Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

Hlava VIII.

Oliver ide do Londýna. Stretne sa na ceste s neznámym mladým gentlemanom.

Oliver došiel k svahu pri ktorom končil chodník a ústil do hradskej cesty. Bolo práve osem hodín. Od mesta bol asi vo vzdialenosti piatich míľ, utekal a skrýval sa za ploty pri zákrutách až do poludnia: obávajúc sa, že mohli by ho prenasledovať a dohoniť. Potom si sadol na míľový kameň, aby si odpočinul a po prvý raz začal premýšľať o tom, kde by mal vlastne isť a žiť ďalej.

Kameň, na ktorom sedel, oznamoval veľkými písmenami, že od toho miesta do Londýna je práve sedemdesiat míľ. Londýn! — to ohromné mesto! — nik — ani len Mr. Bumble by ho tam nemohol nikdy najsť! V chudobinci často počul spomínať starých mužských, že ani jedna-jediná detská duša nemôže sa dostať do Londýna; a že ten, kto bol odchovaný na vidieckom chlebe, nemá ani tušenia o tom, aké spôsoby života sú v tomto ohromnom meste. Bolo to mesto zrovna pre opusteného chlapca, ktorý musí bez pomoci zahynúť na ulici. Ako mu tieto veci sišly na um, skočil na rovné nohy a putoval ďalej.

Medzi sebou a Londýnom ležiacu vzdialenosť skrátil zase o štyri míle prv, ako si uvedomil, koľko musí ešte uraziť, kým dosiahne miesto svojho určenia. Vzhľadom na túto okolnosť zmiernil trocha krok a premýšľal o spôsoboch, ako by sa ta mohol dostať. V uzlíčku mal chlebovú kôrku, hrubú košeľu a dva páry punčôch. Krem toho mal vo vrecku jedon penny, dar to Sowerberryho, ktorý dostal po nejakom pohrebe, kde sa mimoriadne dobre osvedčil. „Čistá košeľa,“ myslel si Oliver, „je veľmi príjemnou vecou, taktiež aj dva páry opravených punčôch; podobne i penny; ale k tomu, aby v zime urazil sedemdesiat míľ, sú veru slabou pomocou.“ Oliver však práve tak, ako väčšina ľudí, ktorí sú pripravení a hotoví premôcť všetky prekážky, ale koniec-koncov predsa len nenachodia účinlivý prostriedok k ich prekonaniu; po dlhom bezvýslednom uvažovaní, prehodil svoj ranček na druhé plece a viekol sa ďalej.

V ten deň šiel Oliver dvadsať míľ; a celý deň neochutnal nič krem kúska suchej kôrky a niekoľko hltov vody, ktoré si vypýtal u vrát chalupy pri ceste. Keď nadišla noc, zabočil na lúku a vliezol pod kopu sena a rozhodol sa, že tu preleží do rána. Zo začiatku cítil chlad, lebo vietor príšerne hvižďal pustým poľom: bolo mu zima a bol hladný, a cítil sa opustenejším, ako predtým. Chôdzou unavený čoskoro usnul a zabudol na trápenia.

Keď sa ráno prebudil cítil, že je zimou cele stuhnutý a natoľko hladný, že bol nútený za posledný penny kúpiť si v dedine, cez ktorú šiel, malý bochník chleba. Sotva šiel dvanásť míľ, zase ho obkľúčila noc. Nohy ho bolely a boly tak slabé, že sa pod ním podlamovaly. Nasledujúca tmavá noc bola veľmi vlhká, čo ho natoľko urobila chorým, že keď ráno chcel pokračovať v ceste, sotva sa mohol plaziť.

Čakal na úpätí strmého vŕšku, kým prišiel poštový voz a prosil na jeho streche sediacich cestujúcich, aby mu pomohli; ale málokto si ho všímal: a ktorí ho zbadali, vraveli mu, aby čakal, kým dosiahnu vrch kopca a potom nech im dokáže, ako ďaleko vie utekať za polpenny. Biedny Oliver pokúsil sa na kúsku držať krok s dostavníkom, ale to pre ustatosť a ubolené nohy bolo nemožným. Keď to cestovatelia videli, skryli znova do vreciek svoje pol-penny, a povedali, že je lenivým štenaťom, nedali mu nič; a omnibus uháňal s rachotom, zanechávajúc za sebou oblak prachu.

V niektorých dedinách boly upevnené veľké, maľované tabule: vystríhajúce všetky osoby, ktoré by sa v okrese opovážily žobrať, že budú uväznené. Toho sa Oliver veľmi bál a bol rád, keď čím rýchlejšie vyviazol z takejto dediny. V iných pozastal na dvore hostinca a žalostne hľadel za každým, kto do neho vchádzal; ale tu na základe rozkazu hostinskej, poštárski chlapci obyčajne odháňali neznámych šuhajcov, lebo sa domnievali, že prišli, aby dačo ukradli. Keď žobral v sedliackom dome, temer všade mu vyhrážali, že poštvú proti nemu psa; keď nazrel do obchodu, povedali mu, že zavolajú strážnika — čo tak účinkovalo na Olivera, že srdce cítil až niekde v hrdle — a veľmi často bola to jediná vec cez celé hodiny, ktorú tam cítil.

A vskutku, keby sa nebol stretol s dobrosrdečným mýtnikom a láskavou starenou, Oliverovo trápenie bolo by bývalo ukrátené práve tak, ako skončilo pri jeho matke; inými slovami, iste by bol sklesol na kráľovskej hradskej ceste. Ale mýtnik dal mu skyvu chleba a syr; a starena, ktorá mala vnuka-stroskotanca, blúdiaceho boso v niektorej ďalekej časti sveta, sľutovala sa nad biednou sirotou, a udelila mu z toho mála toľko, koľko mohla postrádať — ba čo viac — urobila to v sprievode takých láskavých a nežných slov a so slzami toľkého súcitu a útrpnosti, že tieto hlbšie zakotvily v Oliverovej duši, ako všetky útrapy, ktoré podstúpil.

V siedmy deň potom, ako opustil svoje rodisko, dokrivkal Oliver včas ráno do mestečka, ktoré sa menovalo Barnet. Okenice boly zatvorené; ulice prázdne; ešte sa neprebudila ku konaniu denného zamestnania ani jedna duša. Slnce vychodilo v nádhernej kráse; ale jeho svetlo slúžilo len k tomu, aby chlapcovi ukázalo, aký je opustený, bezútešný, keď sa s krvavými nohami, prachom pokrytý, usadil na schod pred bránu.

V blízkosti schodov otvorili okenice; odhrnuli obločné záclony a ľudia začali chodiť sem a ta. Niektorí z nich pozastali, poobzerali si za jedno-dva momenty Olivera, buďto obíduc okolo neho mimochodom vrhli naň pohľad, ale nik mu nepomohol, nik ho neobťažoval otázkou, ako ta prišiel. Neodvážil sa žobrať. Len sedel na jednom mieste.

Za nejaký čas hrbil sa na schode, čudujúc sa veľkému množstvu krčiem (v Barnete každý druhý dom bol veľkou alebo malou krčmou), hľadiac bez záujmu na jachajúce koče a myslel si, aké je to divné, že tieto za niekoľko hodín ľahúčko urobia tú istú cestu, ku ktorej on potreboval celý týždeň odvahy a rozhodnosti v tak mladom ešte veku; keď však zbadal, že chlapec, ktorý ho len pred niekoľko minútami obišiel bez povšimnutia, sa vrátil a teraz ho vážne pozoruje s druhej strany cesty, zrazu vstal. Zo začiatku sa ho obával; ale chlapec ostal tak dlho v nehybnom porozujúcom postavení, kým Oliver nezdvihol hlavu a nezahľadel sa mu do očú. Potom chlapec prešiel na druhú stranu, a priblížiac sa cele blízko k Oliverovi, riekol:

„Halló, môj oriešok! Čo ti je?“

Chlapec, ktorý takto oslovil mladého pútnika, bol asi v tom veku, ako on, ale bol jedon z najpodivnejších chlapcov, akých Oliver dosiaľ videl. Mal ohrnutý noštek a obyčajnú, ale drzú tvár, a bol najšpinavejším chlapcom, akého si len predstaviť možno; mal však zvyky a spôsoby dospelého mužského. Na svoj vek bol primalý: mal ohnuté nohy, a drobné, pichľavé, mrzké oči. Mal navrchu hlavy tak ľahulinko postavený klobúk, že sa zdalo, že mu v každom momente padne — a iste by sa tak bolo stalo veľmi často, keby ho jeho nositeľ ráznym trhnutím hlavy nebol vedel vždy posotiť na staré miesto. Mal na sebe kabát dospelého mužského, ktorý mu siahal skoro až po päty. Rukávy ohrnul až do polovičky, aby mal slobodné ruky zrejme k vôli tomu, aby ich mohol ponoriť do vačkov barchetových nohavíc, kde ich stále držal. Tento dovedna štyri stopy a šesť palcov vysoký mladíček nadýmajúc sa v svojich polobotkách, znova volal:

„Halló, môj oriešok! Čo ti je?“ riekol neznámy mladý gentleman Oliverovi.

„Veľmi som hladný a ustatý,“ vetil Oliver, a ako to vravel, do očú mu vystúpily slzy. „Šiel som veľmi dlho, dnes je tomu práve sedem dní.“

„Sedem dní si šiel!“ riekol mladý gentleman. „Oh, vidím. Na rozkaz zobáka, čo? Ale,“ spozorujúc Oliverov prekvapený pohľad, dodal: „myslím, že nevieš, čo je to ten zobák, druh môj ja-sa-vý?“

Oliver odpovedal mierne, že otáznym výrazom dosiaľ počul opisovať len vtáčie ústa.

„Daj sa mi svete, aký je ešte zelený!“ skríkol mladý gentleman. „Čo, nuž zobák je magistrát; a keď ideš na rozkaz zobáka, netreba sa náhliť, ide to vždy do hora, a nikdy to neprichodí dolu. Bol si už kedysi v mlyne?“

„V akom mlyne?“ spytoval sa Oliver.

„V akom mlyne! Ten mlyn, vieš, zaujíma tak málo miesta, že sa doň pohodlne vmestí väzeňský Kamenný Krčah; a vždy je lepšie, keď vietor duje medzi ľuďmi, ako keď vo výške buráca; lebo tak nemôžu dostať robotníkov; ale poď,“ riekol mladý gentleman; „ty by si chcel jedlo, dostaneš ho. Som pri značke nízkej vody, len taký ľahký infanterista a stračia noha; ale nakoľko to len pôjde, vylovím a vyštuchám to. Hore sa a preč s tým steskom. Nuž tak! To je to, Móric!“ Mladý gentleman pomohol Oliverovi vstať a zaviedol ho do blízkeho obchodíku, kde zaopatril dostatočné množstvo pripravenej šunky a pol bochníka chleba, alebo ako to oni menovali „za štyri penny otrúb!“; keď bola šunka už čistá a bez prachu, vynaliezavý obchodník urobil do bochníka dieru, vyňal kus striedky, a nacpal do nej šunku. Mladý gentleman vzal chlieb pod pažu a zabočil do malej krčmy, kde vstúpili do pozadia výčapu. Tu na rozkaz tajuplného mladíka postavili pred nich krčah piva, a Oliver prijmúc ponúknutie nového priateľa, zajedal si zdĺhavo a chutne, kým neznámy chlapec s času na čas si ho náležite prezeral.

„Ideš do Londýna?“ riekol neznámy chlapec, keď Oliver konečne prestal jesť.

„Áno.“

„Máš nejaký byt?“

„Nie.“

„Peniaze?“

„Nie.“

Neznámy chlapec zahvízdal a nakoľko mu v tom neprekážali dlhá rukávy, ponoril ruky do vačkov.

„Bývaš v Londýne?“ spýtal sa Oliver.

„Áno, keď som doma,“ odpovedal chlapec. „Predpokladám, že chcel by si nejaká miesto, kde by si sa mohol vyspať, nie?“

„Chcel, vskutku,“ vetil Oliver. „Nespal som pod strechou od toho času, ako som opustil vidiek.“

„K vôli tomu nemusíš rozčulovať víčka,“ riekol mladý gentleman. „Dnes večer vrátim sa do Londýna, a poznám ctihodného starého pána, ktorý tam býva, ten ťa prenocuje zadarmo, a nikdy na tebe nebude vymáhať peňazí, ak ťa ta dovedie niektorý jeho známy.

„A či ma pozná?“

„Oh, nie! voskrz nie! Ani reči. Isteže nie!“

Mladý gentleman sa usmieval, a dával na javo, že posledné úryvky rozhovoru boly hravo ironické a keď to urobil, dopil pivo.

Toto neočakávané nabídnutie prístrešia bolo príliš lákavé, aby mu bol mohol Oliver odolať, menovite po uistení, že starý pán bude s tým súhlasiť, a že mu bezpochyby, bez meškania zaistí príjemné miesto. Toto viedlo k priateľskejšiemu a dôvernejšiemu rozhovoru, z ktorého sa Oliver dozvedel, že sa jeho priateľ menuje Jack Dawkins. je miláčkom a protežentom spomenutého obstarného pána.

Zjav Mr. Dawkinsa ovšem neprezradzoval nejakú zvláštnu pečlivosť, vyplývajúcu zo záujmu patróna oproti tomu, ktorého vzal pod svoju ochranu; ale preto, že mal ľahký a výstredný spôsob hovoru, ba čo viac, priznal sa otvorene, že v kruhu jeho intímnych priateľov prezývali ho „lstivým Dodger“-om, Oliver si myslel, že je márnotratný a ľahkomyseľný, a preto zavrhol mravné predpisy svojho dobrodincu. Pod dojmom tohoto potajme sa rýchlo rozhodol, že si utvorí dobrú mienku o starom pánovi; a keď sa presvedčil, že je Dodger nenapraviteľnejší, ako to očakával, behom ďalšej známosti ztrácal proti nemu všetku úctu.

A keďže sa tomu Jack Dawkins vzpieral, aby pred sotmením vstúpili do Londýna, bolo už skoro jedonásť hodín, keď sa priblížili k islingtonskému mýtu. Tu sa križovala Ulica Anjelská so St. Johns’ Road-om, touto prišli až ku Sadler’s Wells divadlu; cez Exmouth Street a Coppice Row, cez malý dvorec popri chudobinci, klasickou pôdou, ktorá kedysi mala meno Hockley-in-the-Hole; do Little Safron Hillu; a tak do veľkého Safron Hillu, popri ktorom Dodger zaberal rýchlym krokom, pobádzajúc Olivera, aby mu bol tesne v pätách.

Hoc aj pozornosť Olivera bola dosť zaujatá tým, aby sa mohol držať po boku svojho vodcu, nemohol sa zdržať, aby nevenoval niekoľko rýchlych pohľadov obidvom stranám cesty, ktorou stúpali. Ešte nikdy nevidel špinavejšieho a zanedbanejšieho miesta. Ulica bola veľmi úzka a blatnatá a povetrie zapáchalo hnilobou. Bolo tu hodne malých krámov; ale zdalo sa mu, že jedinými odberateľmi boly hlúčky detí, ktoré práve v nočnom čase tomolily sa sem a ta, alebo kričaly dnuká. Jediné miesta, ktoré v tejto všeobecnej nákaze zdaly sa byť výnosnými, boly krčmy na námestí, kde sa ľudia tým najnízkejším, irským spôsobom, hádali a vadili o stopäť. Ukryté priechody a dvory, ktoré tu i tam vybočovaly z hlavnej ulice, obklopujúc malé uzle domov, kde opití mužskí a ženské váľali sa v blate; kým z poniektorých návratí vynorovali sa obozretne, urastení, zlovestní mládenci, pripravení k nedobrým a nebárs šľachetným činom.

Oliver práve premýšľal o tom, či by nebolo lepšie ujsť, keď prišli na vrch kopca. Jeho sprievodca ho chytil za rameno, prudko otvoril bránu domu neďaleko Fild Lane, a vtiahnuc ho do chodby, zavrel ju za sebou.

„Predsa raz!“ volal hlas z dola, odvetou na Dodgerov hvizd.

„Pere a cesto!“ Znela odpoveď.

To sa zdalo byť heslom, alebo znamením, že je všetko v poriadku. Vo vzdialenom kúte chodby blikalo svetlo tenkej sviečky na stene a mužská tvár vykukla ztade, kde čnela zo starých kuchyňských schodov odlomená balustráda.

„Je tam ešte niekdo krem teba?“ riekol mužský, a zacloniac si dlaňou oči, postrčil sviečku napred. „Kto je ten druhý?“

„Nový kamarát,“ vetil Jack Dawkins, strkajúc Olivera vopred.

„Odkiaľ je?“

„Zo Zeleného Ostrova. Je Fagin hore?“

„Áno, triedi vreckovky. Poďte nahor!“ Svieca zmizla a s ňou aj tvár.

Oliver tápajúc jednou rukou, kým ho za druhú pevne držal jeho sprievodca, hore vetchými, tmavými schodmi vystupoval veľmi ťažkopádne: jeho druh však kráčal s ľahkosťou a rýchlosťou, ktorá svedčila o tom, že ich veľmi dobre zná. Rozďavil do korán dvere zadnej izby a vtiahol do nej Olivera.

Steny a povaľa izby v následku staroby a špiny boly úplne čierne. Pred ohniskom stál jedľový stôl, na ktorom bola do sklenice z ďumbierového piva zapravená svieca, dva alebo tri cínové hrnce, bochník chleba, maslo a tanier. V pekáči, ktorý bol na ohni, pripevnený povrázkom o obrubu krbu, pieklo sa niekoľko jaderníc; nad nimi s hriančenou vidlicou v ruke stál zvraštený, veľmi starý Žid, ktorého podlá a odpudzujúca tvár obrastená bola riedkou červenou bradou. Mal na sebe ufúľaný flanelový plášť, cez ktorý prezeralo obnažené hrdlo; a zdalo sa, že pozoruje len na pekáč a vešiak, na ktorom viselo veľké množstvo hodvábnych vreckoviek. Niekoľko hrubých, zo starých vriec zhotovených postieľ ležalo nedbale nahádzané vedľa seba na dlážke. Okolo stola sedeli štyria alebo piati chlapci, ktorí neboli starší, ako Dodger, a fajčili z dlhých, hlinených fajok a popíjali pálenku, ako čo by boli mužskými stredného veku. Všetci sa shŕkli okolo svojho druha, keď pošepnul niekoľko slov starému Židovi; potom ustúpili v kruhu a škerili sa na Olivera. To isté robil aj Žid, držiac v ruke hriančenú vidlicu.

„Fagin, to je on,“ riekol Jack Dawkins; „môj priateľ, Oliver Twist.“

Žid sa uškrnul a pokloniac sa hlboko pred Oliverom, vzal ho za ruku a vyslovil nádej, že bude mať česť obznámiť sa s ním bližšie. Potom pristúpili k nemu mladí gentlemani s fajkami, a veľmi tvrdo potriasali jeho rukami, menovite tou, v ktorej držal malý uzlík. Jednému z nich veľmi záležalo na tom, aby povesil Oliverovu čiapku, iný zase cítil sa núteným ohľadom na jeho ustatosť siahnuť mu do vreciek, aby, keď sa uloží na odpočinok, nemusel sa príliš namáhať s ich vyprázdňovaním. V týchto prejavoch zdvorilosti iste by boli pokračovali aj naďalej, keby Židova hriančená vidlica nebola sa povážlive vzniesla nad hlavami a plecami mládeže, ktorá mu dokazovala svoju oddanosť.

„Tešíme sa, veľmi sa tešíme tvojmu príchodu, Oliver,“ riekol Žid. „Dodger, podaj tie jaternice. Ah, ty sa akosi čudne dívaš na tie vreckovky, môj milý! Je ich hodne, všakver? Práve sme ich prezerali a chystali ku praniu, Oliver; to je všetko. Ha! ha! ha!“

Poslednú časť reči pozdravili nádejní žiaci veselého starca zúrivým krikom, potom šli k večeri.

Oliver zjedol svoj podiel, a starý Žid mu namiešal pohár ginu s horúcou vodou, vraviac, že ho musí vyprázdniť na dúšok, lebo iný pán čaká na sklenku. Oliver urobil, čo od neho žiadali. Hneď potom cítil, ako ho niekto nežne kladie na vrece; a hneď klesol do hlbokého sna.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.