Rodine v Záborí

Miesto školského dozorstva bol mi nabídnutý mimoriadny, bezplatný professorát reči gräckej, čo som i prijal, považovav to za stupeň ku riadnemu professorátu, po čom som dávno túžil Po obsiahnutom 20 janu. 1850 vymenovaniu zastával som úrad ten pri kaplánce doma, poneváč sa z akademickej mládeže len šiesti hlásili. Ale to trvalo len na krátce, bo ma zašly veci iné, bol som zarvaný na cesty nespodievané.

Pri úradních Slov. Novinách, do ktorých som často dopisoval, stala sa zmena. Spoluredaktor Andrej Radlinský pošol za prekladateľa zákonov do Budína; na jeho miesto bol som navržen ja.

Pri prvom osloveniu odoprel som to doprosta, bo som to nemohol srovnať ani s mojím charakterom, ani s mojími štúdiami. Poneváč ale i Lichard i Radlinský nástojčive naléhali, žalujúce sa, že konečne nikoho iného zo strany katolíckej, čo sa nevyhnutne požaduje, naísť nemôžu, a poukazovali spolu na možnosť zaniknutia novín z tejto príčiny: privolil som naposledok ku prijatiu spoluredakcie, pod výminkou, jestli budem ubezpečný strany budúcnosti na prípadnosť zaniknutia novín, alebo mojeho, či nuteného či dobrovolného, odstúpenia.

Odpísal mi sekretár ministeriálny Antonín Bek, že ako to len mysleť môžem, aby vláda toho, koho raz do služby svojej povolala, odstrčila nezaopatreného? Nepôjdem bez formálneho dekrétu, odvetil som.

Znovu mi písal 26 jun. 1850 Bek, že je zplnomocnený uistiť ma, že „ministerium postará se budoucně, abych jiným, zásluhám přiměřeným místem byl zaopatren“, jestliby úradovanie mojo pri novinách prestalo.

Odmrštil som prázdne také frázy s nechuťou a už som ani nemyslel viac na Viedeň, považovav za zlý znak tie okolky.

Ani list novomenovaného biskupa Kunsta z Ostrihomu, abych vyplnil vôľu vlády, nenaklonil ma. Pravdepodobne, myslel som, znajä pridunajský Fanar a vychádzajúcich odtuď apoštolov, plní žiadosť vlády proti svojej vôli. Posiela ma, ale chce, abych nešol. Poslechnutie bude mi pokladať za zločin.

Od razu ti ale, po troch mesiacoch vyjednávania, prikvitne do Košíc Andrej Radlinský. Místodržiteľ budinský Geringer poslal ho na slovenské strany vyskúmať, v akej reči majú sa vydávať pre Slovákov zákony, či v českej, či v slovenskej? Radlinský bol vtedy horlivý čechista, a podlä toho sporiadal i svojo skúmanie, vyniesol mienku. Chodil z dediny na dedinu, dal všade svolať richtárov a boženíkov, prečítal im dačo zo svojej modlitebnej knižky, tázal sa ich, či rozumejú? a potom predložil ku podpísaniu prosbu na vládu za podržanie reči českej.

Mňa nahováral všemožne ku prijatiu redakcie. A práve v tom tu list od Licharda! Píše mi, z naloženia Bekovho, že žiadaný Dekrét čaká na mňa vo Viedni, abych sa teda vydal bezodkladne na cestu, bo že jemu samotnému ide do zúfania. Tu ma opustila dosavádna opaternosť. Miesto že bych bol počakal na Dekrét v Košiciach, rozpredal som na kvap moje veci, a hybaj s Radlinským ku Vacovu!

V Ostrihome som sa presvedčil, že mojo podozrenie o uprímnosti biskupa Kunsta nebolo marné. Prijal ma Oravec tento chladne, s patrnou nechuťou.

Do Viedne pribyl som 18 sept. 1850. Na otázku o Dekrét odvetil kollega Lichard, že je u Beka; Bek sa stavial zadiveným, lebo že Dekrét bol poslaný do Košíc. Tešil ma tým, že brzo prijde nazpät, a bol plný laskavosti, činil mi najpeknejšie nádeje.

O pár dní prinesie mi skutočne ministeriálny behúň list. Tu môj Dekrét! otvorím dychtive. Ale bol to puhý list od ministeriálneho radcu Lakenbachera, tohoto obsahu. Ministerium vnutorních záležitostí povoláva vás do Viedne v potrebách literárnych. So privoleniem biskupovým necháva sa vám na tri mesiace otvorený návrat na zanechanú kaplánku. Na prípadnosť daľšieho pobytu poisťuje sa vám úrad zanechanému v hodnosti i dôchodkoch rovný. Tu teda bolo už popredku vysloveno, že mi všetky vo Viedni ztrávené roky zhynú. Lebo odkuď som vyšol, ta sa mám navrátiť, in honorifico et utili, zasa. Písmo takéto bol bych v Košicach upravil nazpät; vo Viedni musel som už pre hanbu mlčať a uviazať sa na čas v úrad tak mozoľný, ako marný.

Chatrnosť jeho poznal som hneď pri povinnej poklone u ministra Bacha. Sporiadateľ tento nového Rakúska reknul mi, abych vcele nič nepísal o „korunnej zemi slovenskej“, a keď budeme chcieť dačo previesť alebo dáku stížnosť zdvihnúť; abysme nepísali o tom v novinách, než predniesli vec orgánom vlády súkromne. To znamenalo v reči obecnej toľko: Nepovažujte vaše noviny za nič iného, ako za potravu sprostače; vaša vec bude, kázať jej doveru oproti nám a poslušnosť; všetko, čo my činiť budeme, vy zchválite.

Ku tomu som sa doznal, že Štúr a Hurban a ich stránka chceli ku redakcii doprovodiť historika svojho Mikuláša Dohnániho, a že sa náramne horšia na mojom príchodu do Viedne. Kebych o tom bol mal najmenšie tušenie, nikdy by ma nikto nebol uzrel vo Viedni. Než až tu som videl s podiveniem, čoho strannický duch národních hrdinov týchto schopný jest; že hľadia viac na osobu, nežli na vec, a mne v Košiciach veľmi nenávisť prisiahli. Títo ľudia, ktorí i predtým i zatým žiadali, aby každý Slovák ich podporoval, noviny a časopisy ich kupoval, do ních písal, i zvláštne peňažité obete na ne prinášal: náš jediný vtedy politický orgán slovenský nielen nenapomáhali, než i proti nemu všemožne brojili. Žiadon z ních nielen nepísal do naších novín, než ani ich nedržal; ba hľadeli ich zoškliviť v novinách českých. Anathema maranatha všetkému, čo nečinia oni, alebo čo nepochádza od mužov ich stránky.

Pri tom všetkom ja som ich bránil, so mnohým ustávaniem vo Wandereru, keď ich časopis tento napadnul, ako háveť lotrovskú, a Štúra som odporúčal i v súkromných výslechoch pri definitivnom obsadeniu úradov.