ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ukazujúca, nakoľko boli pobláznení do Olivera Twista veselý starý pán a slečna Nancy.

V pošmúrnej miestnosti nízkej krčmičky v najšpinavejšej časti Little Safron Hill-u, v tmavom zákutí, kde cez zimné dni stále horelo blkotavé plynové svetlo, kam v lete nevniknul ani papršlek svetla: sedel zadumane nad malou cínovou konvicou a kališkom, silne zapáchajúc vôňou likéru, mužský v aksamítovom kabáte, v ufúľaných plátenkách, črieviciach a punčochách, v ktorom by aj v šere i menej zkúsený policajný agent bez váhania bol poznal Mr. Williama Sikesa. Pri jeho nohách sedel biely pes s červenými očami; ktorý bol tým zaujatý, že na svojho pána zažmurkal súčasne s obidvoma očami a oblizoval veľkú sviežu jazvu na strane papule, ktorá, tak sa zdalo, bola výsledkom nejakej nedávnej srážky.

„Čušíš, ty sketa! Čušíš!“ riekol Mr. Sikes, prerušiac náhle ticho. Či jeho úvahy boly buďto tak napínavé, že ho vyrušovalo aj žmurkanie psa, alebo jeho city boly natoľko vzrušené hĺbaním, že musely najsť odliv v tom, že kopol pokojné zviera, mohlo by byť predmetom dokazovania a uvažovania. Akákoľvek bola už príčina, výsledok bol: kopnutie a súčasné preklínanie, ktoré vychrlil na psa.

Psi obyčajne nie sú schopní odplatiť krivdy, páchané na nich ich pánmi; ale pes Mr. Sikesa, majúc so svojím majiteľom spoločné povahové vady, a v tom momente trpiac pravdepodobne pod mohutným dojmom nespravedlnosti, bez ďalšieho otálania, okamžite vhĺbil svoj zub do jeho poltopánky. A keď ho Mr. Sikes udrel tak od srdca, obrátil sa, vrčiac, a len čo stačil uniknúť, už padla cínová konvica, ktorou Mr. Sikes namieril do jeho hlavy.

„Budeš čušať, budeš?“ riekol Sikes, schytiac kutáč do jednej ruky a druhou otvárajúc rozvažite veľký zaverák, ktorý vyňal z vrecka. „Poď sem, ty rodený diabol! Poď! Počuješ!“

Niet pochybnosti, že pes počul, lebo Mr. Sikes vravel najdrsnejším zvukom veľmi hrubého hlasu, ale pripomenúc si, že v následku nejakej nevypočitateľnej okolnosti mohli by mu podrezať hrdlo, zostal tam, kde bol, vrčal ešte nazlobenejšie, ako prv: v tom istom čase lapil zubami koniec kutáča a kmásal ním, ako divá šelma.

Táto vzdorovitosť rozzúrila ešte väčšmi Mr. Sikesa, ktorý pokľaknúc napadol zviera náramnou vzteklosťou. Pes skákal s prava na ľavo a s ľava na pravo: zatínajúc zuby, vrčiac a štekajúc; mužský naň dorážal, klial, a bil ho a rúhal sa; zápas sa už blížil ku kritickému bodu pre jednu, alebo druhú stranu, keď sa zrazu otvorily dvere a pes vybehol von: nechajúc tam Billa Sikesa s kutáčom a zaverákom v ruke.

Staré porekadlo vraví, že k hádke musia byť vždy dve strany.

Mr. Sikes v sklamaní nad neprítomnosťou psa, presunul svoju nevôľu na nového príchodzieho.

„Ký ďas vás dovliekol medzi mňa a môjho psa?“ riekol Sikes so zúrivým posunkom.

„Neviem, môj drahý, neviem,“ vetil pokorne Fagin; lebo Žid bol novým príchodzím.

„Nevieš, ty chabý kmín!“ zahundral Sikes. „A či si nepočul ten hluk?“

„Ani hlesu, tak ako som živý, Bill,“ vetil Žid.

„Oh, nie! Nepočuli ste nič, nie,“ odpovedal Sikes s hnevivým úškľabkom. „Plazíte sa dnu a von, aby nik nepočul, ako prichodíte a odchodíte! Prial by som si, aby ste pred minútou vy boli bývali tým psom.“

„Prečo?“ spýtal sa Žid so sileným úsmevom.

„Lebo vláda sa stará o život takého človeka, ako ste vy, ktorý nemá ani polovičku tej smelosti, ako pes, kým človeku dovolí podľa ľubovôle zabiť psa,“ vetil Sikes, zavierajúc nôž s výrazným pohľadom; „to je odpoveď na vaše: prečo.“

Žid si trel ruky a sadnúc si k stolu, nútil sa do smiechu nad vtipmi svojho priateľa, ale bol zrejme znepokojený.

„Len sa vyškierajte,“ riekol Sikes, kladúc na miesto kutáč a hľadiac na neho s divým opovržením, „len sa vyškierajte. Na mne sa veru nebudete smiať nikdy, ak len nie zpod nočnej čiapky. Mám nad vami prevahu, Fagin; a prísahám, podržím si ju. Tak je to! Keď pôjdem ja, pôjdete aj vy; majte sa predo mnou na pozore.“

„Dobre, dobre môj drahý,“ riekol Žid, „veď to ja všetko viem; my — my dvaja máme spoločné záujmy, Bill — spoločné záujmy.“

„Hm,“ riekol Sikes, ako by bol chcel povedať, že záujmy sú väčšmi na Židovej strane, ako na jeho. „Dobre, čo ste mi chceli povedať?“

„Všetko prešlo bezpečne cúdidlom,“ vetil Fagin, „a toto je váš podiel. Je toho viacej, ako malo byť, môj drahý; ale presvedčený som, že mi to druhý raz vynahradíte, a —“

„Practe sa s tou luhaninou,“ prerušil ho lupič netrpezlive.

„Kde je to? Hore ruky!“

„Áno, áno, Bill; poprajte mi času, poprajte mi času,“ vetil chlácholive Žid. „Tu je to! Všetko je zachránené!“ Ako to vravel, vytiahol z hrudi starú bavlnenú vreckovku a rozviažuc na jednom rohu veľký uzol, vyňal z neho balíček zo šedého papieru. Keď mu ho Sikes vytrhol z rúk, chvatne ho otvoril; a počal čítať dukáty, ktoré obsahoval.

„To je všetko, je?“ spýtal sa Sikes.

„Všetko,“ vetil Žid.

„Neotvorili ste balík a neprehltli ste z nich so dva, keď ste sem šli, nie?“ spýtal sa Sikes podozrievave. „Nestrúhajte takú tvár, ako by bola moja otázka nespravodlivá; veď ste to už veľa ráz urobili. Šklbnite cengáčom.“

Čo v riadnej mluve znamenalo rozkaz k zazvoneniu. Na to sa ozval druhý Žid, ktorý bol síce mladší, ale skoro tak odpudzujúceho a mrzkého zovňajšku, ako Fagin.

Bill Sikes kynul na prázdnu konvicu. Žid cele správne porozumel nemému pokynu, odišiel, aby ju naplnil: prv vymeniac významný pohľad s Faginom, ktorý na moment pozdvihol oči, ako by bol čakal na ten pohľad a v odvetu potriasol tak nepatrne hlavou, že tento jeho čin tretia osoba zbadať nemohla. To ušlo aj Sikesovi, ktorý bol v tom okamihu sohnutý, aby si zaviazal na črievici tkaničku, ktorú pes roztrhol. Keby bol zbadal krátku výmenu znamení, iste by si bol myslel, že to pre neho neznamená nič dobrého.

„Je tu niekto, Barney?“ spýtal sa Fagin; prehovoriac, keď videl, že Sikes už hľadí na neho, bez toho, že by bol pozdvihol sklopený zrak.

„Ani duše,“ vetil Barney, ktorého slová či už šly alebo nie zo srdca: kliesnily si cestu cez nos.

„Nikto?“ spýtal sa Fagin, akoby prekvapený: čo malo asi toľko znamenať, že Barney môže cele slobodne povedať pravdu.

„Niddo, len sletna Dansy,“ vetil Barney.

„Nancy!“ zvolal Sikes. „Kde? Nech som ranený slepotou, ak si neuctím toto dievča pre jej vrodené dary.“

„Mala tanier varenej hovadyny vo výcape,“ odpovedal Barney.

„Pošli ju sem,“ riekol Sikes, vyprázdniac kališek likéru. „Pošli ju sem.“

Barney pozrel bojazlivo na Fagina, akoby čakal na jeho dovolenie; a keď Žid zostal ticho a nepozdvihol sklopený zrak, odišiel a čoskoro sa vrátil, privádzajúc Nancy, ktorá bola ozdobená čepcom, zásterou a kľúčom od brány.

„Ste na stope, Nancy, ste?“ spýtal sa Sikes, dvíhajúc skleničku.

„Áno, som, Bill“, odpovedala mladá dáma rozladene, „a už som tým aj dosť unavená. Mladý braček bol chorý a uväznený v jasľach, a —“

„Ach, drahá Nancy!“ riekol Fagin, pozrúc na ňu.

Či práve podivné svraštenie Židovéha rysavého obočia a jeho vpadnuté polozatvorené oči, vystríhaly slečnu Nancy, aby nebola príliš sdielnou, nie je veľmi dôležitou vecou, dosť na tom, že sa okamžite zarazila, a pár ráz sa ľúbezne pousmiala na Mr. Sikesa a rozhovor previedla na iné predmety. Asi o desať minút Mr. Fagin dostal záchvat kašľu, načo si slečna Nancy prehodila šál cez plecia a povedala, že je už čas, aby odišla. Mr. Sikes riekol, že na kúsku musí ísť tou istou cestou, ako ona a prejavil úmysel, že ju odprevadí; odišli spolu, a na určitú vzdialenosť nasledoval ich aj pes, a keď jeho pán zmizol, vplúžil sa do zadného dvora.

Keď Sikes opustil miestnosť, Žid vystrčil hlavu z krčmových dvier, pozeral za ním, ako sa vzďaluje tmavou cestou, potriasol zaťatou päsťou, zahundral úžasnú kliatbu a s hrozným úškľabkom sadol si na predošlé miesto ku stolu, kde sa čoskoro vhĺbil do zaujímavých stránok novín „Hue-and-Cry“. Medzitým Oliver Twist, nemajúc o tom ani potuchy, že je v tak malej vzdialenosti od veselého starého pána, bol na ceste ku knižnému obchodu. Keď prišiel ku Cerkwellu, náhodou zahnul do bočnej ulice, ktorá mu nespadla zrovna do cesty, ale nezbadal omyl prv, až keď bol v polovici a vediac, že musí viesť k pravému smeru, nepovažoval to za potrebné, aby sa vrátil; kráčal tedy podľa možnosti čím rýchlejšie s knihami pod pažou.

Keď tak kráčal ďalej, premýšľajúc, akým šťastným a spokojným je teraz, a čo by nedal za to, keby aspoň len na moment mohol vidieť malého Dicka, ktorého sužujú a bijú, a ktorý môžbyť, že práve teraz žalostne plače, zrazu bol prestrašený hlasným výkrikom mladej ženy, „oh, môj drahý braček!“ A sotva sa stačil obzrieť, aby zvedel, čo sa robí, keď bol pristavený tesným objemom dvoch ramien, ktoré sa ovinuly okolo jeho krku.

„Nerobte,“ skríkol Oliver, vymkýňajúc sa. „Choďte preč. Kto je to? Prečo ma pristavujete?“

Jedinou odvetou na jeho slová odznievalo množstvo lamentácií z úst mladej ženy, ktorá ho držala objatého a ktorá mala v rukách košíček a kľúč od brány.

„Ach, miláček môj!“ rieka mladá žena. „Predsa som ho našla! Oh! Oliver! Ty nezbedný chlapec, prečo som musela pre teba toľko trpieť! Poď domov, drahý, poď. Oh, našla som ho. Ďakujem vám nebesá za vašu milosrdnú dobrotu, našla som ho!“

Pri týchto nesúvislých výkrikoch mladou ženou zase zalomcoval kŕčovitý plač, a stal sa tak strašne hysterickým, že dve ženy, ktoré ta práve prišly, spytovaly sa mäsiarskeho chlapca s lesknúcou hlavou, ktorej vlasy boly natreté masťou, ktorý sa tiež prizeral, či nemyslí, že bolo by lepšie, keby bežal pre lekára. Na čo mäsiarsky učeň — ktorý sa zdal byť váhavým, nechcem povedať, že lenivým — vetil, že myslí, že to nie je potrebné.

„Oh, nie, nie, veď to nič,“ rieka mladá žena, schvátiac Oliverovu ruku. „Už mi je lepšie. Poď priamo domov, ty ukrutný chlapec! Poď!“

„Čo sa stalo, pani?“ spýtala sa jedna zo žien.

„Ah, madam, odpovedala mladá žena, „ušiel od rodičov ešte pred mesiacom, ktorí sú ťažko pracujúcimi, úctyhodnými ľuďmi; odbehol a pripojil sa ku smečke zlodejov a podliakov; a preto bezmála puklo srdce jeho matky.“

„Ty podliak!“ riekla žena.

„Choď domov, ty malá šelma,“ riekla druhá.

„Nie som,“ vetil Oliver, ohromne splašene. „Neznám ju. Nemám ani sestry, ani otca, ani matky. Som sirota a bývam v Pentonville.“

„Počujte len, ako vzdoruje!“ skríkla mladá žena.

„Ako, to je Nancy,“ zvolal Oliver; ktorý až teraz videl jej tvár, a cúvnul s neutlumiteľným užasnutím.

„Vidíte, pozná ma!“ kričala Nancy, odvolávajúc sa na okolo stojacích. „Nevie si rady. Dobrí ľudia, pomôžte prinútiť ho, aby šiel domov, bo inak zapríčiní smrť otca a matky, a mne pukne srdce!“

„Čo je to tu za čerta?“ riekol mužský, ktorý vybehol z pivového výčapu, s bielym psom v pätách; „mladý Oliver! Poď domov k svojej biednej materi, ty mladý pes! Poď zrovna domov.“

„Nepatrím k nim. Nepoznám ich. Pomoc! pomoc!“ volal Oliver, vymaňujúc sa z mužovho pevného sovrenia.

„Pomoc!“ opakoval mužský. „Áno; veď ti ja pomôžem, ty mladý zbojník! Čo sú to za knihy? Ukradol si ich, všakver? Daj ich sem.“ S týmito slovami vyrval mu sväzky a udrel ho po hlave.

„Tak mu treba!“ kričal divák z podkrovného obloka. „Je to jediný spôsob, ktorým ho možno primäť, aby sa spamätal!“

„Isteže!“ volal tesár s ospalou tvárou, vysielajúc pohľad súhlasu k podkrovnému obloku.

„Bude mu to na úžitok!“ riekly tie dve ženské.

„Veď on to dostane!“ dodal mužský, dožičiac mu druhý úder a schytiac Olivera za golier. „Poď, ty malý podliak! A ty, Byčie oko, daj na neho pozor! Daj na neho pozor!“

Účinkom nedávnej choroby soslabnutý, ochmelený údermi a náhlosťou prepadnutia, zastrašený hnevným vrčaním psa a surovosťou mužského, premožený mienkou okolostojacích, že je skutočne zatvrdilým malým naničhodníkom, takým, ako ho opísali; úbohý chlapec, čože mal robiť? Zaľahla tma, v tom nízkom okolí nebolo blízkej pomoci, odpor bol nemožný. V nasledujúcom momente vliekli ho blúdišťom tmavých, úzkych dvorov a násilne ho postrkovali takou rýchlosťou, že jeho niekoľko výkrikov odznelo cele nesrozumiteľne. A bolo vskutku bezvýznamným, či sú, alebo nie sú srozumiteľné, lebo beztak tu nebolo nikoho, kto by sa ho bol ujal, veď tu boli samí rovnakí ľudia.

*

Zažali plynové lampy; Mrs. Bedwinová vyčkávala úzkostlive pri otvorených dverách; služka sbehla so dvadsať ráz na ulicu a pátrala, či nenajde po Oliverovi nejakú stopu; a dvaja starí páni sedeli ešte vždy vytrvale v tmavom salóne s hodinkami pred sebou.