Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

Hlava XXV.

V ktorej sa vrátime zase k Mr. Faginovi a k jeho spoločníkom.

Medzitým, čo sa tieto veci staly v zemskom chudobinci, Mr. Fagin sedel v tom istom starom brlohu — z ktorého bol Oliver odvedený dievčaťom — a premýšľal nad kalným a dymiacim ohňom. Na kolenách držal mech, ktorým sa zrejme namáhal, aby ho primäl k živšiemu blkotu, ale vhĺbil sa do myšlienok, složil ruky na mech a bradu si podopierajúc palcami, zahľadel sa roztržite na hrdzavé mrežky.

Za ním pri stole sedel Artful Dodger, majster Charles Bates a Mr. Chitling, zaujatí hrou whistu; Artful hral s imaginárnym hráčom proti majstrovi Batesovi a Mr. Chitlingovi. Na tvári stále chápavého, driev menovaného pána, zračil sa veľký záujem o hru, ktorú sledoval s napätou pozornosťou, pozorujúc pečlivo ruky Mr. Chitlinga, na ktoré s času na čas dľa potreby vrhal rozmanité vážne pohľady: múdro upravujúc vlastnú hru, dľa výsledku pozorovania susedových karát. Bol chladný večer, preto Dodger mal klobúk na hlave tak, ako pri vychádzkach. Medzi zubami držal hlinenú fajku, ktorú vyňal len vtedy, keď sa chcel osviežiť z krčiažka, ktorý stál na stole naplnený ginom a vodou k obveseleniu spoločnosti.

Majster Bates, hoc hral pozorne, ale súc ohnivejšej povahy, ako jeho priateľ, zrejme častejšie používal gin s vodou a snáď preto si dovoľoval mnohé vtipy a aj neprístojné poznámky, ktoré boly napospol v najvyššej miere neslušné. A vskutku, Artful, opierajúc sa na ich úzke priateľstvo, neraz použil príležitosť k tomu, aby so svojimi druhmi vážne rozjímal o týchto neprístojnostiach; všetky tieto námety majster Bates prijímal so súhlasom, len o to prosiac priateľa, aby „nepuknul“, alebo, aby strčil hlavu do vreca, buďto odpovedal podobnými vtipmi, ktorých podarené použitie v mysli Mr. Chitlinga vzbudzovalo pozoruhodný obdiv. Nápadné bolo, že posledný pán a jeho spoločník stále prehrávali, a že táto okolnosť, miesto toho, aby hnevala majstra Batesa, zdalo sa, že v ňom vzbudzuje veľkú radosť, natoľko, že na konci každej partie smial sa z plného hrdla a zdôrazňoval, že ešte nikdy nevidel takú zábavnú hru.

„To je akési bosoráctvo,“ riekol Mr. Chitling s natiahnutou tvárou, keď vynímal polkorunu z vestového vrecka. „Ešte som nikdy nevidel takého šarvanca, ako si ty, Jack; vyhráš všetko. Aj keď sme mali dobré karty, nemohli sme ani s Charlesom nič urobiť.“

Môž byť, že sama vec, buďto spôsob, akým bola ľútostne vyznievajúca poznámka povedaná, zapáčila sa natoľko Charley Batesovi, že v následku jeho hlasného smiechu prebral sa aj Žid zo svojej dumy, a tázal sa, čo sa robí.

„Čo sa robí Fagin?“ zvolal Charley. „Bol by som si prial, aby ste boli sledovali hru. Tommy Chitling nevyhral ani raz a ja som jeho partnerom proti Artfulovi a imaginárnemu hráčovi.“

„Ej, ej!“ riekol Žid s úškrnom, ktorý dostatočne označoval, že pozná príčinu. „Zkús to ešte raz, Tom, zkús to ešte raz!“

„Ďakujem, dosť, už si toho viac neprajem, Fagin,“ vetil Mr. Chitling. Ten Dodger má také šťastie, že mu nemožno odolať.“

„Ha! ha! môj drahý,“ odpovedal Žid, „musel by si vstať veľmi skoro ráno, aby si obohral Dodgera.“

„Ráno!“ riekol Charley Bates: „musíš mať cez noc obuté boty a na každom oku teleskop a medzi plecami divadelné kukátko, ak ho chceš prevýšiť.“

Mr. Dowkins prijímal tieto poklony s veľkou filozofickosťou, a núkal sa, že niektorého pána príjme do spoločenstva, šiling za hru. Však nik neprijal túto nabídku, a keďže medzi časom vybafal fajku, aby sa zabával, počal na stôl kúskom kriedy, ktorou predtým spočitoval, kresliť pôdorys newgatskej väznice, hvízdajúc k tomu prenikave.

„Tommy, ty si už len zázračná nuda!“ riekol Dodger po dlhom tichu Mr. Chitlingovi. „Čo myslíte, Fagin, na koho si on tak spomína?“

„Ako by som to mohol vedieť, môj drahý?“ vetil Žid, obzerajúc sa vôkol. „Snáď na ztratu, môž byť že na svoj vidiecky útulok, zkade sa len nedávno vrátil, eh? Ha! ha! No nie, môj drahý?“

„Ani len za máčny mak,“ veril Dodger, predskočiac Mr Chitlinga, keď tento chcel odpovedať. „Čo si chcel povedať, Charley?“

„Povedal by som,“ vetil majster Bates s úškrnom, „že bol mimoriadne milý k Betsy. Vidíš, ako sa pýri! Ah, oči moje to e paráda; Tommy Chitling je zaľúbený! Oh, Fagin, Fagin! to je paráda!“

Cele prevládaný mienkou, že je Mr. Chitling obeťou tejto nežnej vášne, majster Bates hodil sa na stoličku s takou silou, že ztratil rovnováhu a srútil sa na dlážku, kde ležal (lebo prípad nenarušil jeho veselosť) vystretý tak dlho kým mu neprešiel smiech, potom sadol si na predošlé miesto, a pustil sa do nového smiechu.

„Čo ťa po ňom, môj drahý,“ riekol Žid, kynúc Mr. Dawkinsovi a udrúc kárave Batesa po hlave trubicou mechov. „Betsy je fajn dievča, len sa jej drž, Tom. Len sa jej drž.“

„Čo som chcel povedať, Fagin,“ vetil Mr. Chitling, súc veľmi červený v tvári, „to je, že do toho nie je nikoho nič.“

„Nie veru,“ vetil Žid; „Charley chce dačo povedať. Nevšímaj si ho, môj drahý. Betsy je fajn dievča. Daj sa jej viesť, Tom, a urobíš šťastie.“

„Robím to, čo mi rozkáže,“ vetil Mr. Chitling. „Neboli by ma sbalili, keby som ju nebol poslúchol. Ale pre Vás sa z toho vykľuval cele dobrý obchod, všakver Fagin! A tých šesť týždňov za to, čo že je to? Prv alebo pozdejšie to musí prísť, a prečo nie práve v zime, keď nepotrebujete toľko vychádzok, všakver Fagin?“

„Nuž, tak je, môj drahý,“ vetil Žid.

„Ani by si tuším nedbal, kebys’ to musel znášať zase, Tom, opýtal sa Dodger, kynúc Charleymu a Židovi, „len aby to bolo s Betsy v poriadku?“

„Myslím, že by som nedbal,“ vetil nahnevane Tom. „Hneď a zaraz! Ah! rád by som vedel, kto by to dokázal, Fagin?“

„Nikto, môj drahý,“ vetil Žid, „nik veru, Tom. Krem teba nepoznám, Tom, nikoho, kto by to urobil; ani jedon z nich, môj drahý.“

„Mohol som z toho vyvrznúť, keby som ju bol oznámil; nemyslíte, Fagin?“ pokračoval hnevivo prihlúply šarvanec. „Stačilo len slovo k tomu, aby sa tak stalo, no nie, Fagin?“

„Nuž, tak je, môj drahý,“ vetil Žid.

„Ale ja som to nevyblábolil, však nie, Fagin?“ spytoval sa Tom, s veľkou dôležitosťou kladúc otázku za otázkou.

„Iste že nie,“ vetil Žid; „si k tomu príliš srdnatý, priveľmi, môj drahý!“

„Môž byť, že aj,“ vetil Tom, obzerajúc sa okolo; „a keď som bol, tak čo je na tom k smiechu? Eh, Fagin?“

Žid, zbadajúc, že je Mr. Chitling mimoriadne nahnevaný, ponáhľal sa ubezpečiť ho, že sa nikto nesmial, a aby dokázal vážnosť spoločnosti, odvolával sa aj na majstra Batesa, ako na hlavného útočníka. Však na nešťastie, Charley, otvoriac ústa, aby odpovedal, že ešte v celom živote nebol natoľko seriózny, ako práve teraz, nemohol prekaziť výbuch takého hrozného smiechu, že rozzúrený Mr. Chitling bez akýchkoľvek predchádzajúcich ceremónií, rozbehol sa cez chyžu, aby udrel svojho protivníka, ktorý sa však obratne ukrčil, aby vyhnul úderu, tak že tento zasiahol prsá starého veselého pána a prinútil ho zapotácať sa ku stene, pri ktorej zastal, lapajúc povetrie, kým Mr. Chitling v ustrnutí pozeral na neho.

„Ticho!“ skríkol v tom okamihu Dodger, „počul som zvoniť.“ Schvátil, svetlo a opatrne liezol hore schodmi.

Zazvonili znova a s istou netrpelivosťou, kým bola spoločnosť vo tme. Po krátkej prestávke Dodger objavil sa zase a šeptal dačo tajuplne Faginovi.

„Čo?“ zvolal Žid, „sám?“

Dodger prisvedčil kývnutím a chrániac rukou plameň sviečky, dal nemým posunkom pokyn Charley Batesovi, že by bolo lepšie, keby teraz nerobil hlúposti. Vykonajúc túto priateľskú povinnosť, hľadel Židovi do tvári a čakal na jeho rozkazy.

Starec sopäl svoje žlté prsty a dumal niekoľko sekúnd; výraz jeho tvári sa rýchlo menil, ako by sa niečoho obával, a strachoval sa dozvedieť najhoršie. Napokon zdvihol hlavu.

„Kde je?“ spýtal sa.

Dodger ukázal na poschodie a urobil pohyb, ako by chcel odísť z chyže.

„Áno,“ riekol Žid, odpoveďou na nemú otázku; „priveď ho dolu. Pst! Ticho! Charley! Utíš sa Tom! Ztraťte sa! Ztraťte sa!“

Tento krátky rozkaz Charley Bates a jeho nedávny protivník okamžite poslúchli v tichosti. Nezbudlo po nich ani stopy, keď Dodger sostupoval dolu schodmi, trímajúc v ruke svetlo, nasledovaný súc mužským v hrubej robotníckej hazuche; keď sa rýchlo poobzeral po chyži, odvinul veľkú šatku, ktorá zahaľovala dolnú časť jeho obličaja, následkom čoho sa objavila vyziabla, neumytá a neoholená tvár driečneho Tobiáša Crackita.

„Ako sa máte, Fagin?“ riekol vážne, kýnúc Židovi. „Dodger, schovaj rýchlo šatku v mojom stole, aby som vedel, kde ju mám hľadať; už je čas, že som tu zase! Z teba bude znamenitý vlamač prv, ako sa odoberie tento starý pilník.“

S týmito slovami svliekol hazuchu a otočiac ju okolo pásu, pritiahol stolicu k ohňu a oprel nohy o zábradlie krbu.

„Pozrite sa Fagin,“ vravel, ukazujúc bezútešne na svoje boty, „na môj veru nebolo na nich ani štipky viksu od toho času, ako ich znáte. Ale nepozerajte tak na mňa, človeče. Všetko má svoj čas. Ale o obchode nemôžem hovoriť prv, kým niečo nezjem a nevypijem, aby som sa posilnil a odpočinul si prvý raz po týchto troch dňoch!“

Žid rozkázal Dodgerovi, aby predložil nejaký zákusok a posadiac sa oproti lupičovi čakal, kým sa najie.

Podľa všetkého Toby sa príliš neponáhľal s rozprávaním.

Zo začiatku sa Žid uspokojil s trpelivým pozorovaním jeho tvári, aby z jej výrazu niečo vypátral ohľadom zvestí, ktoré niesol, ale márne. Bol síce ustatý a vyčerpaný, ale na jeho tvári, ako vždy, spočíval výraz tej istej ochoty. A cez špinu a strnisko brady žiarilo stále nenarušené sebavedomie driečneho Tobiáša Crackitu. Žid v krajnom napjatí netrpelivosti počítal každú skyvu, ktorú kládol do úst, a chodil hore-dolu po chyži, zavše až v nezodpovednom vzrušení. Ale všetko to nepomohlo. Toby pokračoval v jedení s najväčšou ľahostajnosťou tak dlho, kým už nemohol viacej jesť, potom kázal Dodgerovi, aby vyšiel von, namiešal si sklienku pálenky a vody a chystal sa k rozhovoru.

„Najprv a predovšetkým, Fagin —“ vravel Toby.

„Áno, áno!“ prerušil ho Žid, priťahujúc stolicu.

Mr. Crackit zastal, aby si upil pálenky s vodou a osvedčil, že pálenka je znamenitá, a potom oprúc nohy o nízku rimsu krbu tak, že tieto boly v jednej výške s jeho očami, sedel pokojne.

„Najprv a predovšetkým, Fagin,“ vravel lupič, „čo je s Billom?“

„Čo!“ skríkol Žid, vyskočiac zo stoličky.

„Snáď nechcete povedať — —“ začal Toby, zblednúc.

„Nechcete?“ kričal Žid, dupkajúc divoko po dlážke. „Kde sú? Sikes a chlapec! Kde sú? Kdeže boli? Kde sú ukrytí? Prečo sú nie tuná?“

„Prepadnutie zlyhalo,“ riekol mdlo Toby.

„Viem,“ vetil Žid a vyjmúc z vrecka noviny, ukázal na ne. „Čo viete viacej?“

„Strieľali a trafili chlapca. Utekali sme cez polia, vlečúc ho sebou, maninou, cez krovie a priekopy. Prenasledovali nás. Prekliate! Celý kraj bol na nohách a psi nám boli za pätami.“

„Ale chlapec!“

„Bille ho vzal na chrbát a rútil sa ako vo vetre. Zastali sme, aby sme ho vzali medzi seba. Hlava mu visela nadol a bol chladný. Boli nám znova v pätách, každý sa musel, starať o seba, ak sa nechcel dostať na šibenicu. Rozišli sme sa a najmladšieho, mrtvého alebo živého, nechali sme ležať v priekope. To je všetko, čo o ňom viem.“

Žid si zacpal uši, aby nepočul viacej, vykríkol prenikave, a zaryjúc prsty do vlasov, vyrútil sa z izby a z domu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.