Rodine v Záborí

Ako potom títo ľudkovia riadili, ukazuje tento žartovný výmysel. Vindišgrec vraj poslal telegramm do Neba ku sv. Leopoldovi: Ktorak máme teraz Chorvátov, Srbov a Slovákov odmeniť? Svatý odpísal: Liberal. Telegrafista ale to odpísal chybne Lieber all. Tak sa stalo, že celú korisť pochvátili Nemci.

Prvý ich čin v Uhrách bol, rozkusovať krajnu. Zrušivše centrálnu administráciu v Pešť Budíne, zriadili štiri miestodržiteľské oddiely, a predstavili im nadžupanov.

Jeden z týchto oddielov bol v Košiciach, a za nadžupana nám poslali Sveceného, Čecha z Haliče, ktorý vraj tam bol hlavním činiteľom pri škrteniu roku 1846 poľskej šľachty. Vlastenci prijali ho so škrípaniem zubami, Slováci s nádejou. Poneváč nám vláda práve Čecha poslala, mysleli sme, že snaď predca mieni zaprovodiť do úradov reč slovenskú. Mysleli sme to tým viac, poneváč vo vládnych Slov. Novinách dala písať o korunnej zemi Slovenskej, naložila povolaným dôverníkom svojím, Kollárovi, Hanrichovi a Hlaváčovi, i vypracovanie patričného návrhu. Daktorí advokáti už začali i Slov. Noviny čítať, slovensky sa učiť, o mluvnice sa vypytovat. Brzo ale sme sa presvedčili všetci, že Svecený neprišol naháňať do slovenského ovčínca, než za Nemcov nič nehovoriť a všetko konať. V kancellarii jeho panovala výlučne nemčina.

On sám nepanoval dlho. Magnáti pošli do Viedne žalovať na neho, že popudzuje sedliakov oproti pánom, mieni obnoviť v Uhrách výjavy haličské, a koniec mu. Bol odvolaný tak na kvap, že nočňou dobou odísť musel. Vo Viedni už vtedy šilhali na Maďarov a pomýšľali na smierenie sa s nimi. Slovanov nenávideli vždy. V novinách Augsburgských takto sa Viedenčan jeden vyslovil: Nie na Maďarov sa hneváme za ich odboj, než na Slovanov, že sme ich na pomoc volať museli. Aby nič neschádzalo ku vďačnosti, písalo sa i o vojne oproti Rusku, keby toto podjalo zbroj oproti Turecku pre uhorských úskokov.

Mne bolo ľúto Sveceného, lebo som učinil s ním známosť, zo ktorej sa vyvinulo akési priateľstvo. Dal ma častejšie volať, radil sa ma o tom a inom, chodil so mnou, na prechádzku, povzbudzoval ma ku hájeniu práv národa slovenského v novinách. Horšil som sa teda na tom, že vláda tak ľahko opúšťa mužov sebe verných, znevažuje svoje orgány. Adolf Dobránsky, ktorý vtedy úradoval pri Svecenom, sa zasmial: A vy myslíte, že Svecený bol váš priateľ? Navrhnul som vás za referenta, dupnul nohou, že o takom treštencovi ničoho slyšať nechce. Dotazovali sa zo Viedne o vás, či by vás nemohli vymenovať za škôldozorcu? Dal o vás nepriaznivú mienku. A vy za ním plačete? Pohŕdal mnou, nenávidel ma, a predca mi lhal do očú priateľstvo. Chcel ma len použiť za svetlo, pokud ešte hapkal novoprišlec vo tmách, a za donasača. Také bolo prvé mojo obcovanie s Čechom.