Rodine v Záborí

Opovážil sa tento neomýlny prorok napadnúť hrubým svojím kyjom znovu i duchovného otca všetkých nás, Jána Kollára, a to s neslýchanou nešeternosťou. Držal nad ním z Hlbokého súd, ako dáky Torquemáda nad ubohým kacierom. Vystavil na odiv a pretriasal súkromný jeho život. Vytýkal mu, že slabo podporuje mládež, nadával do skupáňov, sobcov, nesnášelivcov. Sbieral a uverejňoval svedectvá proti nemu od bývalých jeho peštianskych farníkov. Nevdačný nástupca Kollárov v úrade, Podhradský, chodil v Pešti z dom do domu vypytovať sa, čo kto vie oproti Kollárovi, a posielal všetko do Hlbokého. Nikdy ešte žiaden národ tak nezachádzal so svojími zaslúžilými mužmi, ako táto svetoborná banda.

Ktorak si to pripustil ku srdcu Kollár, videl som, keď sme sami dvaja boli u miestodržiteľa uhorského arcikniežaťa Albrechta prosiť za dovolenie Matice Slovenskej. Po výslechu osvedčil: Poslední to krok v živote mojom za nevďačných Slovákov, ktorí sa odvrátili odo mňa a pobehli za zlostnými chlapcami. Pospomínal potom, čo on učinil za národ, ako vážil zaň, pri vydaniu Slávy Dcery, slobodou i životom; ako bol terčom maďarských i nemeckých šípov; ako sám jediny kriesil a udržoval literárny život, a bol Slovákom všetko, spisovateľ, nakladateľ, novinár. Sám ten paškvilant, dodal o Hurbanovi, bolby sa dosaváď ponevieral ako neprijatý zemou had po Bartolomeju, kebych mu nebol faru zaopatril.

Na štvrtý po tejto rozmluve deň dostal som od professora Šembery billetku, že Kollár ťažko onemocnel, a o dakoľko dní, 24 jan. 1852, už bol mrtvý.

Nade hrobom jeho povstal medzi Slovákmi nový ošklivý bôj. Lichard predstavil národu Hurbana ako otcobijca, Hurban odvetil svojím kyjovým štílom. Prišli na toľko, že si i kmoterstvo vospolok vypovedeli. Či skutočne paškvíle Hurbanove usmrtili prvého slovanského pevca, ktorému len divočina a balahurstvo Sládkoviča ku boku staväť môže, to sice dokázať nelzä: ale to isté je, že mu Hurban nalial na cestu horký kalich. Videlo sa mu, akoby ho ohnivý drak bol ztrhnul z neba slávy a zohyzdil.