Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

Hlava XIX.

V ktorej sa uvažuje a rozhoduje o významnom pláne.

Bol sychravý, vlhký a veterný večer, keď si Žid na svoje zšúverené telo poupínal veľký zimník, a ohrnúc si golier na uši tak, že z jeho tváre len spodnejšia časť bola viditeľná, vynoril sa zo svojho brlohu. Pozastal na schode, keď zamknul a zareťazil dvere a načúvajúc, ako chlapci dávajú všetko do bezpečnosti, a keď ich vzďalujúce sa kroky už nebolo viac počuť, ponáhľal sa ulicou tak rýchlo, ako len mohol.

Dom, do ktorého priviedli Olivera, bol v blízkosti Whitechapelu. Žid postál chvíľku na rohu ulice; a pátrajúc podozrive vôkol, prešiel cez cestu a zamieril smerom ku Spitalfieldu.

Blato lnulo ku kameňom a nad ulicami visela tmavá hmla. Padala osuheľ a všetko bolo chladné a slizké. Zdalo sa, že zrovna taká noc je akoby určená pre Židovu vychádzku. Keď sa kradmo plúžil, ukrývajúc sa popri stenách a návratiach, tento ošklivý starec podobal sa hnusnému, nocou sa brodiacemu, pre hojnú pochúťku odpadky hľadajúcemu zemeplazovi, ktorého zrodilo bahno a tma.

Kým prišiel do Bethaal Greenu, musel sa prekĺznuť cez mnohé kľukaté a úzke uličky, aby potom zrazu zabočil na ľavo, kde ho čoskoro pohltilo blúdište biednych a špinavých ulíc tejto husto obývanej štvrti.

Žid zrejme veľmi dobre poznal miesto, ktorým kráčal, lebo mu neprekážala ani tma v noci, ani spletitosť ciest. Chvátal niekoľkými priechodmi a ulicami, napokon odbočil do jednej, ktorú zo vzdialeného konca osvetľovala jediná lampa. Tu zaklepal na dvere jedného domu, a keď vymenil niekoľko nesrozumiteľných slov s osobou, ktorá mu otvárala, šiel schodami nahor.

Keď sa dotknul kľučky izbových dvier, zavrčal pes, a mužský hlas sa spytoval: kto je tam?

„Len ja, Bill; len ja, môj drahý,“ riekol Žid, nazrúc do nútra.

„Vteperte sa tedy,“ riekol Sikes. „Ľahni si ty tupohlavé hoviadko! Či nepoznáš toho diabla, keď má na sebe zimník?“

Pes bol zjavne pomýlený Mr. Faginovým zovňajškom, lebo keď Žid svliekol plášť a prehodil ho cez operadlo stolice, vrátil sa do kúta, ktorý opustil, svíjajúc telom aby dal na javo svoju spokojnosť, nakoľko to len jeho príroda dovoľovala.

„Nuž!“ riekol Sikes.

„Nuž, môj drahý,“ vetil Žid. — „Ah! Nancy!“

Objavenie tejto priviedlo ho do značných rozpakov lebo nevedel, ako ho príjme, kedže Mr. Fagin so svojou mladou priateľkou nestretol sa od vtedy, ako sa zastala Olivera. Ale chovanie mladej slečny zapudilo všetky jeho pochybnosti. Položila nohy na krbovú mrežku, posunula nazad stolicu, na ktorej sedela, a vyzvala Fagina, aby svoju pritiahol bližšie a nespomínajúc nič pohodila, že je bezpochyby chladná noc.

„Veru je zima, drahá Nancy,“ riekol Žid, ohrievajúc nad ohňom svoje kostnaté ruky. „Skrz a skrz prenikne človeka,“ dodal starec, omakajúc si boky.

„Musí byť vskutku rezná, keď prenikáva aj vaše srdce,“ riekol Sikes. „Daj mu dačo vypiť, Nancy. Rýchlo, lebo človeku je až zle, keď vidí, ako sa trasie tá vycivená, stará zdochlina, podobajúca sa strašidlu, ktoré práve vyšlo z hrobu.“

Nancy krepko priniesla z kredenca fľašu, kde ich bolo hodne, a súdiac podľa rozličnosti ich tvaru, musely byť naplnené rozličnými druhmi páleniek. Sikes nalial do sklenky brandy a ponúkol Žida, aby ju vypil.

„Dosť, dosť, ďakujem, Bili,“ vetil Žid a sotva so dotknúc rtami sklenky, postavil ju na stôl.

„Čože! Bojíte sa, že vás pošleme kade kratšie, vskutku?“ vetil Sikes, zahľadiac sa na Žida. „Uf!“

Mr. Sikes chriplým odvrknutím opovržlive schvátil sklenku a zbytok jej obsahu prípravným obradom vylial do popola, aby ju znova naplnil pre seba, čo aj stajme urobil.

Žid sa ohliadol vôkol po chyži, kým jeho druh vystrebal druhú plnú sklenku, nie natoľko zo zvedavosti, veď ju už pred tým videl častejšie, ale urobil to znepokojene a s podozrením, čo bolo jeho stálym zvykom. Bola to skrovne zariadená miestnosť s priečinkami, ktorých obsah budil náhľad, že jej obyvateľ je len robotníkom; krem dvoch-troch ťažkých, v uhle stojacích obuškov a „záchranného opasku“, visiaceho nad ohniskom, nebolo tu vidieť nijakých podozrivých predmetov.

„Tak,“ riekol Sikes, mlasknúc perami. „Teraz som už hotový.“

„K obchodu?“ spýtal sa Žid.

„K obchodu,“ odpovedal Sikes; „povedzte mi tedy, čo chcete.“

„Prišiel som k vôli chajde v Chertsey, Bill,“ riekol tlumeným hlasom Žid, pritiahnuc bližšie stolec.

„Áno. Čo je s ňou?“ spýtal sa Sikes.

„Ah, veď vy viete, na čo myslím, môj drahý,“ riekol Žid.

„Všakver vie, Nancy, na čo myslím?“

„Nie, nevie,“ riekol posmešne Mr. Sikes. „Alebo nechce a to je to isté. Vravte a označte veci ich pravým menom; neseďte tam mrkajúc a žmurkajúc, nevravte ku mne v narážkach, ako by ste bol prvým, ktorý premýšľa o tej lúpeži. Čo chcete?“

„Ticho, Bill, ticho!“ riekol Žid, ktorý sa nadarmo snažil zahatiť tento výbuch nevôle; „ešte nás niekto počuje, môj drahý. Ešte nás niekto počuje.“

„Nechže si počuje!“ riekol Sikes. „Nedbám.“ Ale nakoľko dbal o to Mr. Sikes, dôkazom bolo, že stlumil hlas, akonáhle vyslovil tieto slová a stal sa miernejším.

„Tak, tak,“ riekol Žid zaliečave. „Bola to len moja opatrnosť, nič viac. Nuž, môj drahý, hovorme o tej chajde v Chertsey; kedy to máme vykonať? Aké strieborné náčinie, môj drahý, ale aké strieborné náčinie!“ riekol Žid, truc si ruky a zdvihnúc obočie, uchvátený svojím úmyslom.

„Voskrz nie,“ vetil Sikes chladne.

„Nemáme to tedy voskrz urobiť?“ ozval sa Žid, oprúc sa chrbtom o stolicu.

„Nie, voskrz nie,“ vetil Sikes, „aspoň by to nemohol byť taký podnik, ako sme si mysleli.“

„Keby sme to nerobili s dostatočnou rozvahou,“ riekol Žid, zblednúc od hnevu. „Nevravte tak!“

„Ale vravím vám,“ odvetil Sikes. „Prečo by som vám to nemal povedať? Vravím vám, že Toby Crackit presúša sa na tom mieste už dva týždne a zo služobníctva nemôže zlákať nikoho.“

„Chcete mi snáď navraveť, Bill,“ riekol Žid mierne, kým sa ten druhý rozpaľoval: „že zpomedzi tých dvoch mužov nemožno získať ani jedného?“

„Áno, chcel som vám povedať,“ vetil Sikes. „U tej starej panej sú už dvadsať rokov a keby ste im núkali čo priam hneď päťsto libier, nešli by do toho.“

„Nemyslíte, môj drahý, že by sme mohli získať pre to ženskú?“ spytoval sa Žid.

„Ani reči,“ vetil Sikes.

„Nie? Nedokázal by to ani driečny Toby Crackit?“ pýtal sa Žid.

„Vravel, že cez celý boží čas, ako sa tam presúšal, nosil falošnú bokombradu a žltulinkú vestu, a to pranič neosožilo.“

„Mal to oprobovať s fúzami a vojenskými nohavicami, môj drahý,“ riekol Žid.

„Veď to urobil,“ vetil Sikes, „ale ani to nemalo účinku.“

Tieto zvesti rozladily Žida. Po niekoľkominútovom uvažovaní brada mu klesla na hruď, potom zdvihol hlavu a vzdychnúc z hlboka, riekol, že ak sú zvesti driečneho Toby Crackita hodnoverné, obáva sa vraj, že bude po hre.

„Nuž veru,“ riekol starec, opierajúc sa rukami o kolena, „to je smutná vec, môj drahý, že ztrácame vec, od ktorej sme toľko očakávali.“

„Tak je to,“ riekol Mr. Sikes. „Tým horšie.“

Nastalo dlhé ticho; Žid sa vhĺbil do svojich myšlienok a jeho tvár nadobudla výraz úplne demonického zlodušstva. Sikes s času na čas pozrel na neho ukradomky. Nancy zrejme obávajúc sa, že vyruší lupiča, sedela s očami uprenými do ohňa, ako by z toho, čo sa dialo, cele nič nepočula.

„Fagin,“ riekol Sikes, prerušiac rázne mlčanie. „Ak sa to v každom ohľade bezpečne vykoná, stojí to za päťdesiat mimoriadnych strieborniakov?“

„Áno,“ riekol Žid vzrušiac sa náhle.

„A či možno udrieť do dlane?“ spýtal sa Sikes.

„Áno, môj drahý, áno,“ vetil Žid, oči mu zasvietily a každý sval jeho tváre zaihral od rozčulenia, ktoré vzbudila otázka.

„Tak,“ riekol Sikes, odsunujúc stranou Židovu ruku s pohŕdaním, „dajme sa do toho čím skôr. S Tobym sme predvčerom v noci preliezli cez zahradný múr, skúmajúc dvere a okenice. Tá chajda je v noci uzavretá ako väzenie, ale je tam časť, ktorou môžme preraziť bezpečne a ticho.“

„Ktorá je to, Bill?“ spýtal sa Žid napnute.

„Tam,“ šeptal Sikes, „ako sa prechodí cez trávnik —“

„Áno?“ riekol Žid, nakloniac vopred hlavu vypúliac oči.

„Och!“ skríkol Sikes, utnúc rázne slovo, keď deva sotva zdvihnúc hlavu, rozhľadela sa rýchlo kolom a krátkym kynutím ukázala na Židovu tvár. „Čo vás je po tom, ktorá je to časť. Bezo mňa to i tak nemôžete urobiť, viem to; a keď má človek s vami do činenia, dobre je mať istotu.“

„Ako chcete, môj drahý, ako chcete,“ vetil Žid. „Postačí to, keď tam budete vy a Toby?“

„Nie,“ riekol Sikes. „Treba bude ešte vrták a chlapec. To prvé máme obidvaja, a druhého nám musíte najsť.“

„Chlapec!“ zvolal Žid. „Oh! to je tam dačím vyplnené, čo?“

„Nestarajte sa o to, čo je tam!“ vetil Sikes. „Potrebujem chlapca, a ten nemusí byť veľký, pane!“ Mr. Sikes zadumane, „keby som tak mohol mať chlapca Komindra Neda! Schválne mu dával málo jesť, aby mohol s ním obchodovať. Ale otca posadli do chládku a potom prišla Spoločnosť pre mladých previnilcov, vzala chlapca z podniku, kde zarábal peniaze a učí ho čítať a písať a po čase bude z neho učeň. A tak to ide ďalej,“ riekol Mr. Sikes s rastúcim hnevom pripomínajúc si toto zlo, „tak to ide ďalej, a keby mali dosť peňazí — a je to riadením Prozreteľnosti, že ich nemajú — za rok-dva nemali by sme v celom podniku ani pol tucta chlapcov.“

„Nemali by sme viac,“ súhlasil Žid, ktorý medzi rečou premýšľal, a zachytil len poslednú vetu. „Bill!“

„Čo je?“ spýtal sa Sikes.

Žid kynul hlavou tým smerom, kde sedela Nancy a dosiaľ hľadela do ohňa a vybídzal ho posunkom, aby jej povedal, aby odišla z chyže. Sikes netrpelive trhnul ramenami, ako by myslel, že je táto opatrnosť zbytočná, ale predsa mu to urobil a vyzval Miss Nancy, aby mu doniesla krčah piva.

„Nechcete pivo,“ riekla Nancy, a složiac ramená, rozložila sa veľmi pohodlne.

„Vravím vám, že chcem!“ opakoval Sikes.

„Nesmysel,“ vetila pokojne deva. „Len vravte Fagin, viem, čo chce povedať, Bill; nech sa ma nebojí.“

Žid ešte stále váhal. Sikes pozeral s jedného na druhého s istým prekvapením.

„Prečo sa bojíte tej starej dievky, Fagin?“ spýtal sa konečne.

„Poznáte ju predsa dosť dlho, aby ste jej mohli veriť, a či je v tom sám diabol. Ona to nevyštrkoce. Pravda Nancy?“

„Myslím, že nie!“ riekla mladá slečna a pritiahla stolec ku stolu a oprela sa oň lakťami.

„Nie, nie, moja drahá, viem, že nie,“ riekol Žid; „ale — —“ a starec zase pomlčal.

„Ale čo?“ spýtal sa Sikes.

„Neviem, či ju to zasa nerozladí, viete, môj drahý, ako pred nedávnom v ten večer,“ vetil Žid.

Pri tomto vyznaní Miss Nancy pustila sa do hlasného smiechu; a vypijúc sklenku brandy, potriasala vyzývave hlavou a vyvolávala takéto rozmanitosti, ako: „Len ďalej do kola!“ „Nehovorte to nikdy!“ a tomu podobné. Toto tak sa zdá malo ten účinok, že presvedčilo obidvoch pánov; lebo Žid zakýval spokojne hlavou, znova sa usadil a Mr. Sikes tiež.

„Teraz, Fagin,“ riekla Nancy so smiechom. „Bill, vravte zaraz o Oliverovi!“

„Ha! vy ste mi za mudrca, moja drahá; ešte som nevidel bystrejšie dievča, ako ste vy!“ riekol Žid, hladiac ju po hrdle. „Chcel som práve vraveť o Oliverovi, máte pravdu. Ha! ha! ha!“

„A čo také?“ spýtal sa Sikes.

„Ten chlapec je zrovna pre vás, môj drahý,“ vetil Žid chríplým šepotom — kladúc na nos prst s hrozným úškľabkom.

„On!“ zvolal Sikes.

„Majte si ho, Bill!“ riekla Nancy. „Želala by som si byť na vašom mieste. Môžbyť, že nie je v tom tak zbehlý, ako iní, ale to je vám nie potrebné, keď vám má otvoriť len dvere. Všetko záleží na tom, či sa môžete na neho spoľahnúť, Bill.“

„Viem, že áno,“ vetil Fagin. „Posledné týždne bol v dobrej škole, a je už čas, aby chodil na zárobky. A ináče ostatní sú príliš veľkí.“

„Svojimi rozmermi sa mi práve hodí,“ riekol Mr. Sikes premýšľajúc.

„A urobí všetko, čo len budete chcieť, môj drahý Bill,“ dodal Žid; „on to však inak nedokáže, len ak ho náležite nastrašíte.“

„Nastrašiť ho!“ ozval sa Sikes. „Ale to nebude len tak voslep, nemyslite si. Keď bude raz v práci, mohlo by to s ním zle dopadnúť, keď podá prst, musí dať i dlaň, lebo by ste ho viac živého nevideli, Fagin. Premýšľajte nad tým prv, ako ho pošlete. Pamätajte na moje slová!“ riekol zlodej, pohroziac vyvážadlom, ktoré vyňal zpod postele.

„Myslel som na všetko,“ riekol Žid s odvahou. „Ja — ja som ho pozoroval, moji drahí, cele z blízka, cele z blízka. Nech to len raz pocíti, že je zpomedzi nás; nech je len raz preniknutý myšlienkou, že kradol, a bude naším! Naším do smrti. Ohó! To sa nám hodí najlepšie!“ Starec skrížil na hrudi ramená stiahol hlavu medzi plecia, čo robilo dojem, ako by sa bol objal od radosti.

„Náš!“ riekol Sikes. „Myslíte, že váš.“

„Môžbyť, že si myslím, môj drahý,“ vetil Žid s prenikavým chechotom. „Môj, ak chcete, Bill.“

„A prečo,“ riekol Sikes, škúliac zúrivo na svojho príjemného priateľa, „a čo sa toľko trápite pre takého chalana s kriedovou tvárou, keď viete, že v okolí Common Garden každý večer sa tmolí päťdesiat chlapcov, z ktorých si môžete vybrať.“

„Preto, že ich nemôžem potrebovať, môj drahý,“ vetil Žid zmätene, „nie je hodno ich brať. Keď sa octnú v úzkom, prezradí ich zovňajšok a ztratím ich všetkých. S týmto jedným pečlivo vychovaným chlapcom, moji drahí, môžem urobiť viac, ako s dvadsiatimi z tamtých. A popri tom,“ riekol Žid, opanujúc sa znova, „mohol by nám zase ukázať päty a preto musí sdielať našu súdbu, na tom nezáleží, ako sa zaplietol do jej sieti, aby som ho mohol ovládať, postačí, keď pôjde raz lúpiť; to je všetko, čo chcem. Je to o moc lepšie, keď ho chudiačika nebudeme musieť odpratať z cesty — čo by bolo nebezpečné, bez ohľadu na to, že by sme pri tom veľa ztratili.“

„Kedy to má byť?“ spýtala sa Nancy, zamedziac tým niekoľko rušivých výkrikov Mr. Sikesa, vyjadrujúcich nevôľu, s ktorou prijal Faginovu pretvárku a jeho náhľady o ľudskosti.

„Ah, aby som vedel,“ riekol Žid, „kedy to má byť, Bill?“

„Dohovorili sme sa s Tobym, že pozajtra večer,“ vetil Sikes istým hlasom, „ak mu neodkážem iné.“

„Dobre,“ riekol Žid; „nie je mesačno?“

„Nie,“ vetil Sikes.

„Je všetko pripravené k vykonaniu činu?“ spýtal sa Žid.

Sikes prikývnul.

„A vzhľadne — “

„Oh, ah, všetko je dohovorené,“ vetil Sikes, prerušiac ho.

„Nestarajte sa o podrobnosti. Lepšie bude, keď sem chlapca dovediete zajtra večer. Vyberiem sa hodinu po svitaní. Držte jazyk na úzde a majte tavidlo pripravené, to je všetko, čo máte mať na starosti.“

Po krátkej porade, ktorej sa všetci traja zúčastnili, rozhodli, že Nancy vo večernom šere budúceho dňa zajde k Židovi a odvedie Olivera; lstivý Fagin myslel, keby tento prejavil nejaký odpor proti jemu určenej úlohe, bol by iste náchylnejší, keď ho odprevadí dievča, ktoré ho bránilo, ako nik. Slávnostne uzavreli tedy, že chudiak Oliver k vôli zamýšľanej výprave nepokryte bude odovzdaný pod dozor a ochranu Mr. Williama Sikesa, ďalej, že menovaný Sikes môže s ním jednať podľa ľubovôle a nebude Židovi zodpovedný za nehodu alebo zlo, ktoré by ho stihnúť mohlo, buďto za akékoľvek potrestanie, ktorým by ho kárať musel, čo treba tak rozumeť, aby sme to vyjadrili stručne, že Mr. Sikes pri svojom návrate povinný je všetky dôležité podrobnosti potvrdiť hodnoverným svedectvom driečneho Tobiáša Crackita.

Keď Mr. Sikes porobil tieto prípravy, vypil jedno za druhým nesmierne množstvo brandy, pri čom sa povážlive oháňal vyvažadlom, s času na čas jačiac nesúzvučné, s divokým preklínaním smiešané popevky. Napokon v odbornom nadšení dal sa do otvárania krabice, ktorá obsahovala rozličné vlamačské nástroje a neustal dotiaľ, kým nepovolila, aby mohol podať výklad o ich vlastnostiach, povahe a mimoriadnej kráse, potom sa svalil na ňu a zaspal na dlážke.

„Dobrú noc, Nancy,“ riekol Žid, zahaliac sa ako driev.

„Dobrú noc.“

Oči sa im stretly, a Žid zahľadel sa na ňu z blízka, pátravým pohľadom. Dievča mu nevyhlo. V tomto ohľade bola svojská a vážna, ako sám Toby Crackit.

Žid jej ešte raz zaželal dobrú noc, vrhnul za jej chrbtom lstivý pohľad na roztiahnutého Mr. Sikesa, a tápal dolu schodmi.

„Vždy tá stará!“ mrmľal k sebe Žid, vracajúc sa domov. „Pri žene je to najhoršie, že aj najmenšia vec vie vyvolať dávno zapadlý cit; a najlepšie je, že to netrvá dlho. Ha! ha! Stavím sa o vrece dukátov, že to proti dieťaťu vyhrá mužský!“

Ukracujú si čas týmito príjemnými úvahami, Mr. Fagin kráčal blatom a kalom k svojmu tmavému brlohu: kde bdel Dodger, netrpezlive čakajúc na jeho návrat.

„Oliver je už v posteli? Rád by som s ním hovoril,“ bola jeho prvá poznámka, keď sostupoval po schodoch.

„Ľahol si pred pár hodinami,“ vetil Dodger otvárajúc dvere.

„Tu je!“

Chlapec spal hlbokým snom na tvrdom postlaní na dlážke; bledý od úzkosti a smútku i z následku uzavrenosti väzenia, podobal sa mŕtvemu, nie mŕtvemu v oblečení a rakve, ale mŕtvemu v rušivej premene, keď sa práve rozlúčil so životom, keď mladý a ušľachtilý duch priam pred chvíľkou vzlietol k Nebesiam, a surový vzduch sveta nestihnul ešte zaviať nad rozpadávajúcim sa prachom, ktorý bol týmto duchom posvätený.

„Teraz nie,“ riekol Žid, odíduc preč. „Zajtra. Zajtra.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.