Rodine v Záborí

Štúr medzi tým vybehal, vymodlikal dovolenie k vydávaniu dychtive očakávaných Národních Novín, ktoré horlivci vítali pozapaľovanými po horách ohňami radosti, ako čoby národ bol obdržal slavné víťazstvo.

Pred ich pusteniem do behu radil sa s Hurbanom a Hodžom, v akej sa majú vydávať reči? A usniesli sa na tom, že ani v Češtine, ani v Bernoláčine nie, než Liptovčine, ktorú oni dekretovali vôbec za reč spisovnú pre Slovákov. Vo drobeniu Slovanstva nevideli žiadnoho nešťastia, bo postavili do výhľadu jednu vyššú spisovnú reč pre všetkých Slovanov. Kto o možnosti a praktičnosti tohto pochyboval, bol pred ich očima krátkozraký slabúch, alebo zradca.

Tázali sa ovšem o poradu i prvú autoritu na Slovensku, Kollára: ale s tým pevným úmyslom, neprijať žiadnu. Kollár nezchválil ich zámer. Videlo sa mu šialenstvom, pretrhnúť spojenie literárne s Čechmi, ktorých knižky i ten najsprostejší Slovák rozumie, pre chimärickú reč všeslovanskú, alebo ruskú, vo ktorej bysme jeden príhlas k národu napísať nemohli. Drobenie on uznával za drobenie, ale Štúr a spoločníci nie. Zrno sa musí rozdrobiť v múku, mudrovali, aby z toho povstal spojený chlieb. Čím vätšmi sa rozdrobia literárne Slovani, tým viac budú dychtiť po všeobecnom literárnom spojeniu.

S touto, skušenosťou podvrátenou, múdrosťou zahrozili Kollárovi, že „vystúpia proti nemu“, jestli sa nevzdá! I učinili to v plnej miere.

Kollár vydal sbierku rozličných listov o potrebe jednoho spisovného jazyka s Čechmi: noviny Štúrove a Orol prinášaly v každom temer čísle paškvíle na toho muža, jehož len toť i paškvilanti sami zbožňovali. Odvrhnuvše od razu všetku úctu oproti nemu, zachádzali s ním, ako čoby bol vo zrade národa ošedivel. Kollárovi a čechistom na úkor učinili modlu i z toho Bernoláka, ktorý prvý dal sa upotrebiť vrahom k zavedeniu večnej anarchie medzi Slovákmi. Nebol by tak mohol každý nedouk a sprosták tvoriť nové reči, nebola by sa ozívala v každom chráme, v každej knižce iná a iná slovenčina, keby Bernolák nebol zotrel posvätný charakter češtiny. A Štúr ho predca ukuroval, hoc ani sám dlä jeho mluvnice nepísal.

Výsledok trmyvrmy bol neočakávaný. Rozhodla mládež. A táto sa odvrátila s uškläbou i od Kollára i od Šafárika, i iných starcov, a pobehla hromadne za Štúrom. Teraz ale nasleduje pomsta. Chlapci vtedy blížia sa ku starobe, a po ních vzrastajú chlapci noví, ktorí sa chápu ich príkladu, tvoria nové školy, hádžu do starcov blatom, ignorujú, alebo za blázenstvo vyhlasujú všetko, čo sa stalo pred nimi, nechcú o iných knižkách vedeť, ani o iných časopisoch, ako ktoré napísali a vydali oni sami. Zavedená raz chlapcovláda nesie ovocie.

Pri náruživej, so surovosťou vedenej hádce ozval som sa i ja. List môj dal Kollár vytlačiť vo Hlasoch, mladí ale spasiteľovia zanevreli. Mal som pred nimi veliké notabene.