekol Mr. Bumble, — „predsa sa nám nikdy nepodarilo zistiť jeho otca, miesto pobytu jeho matky, jej meno, a jej stav.“

Mrs Mannová pozdvihla s údivom ruky a po krátkom premýšľaní dodala: „A ako je to možné, že má predsa meno?“

„Snáď vy, Mr Bumble?!“

„Áno, ja, Mrs. Mannová; veď našich miláčkov pomenúvame podľa abecedného poriadku. Posledné písmeno bolo S, — Swibble, tak som ho nazval. Potom nasledovalo práve písmeno T, nuž som ho pomenoval Twistom. Najbližšie bude nasledovať Unwin, a potom Vilkins. Mená mám hotové až do konca abecedy a keď prídem po Z, začne sa to znova.“

„Ach, veď vy máte zrovna spisovateľské nadanie, pane!“ riekla Mrs Mannová.

„Dobre, dobre,“ riekol, lichotením zrejme potešený pedel; „a môžbyť, že aj mám. Môžbyť, že aj mám, Mrs Mannová.“ Dopil ginovú miešaninu a dodal: „Oliver je už príliš starý na to, aby tu mohol aj naďalej zostať; predstavenstvo rozhodlo, že sa musí vrátiť do ,domu‘. Prišiel som preto osobne, aby som ho ta zaviedol, ukážte mi ho hneď!“

„Hneď ho privediem sem,“ riekla Mrs Mannová, opúšťajúc tým cieľom miestnosť. A Olivera priviedla jeho ochrankyňa čoskoro do izby bez kabáta síce, ale aj bez špiny, ktorá obyčajne halila jeho tvár a ruky, nakoľko už totiž mohla byť jediným umytím odstránená.

„Pokloň sa tomuto pánovi, Oliver,“ riekla Mrs Mannová.

Oliver sa poklonil, rozdeliac tento prejav zdvorilosti medzi sediaceho pedela a na stole položený ohrnutý klobúk.

„Nuž, chceš isť so mnou, Oliver?“ riekol Mr Bumble vznešeným hlasom.

Oliver chcel povedať, že by s hockým šiel s veľkou ochotou, keď pohliadnuc do hora, zachytil pohľad Mrs Mannovej, ktorá stála za pedelovým kreslom a so zúrivým výrazom v zraku hrozila päsťou. Pochopil hneď význam pokynu na jeho tele často vyprobovanej pästi a pri rozpomienke na ňu, táto urobila naň hlboký dojem.

„A či pôjde so mnou aj ona?“ spytoval sa úbohý Oliver.

„Nie, ona nemôže,“ vetil Mr Bumble, „ale veď ťa zavše navštívi.“ Pre chlapca toto nebolo príliš veľkým potešením. A hoc bol aj mladušký, predsa mal dosť smyslu pre to, aby vedel prejaviť bolestný pocit nad svojím odchodom. Chlapec sa nemusel veľmi namáhať, aby z očú vylúdil slzy. Hlad a nedávne zlé zachádzanie sú veľkými pomocníkmi toho, kto chce plakať; a Oliver plakal vskutku veľmi prirodzene. Mrs Mannová ho mnohonásobne polaskala, a čo Olivera ešte väčšmi potešilo, dala mu chlieb s maslom, aby, keď príde do chudobinca, nevyzeral príliš vyhladovelým. So skyvou chleba v ruke a so sirotincovou hnedou čiapkou na hlave, odchádzal Oliver v spoločnosti Mr Bumblea z biedneho domova, kde ani len jedno milé slovko, alebo nežný pohľad, neožiarily nikdy chmúrnosť jeho detských liet. A teraz, keď sa za ním zavrela brána, pustil sa do usedavého plaču. Svojich biednych, malých druhov musel zanechať v mizerii ústavu, tých, čo boli dosiaľ jeho jedinými priateľmi, a pocit osamelosti vo veľkom svete z počiatku zachvátil jeho detinské srdce. Mr Bumble sa poberal dlhými krokmi a malý Oliver, chytiac sa jeho zlatom vrubeného rukáva, cupkal vedľa neho, spytujúc sa za každou štvrť míľou, či sú už blízko cieľa. Na tieto dotazy Mr Bumble odpovedal veľmi krátko a úsečne; lebo prechodná milota, ktorú ginová miešanina vie vzbudiť v daktorých hrudiach, sa už vyparila; a on zase bol sebavedomým pedelom.

Oliver, sotva že bol štvrť hodinu medzi múrami chudobinca, a sotva stačil dojesť druhú skyvu chleba, keď sa zase vrátil Mr Bumble, ktorý ho bol odovzdal do opatery starej ženy; a riekol mu, že sa hneď musí dostaviť pred výbor.

Oliver, nemajúc veľmi jasného poňatia o tom, čo je vlastne skutočný výbor, touto zvesťou bol rázne prekvapený a nevedel, či sa má smiať, alebo plakať. Avšak nemal času na premýšľanie, lebo mu Mr Bumble klepnul palicou po hlave, aby precítnul: druhý úder zas dal mu do chrbta, aby ho oživil. Potom ho vyzval, aby šiel s ním a zaviedol ho do priestrannej na bielo vylíčenej miestnosti, kde okolo stola sedelo osem alebo desať pánov. Za vrch stola predsedal v kresle od ostatných o moc vyššie, veľmi tučný gentleman, veľmi okrúhlej a červenej tvári.

„Pokloň sa výboru,“ riekol Bumble.

Oliver sotrel dve alebo tri slzy, ktorá mu kanuly z očú; a nehľadiac na výborníkov, ale na stôl, šťastlivo sa im poklonil.

„Ako sa voláš, šuhaj?“ riekol gentleman vo vysokom kresle.

Oliver, pohľadom na toľkých pánov, bol preľaknutý a triasol sa na celom tele: pedel však dal mu druhý úder do chrbta, od ktorého sa pustil do plaču. Pre tieto dve príčiny odpovedal veľmi tichým a váhavým hlasom; preto jedon pán s bielou vestou mu povedal, že je blázonko. Bol to primeraný spôsob prebudiť jeho ducha a utíšiť jeho rozochvenie.

„Chlapče,“ riekol pán vo vysokom kresle, „počúvaj ma, dúfam, že vieš, že si sirotou?“

„Čo je to, pane?“ spýtal sa biedny Oliver.

„Hneď som si myslel, že je ten chlapec blázon,“ riekol pán s bielou vestou.

„Ticho!“ zvolal pán, ktorý pred tým vravel.

„Veď vieš, že nemáš otca, ani matky, že ťa doniesli do sirotinca? Nevieš?“

„Áno, pane,“ odvetil, horko zaplačúc, Oliver.

„Prečo plačeš?“ tázal sa pán s bielou vestou. A vskutku bolo to čosi mimoriadneho. Veď čože mohol chlapec docieliť plačom?

„Dúfam, že sa každý večer modlievaš,“ vravel iný pán nevrlým hlasom, „a že sa ako kresťan modlíš za ľudí, ktorí ťa živia a starajú sa o teba?“

„Áno, pane,“ fňukal chlapec.

Pán, ktorý vravel na posledy, mal veru pravdu. Bolo by to vskutku veľmi kresťanské a obdivuhodné kresťanské tiež, keby sa tak Oliver bol modlil za ľudí, ktorí ho živili a oň sa starali. Ale on to nerobil, lebo ho tomu nenaučil nikto.

„Nuž, áno! Prišiel si sem, aby si bol vychovávaný, a aby si sa naučil nejakému užitočnému povolaniu,“ riekol červenolíci pán vo vysokom kresle.

„Zajtra ráno o šiestej začneš trhať z ľana chumáče,“ dodal ešte jeden z nich, v tej bielej veste.

Takto spojac tie dve dobrodenia v jedon postup trhania chumáčov, súc ponúknutý pedelom Oliver sa hlboko poklonil, a rýchlo sa vzdialil do veľkej miestnosti, kde na hrubej, tvrdej posteli s plačom zaspal. Aká krásna ilustrácia citných zákonov Anglie! Ktorá nechá svojich bedárov spať!

Chudiak Oliver! V svojej nezkúsenosti si myslel, keď spiac odpočíval v šťastnom nevšímaní si všetkého, čo sa okolo neho dialo, že výbor v ten istý deň dospel k rozhodnutiu, ktoré bude mať najväčší vliv na súdbu jeho budúcnosti. V skutku aj mal a bol takýto:

Členovia tohoto výboru boli všetko veľmi múdri a hlboko filozoficky založení ľudia; a keď svoju pozornosť obrátili na sirotinec, ihneď našli čosi, čo by obyčajní smrteľníci nikdy neboli objavili, tým menej takí úbožiaci, ako boli obyvatelia ústavu. Tento bol miestom určeným pre riadne zamestnávanie nemajetnejších tried, kde sa celoročne za spoločné raňajky, obed, olovrant a večeru neplatilo nič; kde všetko bolo len bezplatným šťastím a nie prácou. „Ohó!“ povedal si výbor, tváriac sa veľmi povolane, „veď sme tu preto činiteľmi, aby sme urobili poriadok; a zavedieme ho hneď!“ Preto — keďže nechceli nikoho donucovať — ustálili pravidlo, že všetci chudobní ľudia boli postavení pred rozhodnutie, že buďto budú v „dome“ aj naďalej hladovať, alebo ho rýchlo opustia. Preto s takýmto výhľadom uzavreli s vodárňou smluvu na dodanie neobmedzeného množstva vody a s istým obchodníkom na občasné dodanie malého množstva ovsenej múky, aby tri razy denne rozdeľovali každému trochu kaše, krem toho dva razy do týždňa jednu cibuľu a v nedeľu pol žemle. Okrem toho podľa návrhu dám urobili ešte veľa iných múdrych a ľudomilných opatrení, ktoré nemusíme spomínať; podujali láskave rozvedenie chudobných manželov; a miesto toho, aby primäli manželov k tomu, aby, ako to predtým robili, vydržiavali svoje rodiny, odňali im rodiny a urobili z nich starých mládencov, tým, že ich núdznym ženám poskytli prístrešie. Nemožno povedať, že koľko uchádzačov by sa bolo hlásilo o takúto podporu zo všetkých tried spoločenských, keby nebola bývala spojená s chudobincom; ale členovia výboru boli predvídavými ľuďmi a postarali sa o túto prekážku. Podpora bola nerozlučiteľne spojená s chudobincom a kašou a toho sa ľudia obávali. O šesť mesiacov pozdejšie, ako sa ta presťahoval Oliver Twist, systém bol v plnom prúde. Pre vzrast do soznamu prijatých a nevyhnutnosťou zaodenia všetkých chudákov, na ich vyhubnutých, bedárskych postavách šaty cele voľne svisaly, — no z počiatku to bolo skôr drahšie, ako lacnejšie.

Obyvatalia chudobinca boli práve tak vyhubnutí, ako chudáci; a výbor bol vo vytržení.

Jedálňa pre chlapcov bola vo veľkej, kamennej sieni, na konci ktorej stál kotol: z ktorého bielou zásterou prepásaný kuchár, pri pomoci jednej alebo dvoch žien v čase jedenia varechou rozdeľoval kašu. K tomuto slávnostnému výkonu každý chlapec dostal cínový tanier na kašu a nič viac — vyjmúc príležitosti veľkých, verejných prejavov, keď k tomu dostal dve a štvrť unce chleba. Taniere nebolo treba nikdy umývať, lebo ich chlapci lyžicami vyleštili celkom a keď tento výkon dokončili (ktorý nikdy netrval veľmi dlho, keďže lyžice boly skoro tak veľké ako taniere) sedeli, hľadiac uprene na kotôl s takým dychtivým pohľadom, ako by chceli shltnúť aj tie tehly, z ktorých bol kotôl postavený; stravujúc seba samých vášnivým ssaním prstov, hľadajúc pátrave kus vyšpľachnutej kaše. Vo všeobecnosti chlapci mali chuť k jedlu.

Oliver Twist a jeho druhovia cez tri mesiace trpeli muky pomalého vyhladovania: až konečne pre hlad stali sa takými divými žralokmi, že jedon chlapec, ktorý bol na svoj vek priveľmi vytiahnutý, a na takúto vec nebol zvyknutý (lebo jeho otec mal malú vyvárňu), pred svojimi druhmi robil zahalené narážky, že keby najbližšie mal denne ešte o jedon tanier kaše viacej, musel by sa obávať, že v noci po prípade musel by prehltnúť chlapca, ktorý vedľa neho nocoval a bol veľmi slabým šuhajčekom. A hoci mal aj divé, hladné oči, chlapci mu predsa neopatrne dôverovali. Zadržali poradu; a ťahali žreb, kto má ísť po večeri ku kuchárovi a žiadať ešte viac kaše; a lós padol na Olivera Twista. Zavítal večer; chlapci si posadali na miesta. Kuchársky majster v svojej rovnošate postavil sa ku kotlu; jeho biedne pomocníčky sriadily sa za jeho chrbtom; kaša bola rozdelená; a biedne stravované deti musely odriekať dlhú modlitbu. Kaša zmizla; chlapci šeptali medzi sebou a kývali na Olivera, kým ho jeho najbližší susedia poštuchávali. Od hladu zúfalé, a pre strádania ľahostajné dieťa vstalo od stola a s tanierom a lyžicou v ruke pristúpilo ku kuchárovi a povzbudené akousi šialenou odvahou, rieklo:

„Prosím vás, pane, dajte mi ešte trochu!“

Kuchár bol tučný, zdravý človek, ale počujúc to, zbledol. Niekoľko chvíľ vyjavene hľadel na malého rebelanta a musel sa oprieť o kotôl. Jeho pomocníčky ostaly údivom cele preľaknuté; chlapcami zalomcoval strach. „Čo!?“ prehovoril konečne slabým hlasom kuchár.

„Prosím vás, pane,“ opakoval Oliver, „dajte mi ešte trochu!“ Kuchár namieril varechou na Oliverovu hlavu s tým úmyslom, že ho udre; potom ho však schvátil do ramien a hlasite volal na pedela.

Výbor mal práve slávnostné zasadnutie, keď Mr. Bumble vo veľkom vzrušení vrútil do siene a obrátiac sa na gentlemana vo vysokom kresle, riekol:

„Mr. Limbkins, odpustite, pane! Oliver Twist chcel ešte viac!“ To pohlo všetkými. Zdesenie sa javilo na všetkých tvárach.

„Ešte viac!“ riekol Mr. Limbkins.

„Utíšte sa, Bumble, a odpovedajte mi jasne. Dobre som rozumel, chcel ešte viac potom, ako zjedol večeru, rozdelenú podľa dietetických pravidiel?“

„Áno, on chcel, pane,“ vetil Bumble.

„Ten chlapec odvisne,“ riekol pán s bielou vestou. „Presvedčený som, ze ten chlapec odvisne.“

Proti tomuto výroku gentlemana s bielou vestou neohradzoval sa nikto. Vzkrsla živá rozprava. Oliver bol ihneď zatvorený; a na druhý bolo na bránu pripevnené oznámenie, ktorým farnosť núkala Olivera Twista a päť libier odmeny tomu, kto si ho vezme, inými slovami: päť libier a Oliver Twist boli ponúknutí hociktorému mužovi alebo žene, kto by potreboval učňa k remeslu, alebo hociakému zamestnaniu. „V celom svojom živote nikdy som o ničom nebol tak pevne presvedčený,“ riekol pán s bielou vestou, keď nasledujúceho rána klepal na bráne a čítal vyhlášku: „v celom svojom živote nikdy som o ničom nebol tak pevne presvedčený, ako o tom, že to chlapčisko odvisne na šibenici.“

Bola by to predsa len vari odvážlivosť, keby som teraz rozprávku — predpokladajúc, že je zaujímavá — pokazil narážkami na to, či život Olivera Twista skončí vskutku takým násilným spôsobom, keď v nasledujúcom chcem práve dokázať, či pán s bielou vestou mal pravdu a či nie.