Rodine v Záborí

Abych sa lepšie uspôsobnil ku tomu milému spisovateľstvu, zanechal som r. 1839 Pazdišovskú kaplánku a šol som na universitu Hallanskú.

Na ceste presvedčil som sa, akú pozornosť vzbudila moja óda „Na Slovákov“. Kamkoľvek som prišol, do Pešte, Prešporku, Viedne, všade mi kládli otázky i národovci i odrodilci, či ja som ten Magurský? Najmnožších nechal som strany toho v pochybnosti, bo mi čosi šeptalo, akési tušenie hovorilo, že očarovanie v tom okamženi prestane, i óda sama všetku cenu ztratí, keď sa svet dovie, že pochádza odo mňa, ako to potom potvrdila skušenosť.

V Halle som našol Ludevíta Štúra, Červenáka a Groszmanna. Štúr ma prijal s úchvatom radosti, keď som sa k óde pred ním priznal, a vypravoval mi, ako ju často mládež prešporská rečňúvala, a prosila listovne držaného za jej pôvodcu Kollára, aby viac podobných napísal.

Ostatne láska medzi nama, pre rôznosť smýšľania, brzo ochladla. Štúr mal už vtedy tie isté zásady, ktoré potom rozširoval na Slovensku. Bol demagog, s najhlbšou nenávisťou proti zemianstvu vo srdcu. Ja som bol tej mienky, že musíme po málu získať duchovenstvo i zemianstvo skrze literatúru, a tak potom ošlechtiť surovú massu, ktorá vždy len za vyššími stavmi pôjde: Štúr oproti tomu tvrdil, že nutno pôsobiť na massy, a skrze ľud zachvátiť odrodilé duchovenstvo, nenapraviteľné zemianstvo. Preto i o spisbe ten mal pochop, že sa má písať pre ľud, nehľadiac na to, že ľud tento čítať ničoho nechce, krajciara za knižku nedá. Zavrhoval všetky umelé formy básnenia, považoval piesne národnie za jediný vzor básnictva slovanského. V rozprávkach národních hľadal akýsi hlboký mystický význam, akési obrazy budúcnosti. Hégeľovu filosofiu považoval za zvrchovanú vymoženosť ducha ľudského, a predca hovoril o potrebe pôvodnej slovanskej filosofie. A netrpel žiadnoho protirečia. Kto mu neprisvedčoval ku všetkému, ako Červenák a Groszmann, bol jeho nepriateľ.

Jedno však predca prijal odo mňa, a práve to, s čím potom toľko narobil hluku. Byv panslavistom foederativným, dľa myšlienok Mickievičových, uznal jeho nepraktičnosť a uchopil sa so zápaľom panslavismu jedinovládneho, pri ktorom by sa musely podrobiť všetky slovanské kmeny jednomu.