Rodine v Záborí

Bol som tomu rád, bo sa nachádzala práve v tisku sbierka mojích kázní, pod názvom „Múdrosť života“. Odhodlal som sa ku tomu i po nezdaru s básňami, jedno preto, že kázne majú praktickú cenu, druhé preto, že som získal kníhkupca Venedikta. Vydali sme dielo na spoločné útraty.

Po jeho ohláseniu písal mi Palárik, že on sám vezme desať výtiskov, jestli ho vydám slovensky. Nepovolil som preto, že som rátal na odbyt i v Čechách a že i u nás evangelici kážu ešte česky. Že ohľady tieto boly marné, ukázalo sa pozdeji. Z celých Čiech dostal som predplatiteľa jednoho, z evangelikov nehlásil sa nikto.

Hurban zatrúbil v Pohľadoch svojích na poplach, odsúdil dielo nevidené, vystríhal pred ním obecenstvo. To učinil i Radlinský v Katolíckych Novinách, bo sa mu diala krivda. Vydával i on kázne. Oba agitovali hlavne rečou. Kto vraj si žiada kázne české, ten ich má v Čechách, a nie také, ako moje. Hlä vznešené presvedčenie o literatúre slovenskej! Sami jej pôvodcovia vynali, že ode Slováka nič dobrého neočakávať.

Odsúdené predkom dielo predávalo sa potom na funty, škodoval som pri ňom päťsto zlatých striebra. Tam prepadlo, čo málo prišlo za Žehry.