Rodine v Záborí

A predca som chcel nevďačným Slovákom znovu priniesť dvakráť už odvrhnutú a zmarenú peňažitú obeť. Poslal som r. 1860 sto dukátov in natura, zásobu moju na prípadnosť úzkych časov, a 24 zl. r. č do Prahy, aby to slúžilo za základ odmien, raz divadelnej hry, raz rozprávky, pod menom „Lipového venca“. Istinu prijala do opatery Matica Česká a mala vypisovať súbehy.

Prvý takýto súbeh, s cenou 90 zl., vypísal skutočne Sbor Musejní 14 apríľa 1862, a určil lehotu pre zaslanie diel koniec mája 1863. Ja sám poslal som na súbeh „Vstúpenie Krista do Rája“.

Po uplynutiu 15 mesiacov oznámil Sbor Musejní, že o cenu uchádzaly sa dve básne; že Zelený dal svoj hlas básni českej, Kuzmáni slovenskej, Hattala sa vzdal posudzovania; načež že česká báseň vzata bola nazpät, slovenská že bola poslaná ku novému posúdeniu na Slovensko.

Komu bola poslaná, nevedel som, ale ma mrzelo keď zasa 4 mesiace prešly a nebolo konca kraja preťahovaniu. Naposledok sa mi urvala trpelivosť. Keď hneď prvý súbeh takto nešťastne vypadnul; keď som za ten čas nabyl skušenosti, že všetky podobné súbehy sú naskrze marné, a len ku pohoršeniu zavdávajú príležitosť: odvolal som nadanie mojo a vzal peniaze 27 nov. 1865 nazpät. Za ne sú kúpené tie účastiny, ktoré teraz kladiem za základ rodinnej školskej podpory. Bol bych zriadil národnie štipendium, ale rodina, ako Slovákov znám, nikdyby sa ku nemu nebola dotiskla, ako rodina „národnieho hriešnika“.^[1]

Ostrakismus ani ten nezojme viac zo mňa, ktorý ho na mňa uvalil. Nie je tak ľahko vzkriesiť, ako zabiť. A zdá sa, žeby teraz i Hurban od časti nedbal, keby ma nebol na veky v ľahkosť uviedol; aspoň nechce platiť za mojeho mravnieho ubijcu. Tu hlä jeho list, písaný 31. janu. 1871 Baltazárovi Ružiakovi, táborskému kazateľovi, do Prešova. „Veliké oči som vyvalil,“ píše, „čítajúc, že milý Jonáš Záborský myslí, ako bych já dáky neprajník jeho bol. Ja od mojej mladosti velice velikou úctou horel som k mužovi tomuto a znám ceniť jeho hlbokú mysel a smelé myšlienky a skrz voskrz premysleného muža. A bolo mi clivo okolo srdca, keď som raz v Martine zbadal, ako chladno sa má ko mne. Ja ale niesom navyklý strkať sa žiadnemu, a preto som po príčine nepátral. Možno, že bolo nedorozumenie. Z príležitosti ,Žehrí‘ Kalinčiak sa s ním poharkal v Pohlädoch. Potom boly tie moje hádky s Lichardom o slovenčinu, v ktorých tuším, ale sa už nepamätám, on stál po strane Lichardovej, a napokon prišli jeho dramatické diela pod môj súd. To všetky moje viny proti Záborskému, ak sa môžu vinami pomenovať. Jinak ale ja dávno na ty veci zabudol, a zostala len vždy pravá láska moja k nemu a k vzletu jeho myšlienok a jeho lásky slavianskej. Požehnanie božie mu z neba zvolávam na úkony boj a práce jeho.“

Že vec i iní tak ponímali, ako ja, stoj tu úryvok z listu pribylinského farára Daniela Bacháta, písaného 29. nov. 1870 na tohože Ružiaka. „Nezabudni mi srdečne pozdraviť aj vel. p. J. Záborského a povedz mu, žeby som oboskal tú jeho ruku, ktorá nám „Panslavistického farára“ napísala. Záborského za „Žehry“ kacirovali, kto? Hurban, Kalinčiak, mládež. Ale Záb. mal vždy pravdu. Tí prujší idealizovali o ľudu slovenskom, k čomu to viedlo? Záb. ho dal tak, ako je. Teraz sa to už aj Hurbanovi páči,^[2] keď skusil, čo mu jeho vlastní Hlboč. nastrojili. Kto s ľudom žije, buď si je on ev. buď kat. farár, Záb. diela zostanú mu neocenitelnými. Záb. bol i ev. i kat. farárom, jeho skušenosť nemá v národe slov. sidealizovanom páry.