Rodine v Záborí

Osudné katolizovanie malo tento prúbeh. Roku 1841 prijal som pozvanie za farára do Rankoviec, v abaujskej župe. Tu ma brzo zasiahla úžasná rana. Vypuknul požiar, zhorela mi drevenná fara až do základov a spolu škola i chrám, tak že z tohoto len štiri očadené múry ostaly.

Čo tu robiť? Cirkev sice mala svoje istiny, tie však boly všetky u dozorcu Samueľa Sonntaga v Rosanovciach, a tento na všetky strany zadlžený snuvač vodil ma za nosom a trýznil do zúfania. Keď som žiadal peniaze nazpäť, odvetil, že mu ich len konvent vypovedeť môže; a keď som nástojil, aby prišol držať konvent, odkladal to bez konca. Svolal som konvent sám, ale keď som mu oznámil menom konventu, že istiny má zložiť, osupil sa na mňa, i so ženou, ako na opilého paholka. Nemohol som počať s ním ničoho, len zo žobračiek dal som prikryť chrám a vystaviť školu, do ktorej som sa potom utiahnul, bývav za ten čas v dome sedliackom.

V takomto súženiu navštívil ma najbližší súsed, katolícky farár pekľanský a archidiákon šárišský, Andrej Kalás, muž slabej učenosti, ale pridalý praktikus a horlivý katolík, ako bývali starí. Návštevu som prirodzene navrátil, a bol som potom, vida zvláštnu blahosklonnosť, viac razí u neho.

Pre zvláštne moje zásady náboženské vyvinulo sa medzi náma dôverné obcovanie. Bo už v Pazdišovciach bol pustil o mne povesť Lindtner, že chcem katolizovať. Vo mnohých vecach prisvedčoval som Kalásovi z celej duše.

Narážal medzi rečmi vždy na biedne a úkorné postavenie duchovenstva evangelického, a naposledok reknul doprosta, abych učinil nesnádzam mojím koniec vstúpeniem do cirkve katolíckej.

Odvetil som, že bohatstva niesom žiadostivý, na štrapácie a skrovné živobytie že som privyknul od detinstva.

To je pekne, on na to, ale znám váš talent, a viem, že byste ho rád upotrebil ku prospechu našeho slovenského národa. A hlä, to vám v cirkvi evangelickej nebude možno. Osedľačiete, gazdovstvo a péče vezdejšie udusia vo vás všetky myšlienky a snahy vyššie. V katolíckej cirkvi dá sa vám čas, spôsob a príležitosť slúžiť slovenskému národu.

Ktorak? tážem sa zadivený. Veď viem, že katolíctvo bolo vždy a je Slovanstvu vražebným.

Ešteže čo? pokrútil starec hlavou. Veď práve evangelici tu sa považujú za osadu nemeckú, tam sa besnia za maďarismus. Vy daktorí horlivci nieste celé evangelictvo; ba ste len nepaterná prenasledovaná stránka. Tu hlä! Čítal ste toto? Vytiahnul jedno číslo „Jelenkoru“, kde zlostný môj spolužiak Kramárčik, učbár v Rožnave, kladie v obžalobu, pod ménom Szatócsa, všetkých panslávov, menovite i mňa. Či teraz vidíte, reknul vida moju zmatenosť, čo vás v evangelictve očakáva? Zachovajte sa národu v lône cirkve katolíckej. Tu sa vám zaopatrí nielen čas a pohodlie ku prácam literárnym, než i príležitosť pôsobiť pre národ prakticky. Vo krátkom čase, za to vám ručím, budete v semeništi professorom, a vtedy vám bude mládež v rukách. V Rankovcach ste perla na smetisku a svieca pod šafľom. Vy ste ku dačomu vyššiemu povolaný od Boha, nežli ku sedliačeniu v odľahlej dedince, medzi divov sprostačov.

Bojím sa, namítnul som, že potom inakšie reči uslyším, keď raz budem tam. Máme mnoho príkladov nešťastných pristačov, spokojného za naších časov ani jednoho. Rumy bol bez otázky muž učený a predca ani vy neboli ste spokojní s ním, ani on s vámi.

Rumy bol príčudlivý muž, odvetil Kalás. Z prvu netajím, prijde vám trochu zápasiť s nedôverou: ale bezúhonné obcovanie rozplaší ju skoro. Nemožno, aby nepožíval dôvery, kto ju zaslúži. Vyrazte teda prach na nešťastné Rankovce. Sám Boh volá vás odtuď tou nehodou, ktorú tak hroznú na vás dopustil.

Reči Kalásove siahly do živého, a maly tým vätší účinok, že ma všetko desilo, a nebolo nikoho, ktoby mi bol dodal smelosti, pred zúfalstvom ma zachránil. Bol som už v Pazdišovcach, beze všetkej príčiny, rozkričaný, že sa kloním ku katolizovaniu. V Rankovcach hovorili farníci, keď som nečítal, ale slobodne prednášal kázne: To taký katolícky plebán. Práve vtedy dostal som list žalostný od Jozefa Srenku, že mu pre panslavismus službu súkromného učiteľa vypovedeli, a že musí zo župy šárišskej zutekať. Ku tomu prišlo ešte jedno. Bol som povolaný, na odporúčanie Jána Jesenského, na próbu do Necpál v Turci. Pri voľbe vrešťal ľud: To je zemän, nech ide na svoju kúriu. Zavieral som z toho, že už zemiansky môj pôvod bude hatiť každý môj postup v cirkvi evangelickej, kde nezemäni úrady cirkevné osobujú výlučne sebe. Pri sbehu tak mnohých pohnútok zalialy ma slzy.

Kalás reknul: Viem, čo vás zdržuje. Hrozíte sa bezženstva.

Ku tomu som odhodlaný dávno, odvetím, bo nechcem množiť dosť už zchudobnelú rodinu. Národ je mojou ženou i rodinou. Poneváč som preň vyvolil i tento stav duchovní, prinesiem mu ešte obeť dobrého mena, podal som Kalásovi pravicu.

A neučiníte tým násilie svojemu presvedčeniu? tázal sa zarazený úspechom Kalás.

Nie, hovorím. Takým svedomiem môžem vždy byť katolíckym, ako som evangelickým kňazom.

To bol prvý výjav tej smutnohry, ktorá ma akoby do stredku medzi zem a nebo postavila; pri ktorej som ztratil pôdu pod nohama tak, že ma potom ani tam nebolo, ani tu. Jestli už predtým zhŕdali mojími dielami Slováci, tým viac to učinili zatým. Bo Slováci niesú Nemci. Títo nehľadeli na to, že Fessler premenil vieru, než prijali všetci bez rozdielu trudoviny jeho. Slováci sú a budú národ cirkvičkársky. Nemôže sa to povýšiť ku čistej ľudskosti.

Keď sa rozšírila povesť o mojom kroku, pribehnul súsed kollega Ján Bálint z Opinej a vynaložil všetku výrečnosť, aby ma zdržal ode kroku tak nebezpečného. Ale reči jeho pôsobily opačne. Z ních som videl, že cesty moje sú už zjavné, a zavieral, že návratu už pre mňa niet.

Senior Adam Hlovík odpísal mi, na oznámenie že faru zanechávam, list veľmi pichľavý. Z neho som videl, ktorak si budú vykladať krok môj i najlepší priatelia. Ale čo už bolo robiť? Len dalej dalej!

Od farníkov odobral som sa 6 febr. 1842 v rozvalinách vyhorelého chrámu. Preniklo ma hlboko, keď sa tískli mužovia i ženy boškávať mi ruky, a to len trpčejšími učinilo skušenosti moje v Košiciach.