Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

Hlava VI.

Oliver, súc popudený posmeškami Noaha, dá sa zachvátiť a ohromí ho ráznym vystúpením.

Po uplynutí zkúšobného času Oliver bol formálne prijatý za učňa. V tom čase zúrila epidemia. V obchodnej reči to znamenalo toľko, že rakvy boly veľmi hľadané; takže Oliver za pár týždňov si zadovážil hodne zkúseností. Zdar ženiálnej špekulácie Mr. Sowerberryho prevýšil aj jeho najsmelšie nádeje. Ani najstarší ľudia nepamätali, že by bolo bývalo toľko pre nemluvňatá osudných prípadov osýpok; a bolo veľa smútočných sprievodov na čele ktorých Oliver kráčal s čiernym závojom, ktorý mu s klobúka splýval až po kolená k nepopisateľnému obdivu a pohnutiu všetkých matiek mesta. Oliver sprevádzal svojho majstra aj pri pohreboch dospelých ľudí, aby si zvykol udržať rovnováhu duše a vedel cele opanovať nervy, čo bolo podstatne dôležitou vecou, ak sa chcel stať dokonalým podujímateľom. Mal veľa príležitostí pozorovať krásne sebazaprenie a hrdinskosť, s ktorou niektorí ľudia mohutneho ducha znášali navštívenia a ztraty.

Na príklad: keď mal obstarať Sowerberry pohreb niektorej starej dámy alebo pána, obkľúčeného početnými synovcami a neterami, ktoré nebolo možno potešiť, kým len trvala choroba, a svoj stesk nemohli utajiť ani len pred širokou verejnosťou, medzi sebou však cítili sa šťastnými, veselými a spokojnými, ba zabávali sa často tak nenútene a živo, akoby sa nebolo nič stalo, čo by mohlo rušive pôsobiť na ich dušu. Manželia znášali ztratu svojich žien s hrdinskou chladnokrvnosťou. Ženy zase halily sa do smútočných šiat a pretváraly sa, že žialia nad odchodom manželov, hoc boly ďaleké každého stesku, a robily to tak, aby boly čím príťažlivejšie. Bolo tiež zaujímavo pozorovať, ako dámy a páni, ktorí pri ceremóniách javili stesk utrpenia, kým prišli domov úplne sa zotavili, a boli cele uspokojení prv, ako bolo po čaji. Všetko toto vidieť bolo veľmi poučné a zábavné, a Oliver hľadel na to s veľkým obdivom.

Pod vlivom príkladu týchto dobrých ľudí, Olivera zachvátila rezignácia, ale hoc som aj jeho životopiscom, neodvážim sa to tvrdiť s úplnou istotou; ale môžem cele určite povedať, že cez celé mesiace trvale sa podroboval nadvláde a zlému zaobchodeniu Noaha Claypoleho, ktorý s ním horšie nakladal, ako prv, keďže jeho žiarlivosť vzrástla pri pohľade na to, že nový chlapec postúpil až po čiernu berlu a flór na klobúku, kým on, ako starší, stále má len čiapku zo sirotinca. Karla ho musela tiež trýzniť, lebo si to prial Noah; a Mrs. Sowerberryová bola jeho rozhodnou nepriateľkou, lebo Mr. Sowerberry mu bol priateľsky naklonený; tak medzi týmito troma na jednej a medzi návalom pohrebov na druhej strane, Oliver sa necítil o nič pohodlnejšie, ako hladné prasiatko, ktoré bolo omylom zatvorené do sladovne pivovaru.

A teraz prichodím ku veľmi dôležitému odseku Oliverovej histórie; hoc aj zaznamenávam zdanlive nie veľmi dôležitý dej, ktorý však nepriamo mal podstatný vliv na zmenu všetkých jeho budúcich výhľadov a postupov.

Raz v obvyklom obednom čase Oliver a Noah sostúpili do kuchyne, aby si zasadli ku kúsku škopoviny — jedon a pol libry najhoršieho konca krku — keď Karlu vyvolali na ulicu, a Noah Claypole, súc hladný a zlomyseľný, túto krátku časovú medzeru umienil si použiť k tomu, aby zle-nedobre dráždil a trýznil mladého Olivera Twista.

Noah, zaujatý touto nevinnou zábavou, položil si nohy na obrus a kvákal Olivera za vlasy a ťahal ho za uši, a vyslovil o ňom mienku, že je „plazákom“, ba čo viac, prejavil úmysel, že by ho rád videl viseť, kdekoľvek by sa mala odohrať táto vytúžená udalosť, a podujal sa rozličné iné pokusy dráždenia, ktoré tkvely v jeho zlej a škodoradostnej povahe. Ale takýmto trýznením nemohol docieliť žiadúcny efekt a prinútil Olivera k plaču; a tu pokúsil sa o horší žart, aké robil dosiaľ, aby Olivera náležite sosmiešnil.

„Čo je s tvojou matkou?“ spýtal sa Noah.

„Umrela,“ vetil Oliver; „nespomínajte ju predo mnou!“

Oliver sa začerveňal; vydýchol z hlboka, pri čom tak podivne skrívil ústa a nos, že si Mr. Claypole myslel, že je to bezprostrednou predzvesťou zlostného záchvatu plaču.

„Akou chorobou umrela?“ riekol Noah.

„Jedna z našich starých ošetrovateliek mi povedala, že jej puklo srdce,“ vetil Oliver: vravel viacej ku sebe, ako odpovedajúc Noahovi. „Myslím, že sa preto musí umrieť.“ „Láry-fáry, láry-fáry, môj milý,“ riekol Noah, keď videl kanúť slzu dolu Oliverovým lícom. „A prečo vlastne fikáš.“

„Veru nie pre vás,“ vetil Oliver, sotrúc prudko slzy. „Nemyslite si!“

„Oh, nie pre mňa, eh!“ vyškliebal sa Noah.

„Nie, nie pre vás,“ vetil Oliver ostro. „Ale už dosť. Už viac nevravte o nej predo mnou ani slova; radšej nie!“

„Radšej nie!“ zvolal Noah. „Dobre! Radšej nie! Nebuď taký bezočivý. Tvoja matka, bola tiež! Aká bola, iste bola tiež z tých pekných. Oh, Bože!“ A tu Noah kynul významne hlavou; a ohrnul malý nos natoľko, nakoľko len bolo možno vyvinúť jeho svalovú činnosť pri tejto príležitosti.

„Vieš,“ pokračoval Noah, popudený mlčaním Olivera a vraviac posmešným, zo všetkých najnepríjemnejším tónom napodobeného súcitu: „Už je to raz tak, a nemožno mu odpomôcť; a ani tys’ to nie vstave premeniť; a ja ťa ľutujem a som istý, že ťa všetci veľmi ľutujú. Ale musíš vedieť, že tvoja mať bola taká obyčajná, pokleslá osoba.“

„Čo ste to povedali?“ spýtal sa Oliver, pozrúc na neho veľmi bystro.

„Že bola taká obyčajná, pokleslá osoba,“ opakoval Noah. „A je to lepšie, že umrela, keď už raz bola taká, ako keby konala ťažkú, nútenú prácu v Brideweli, keby ju boli odviezli, alebo obesili; veď lepšie je, že umrela, no nie?“

Zrudnúc hnevom, vzchopil sa Oliver, prekotil stolec a stôl; schytil Noaha pod hrdlo, zatriasol ním v návale vzteku až mu zuby sklepotaly a sústrediac všetku svoju silu, v prudkom ohnutí sa, šmaril ním o zem.

Šuhaj mal ešte pred chvíľou výzor tichej, milej, skľúčenej bytosti, akou sa stal následkom mučivého zaobchodenia. Ale konečne vzplanul jeho duch a hrubý útok na zosnulú matku, vzbúril mu krv. Jeho hruď sa dmela, zastal vzpriamene, oči žiarily živo; celá jeho osobnosť sa zmenila, keď stál nad chabým trýzniteľom, ktorý teraz porazený a skrútený ležal pri jeho nohách; takže cítil v sebe kypieť silu, o ktorej dosiaľ nemal poňatia.

„Zabije ma,“ reval Noah. „Karla! Pani! Ten nový chlapec ma chce zabiť! Pomoc, pomoc! Oliver zošalel! Kar-la!“

Na Noahove revanie Karla odpovedala hlasným výkrikom a ešte hlasnejším Mrs. Sowerberryová; prvá skočila do kuchyne bočnými dverami, druhá čakala na schodoch, kým sa nepresvedčila, že ak si chce zachrániť život, musí sísť dolu schodmi.

„Ach, ty malý naničhodník!“ kričala Karla, schvátiac Olivera najväčšou silou, ktorá sa vyrovnala sile prostredne silného, dobre cvičeného muža. „Oh, ty malý ne-vďač-ný, vra-že-dl-nícky, hroz-ný, darebák!“ A pri každej hláske udelila Karla Oliverovi úder z celej sily; sprevádzajúc ho krikom, ktorým kliala dobročinnej spoločnosti.

Karlina päsť nebola práve najľahšia, ale nemala toľký účinok, že by bola mohla skrotiť Oliverov hnev, Mrs. Sowerberryová vrazila do kuchyne, a držiac ho jednou rukou, druhou mu škriabala tvár. V tejto priaznivej shode okolností, Noah vstal z dlážky a tĺkol ho od chrbta.

Bolo to prudké a príliš dlho trvajúce cvičenie. Keď už všetci traja boli ním umorení a keď ho už viacej nevládali smýkať a biť, odvliekli Olivera, ktorý s nimi ešte vždy zápasil a kričal do pivnice a tam ho zatvorili. Potom Mrs. Sowerberryová klesla na stolec a dala sa do plaču.

„Pre Boha, umiera!“ zvolala Karla. „Pohár vody, Noah, môj drahý. Konajte rýchlo!“

„Oh! Karla,“ riekla Mrs. Sowerberryová, vraviac namáhave, lapajúc povetrie a žiadajúc vodu, ktorú jej Noah nalial na hlavu a na plecia. „Oh! Karla, aké šťastie, že nás nepovraždil vo sne!“

„Ah! vskutku, veľké šťastie,“ znela odpoveď. „Teraz dúfam, že to poučí pána, aby naďalej nemal nič s týmito hroznými stvoreniami, ktoré sú rodenými vrahmi a zbojníkmi! Chudiak Noah! Keby som nebola vnišla, iste by už bol zabitý, madam.“

„Chudiak!“ riekla Mrs. Sowerberryová, s ľútosťou hľadiac na Noaha.

Noah fňukal a trel si oči vnútornou časťou zápästí, aby pri tomto naň vyliatom poľutovaní, vynútil si niekoľko falošných sĺz.

„Čo sa tu len stalo!“ zvolala Mrs. Sowerberryová. „Majstra niet doma; v celom byte niet mužského, a on za desať minút vyvalí pivničné dvere.“ Oliverove rázne údery, padajúce na vereje, robily tento prípad pravdepodobným.

„Drahí, drahí! Neviem madam“, riekla Karla, „bolo by dobre poslať pre dôstojníka policie.“

„Alebo azda pre vojsko,“ navrhoval Mr. Claypole.

„Nie, nie,“ riekla Mrs. Sowerberryová: spomenúc si na Oliverovho starého priateľa. „Noah, utekaj za Mr. Bumblem, a povedz mu, aby sem hneď prišiel a neztratil ani len chvílu, čo ťa po čiapke! Iď rýchlo. Môžeš na modrine oka držať nôž, a ponáhľaj sa. Tak ti hluza zmizne.“

Noah zastal bez odpovede, potom dal sa do behu; a nejedon z chodcov sa počudoval, vidiac ulicou cváľajúceho chlapca bez čiapky a so zaverákom na opuchnutom oku.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.