Rodine v Záborí

Mlelo sa potom pres Košice císarské i krajinské vojsko. Za Šlikom, ktorý mal 4 janu. 1849 malú víťaznú srážku s Mészárošom pri Košiciach, prišol vo februáru Gőrgey, za Gőrgeym generáľ Ramberg.

S týmto prišlo i 800 slovenských dobrovolníkov, v obecnom sedliackom rúchu, pod veleniem Bloudekovým.

V deň ich príchodu sedel som pri večeri, keď mi zvestoval mládenec, že akýsi pán na bielom koni stojí u vrát a žiada hovoriť so mnou. Či to nebude Štúr? pomyslím si a bežím. Ale noc bola tak tmavá, že ničeho nemohol som rozoznať. Len toľko som vybadal, že jazdci sú dvaja a že stojí okolo ních viac ľudí.

Jonáš! Či ma nepoznáš? ozve sa známy mne dobre hlas. Nemám šťastia, odpovedám s úzkosťou. Lebo obkľučujúcich Štúra ľudí držal som za košických prezvedačov, prišedších videť, aké bude našo spotkanie a vítanie.

Štúr vysloví svojo meno a žiada odo mňa hospodu. To reku musíš pýtať od farára. Ja nie pán v dome.

Ináč som odpovedať nemohol, a predca Štúr cítil sa tým náramne obrazeným. Ani mi ruku nepodal, keď zkočil zo svojeho sivku, než tázal sa strmo: Kde ten farár?

Vybehne s velikým hrmotom šable hore schodmi, vojde so čiapkou na hlave, žiada panovite hospodu. Plebán, ktorý by za svet nebol vzal slovenské slovo do nemeckej svojej papule, táže sa latinsky, nemecky, maďarsky, čo chce? Ale môj Štúr vždy len slovensky, a prechádza sa po chyži s pohvizdovaniem, tak že plebán musel zavolať tlumočníka. Neprešlo potom jednoho dňa, kdeby výjav tento nebol Nemec pri stole omáľal. Tales sunt isti Slavi!

Žiadosť ale Štúrovu vyplnil. Kázal mu otvoriť hosťovskú chyžku, a sice práve o bok mojej, tak že nás len jedna tenučká stena delila.

Slyšal som ten spev, do ktorého sa hneď oddal s Mikulášom Dohnánim, historiografom svojím, a divil som sa, ako v takých okolnosťach človek spievať môže, zvlášte taký národní hrdina.

Štúr nevedel, že sme súsedi, a ja, obkľúčený v dome samom vyzvedačmi, zradnými kollegami, neopovážil som sa vnísť k nemu, než strehnul som kedy vyjde na ambit, a vkyvnul som ho okolo polnoci do mojej chyže.

Tu som mu vysvetlil moju chladnosť, ale to ho neudobrilo. Hovoril pres zuby, v tónu nie dôvernom. Pri tom všetkom vymenili sme vospolok myšlienky naše, hoc sme oba zostali pri svojom. Ja som zastával tú mienku, že Slováci, pomáhajúce krajnu uhorskú podbiť, občiansky a státne ztratia mnoho, národne nevyhrajú ničoho. Lebo že zvíťazivší Nemci alebo ponechajú v Uhrách maďarčinu, alebo vtisknú nám všetkým nemčinu. Štúr oproti tomu myslel, že vláda, hoc nám akou macochou bývala dosaváď, teraz, keď ju Maďar, Nemec, Taljan zradil, Slovanstvu do náručia vrhnúť sa musí. Vyslovil i to, že Slováci chopenú raz zbroj nezložia, pokuďkoľvek vláda všetky ich žiadosti nevyplní. Ba pokuď vám vláda nerozkáže, reknul som ja.

Tri veľmi nepríjemné dni ztrávil potom Štúr na fare. Plebán ho nepovolal nikdy ku stolu; musel si dať sám variť a jesť vo svojej chyži. A mne nebolo možno odstraniť poníženie toto. Miesto toho vručil som Dohnánimu desať zlatých, neveda, že Štúr je dobre zaopatrený Milošovými dukátmi.

Keď, ku nástojeniu plebánovmu, na druhú prešli hospodu, dostavil sa i Hurban na koču, ale mňa nenavštívil. Dohnáni oproti tomu bol ešte raz u mňa v noci; a predca som hneď ráno dostal až zo predmestia priateľskú výstrahu. Tak bedlivá bola stráž nado mnou!

Štúrovi a Hurbanovi šlo, ako som sa po ich odchodu doznal, o život. Subjekti kupeckí radili sa o ich zahrdúseniu v noci. Nebolo však u ních dosť kurážu, a hrdinovia naši nemali o tom ani tušenia.

Skusili však, že tu nedá sa vykonať, čo tam pod Tatrami. Štúr oznámil, že bude držať, ako regimentský rečník, v kassinove pospolitú prednášku. Z mesta, vyjma dvúch vyzvedačov, nedostavil sa nikto. Z okolitých obcí sošli sa len richtári a boženíci na rozkaz. Štúr sa vynasnažoval dokázať im, že vláda vždy chcela uvolniť sedliakov, ale páni že sa protivili. Ktorak tomu rozumeli poslucháči, poznal som, stretnuv ich pri odchodu za mestom. Odkud? tážem sa. Nuš z kázne. A o čom znela? Že keby sme mohli dáko ulapiť toho Košuta, mrdli plecama a pošli dalej.

Po odchodu Rambergovom odobrali sa i Štúr a Hurban, v pouzavieranom koču, na hornie Uhry. Spechali do Holomúca nástojiť o vylúčenie Slovenska z Maďárie. A boli tam vtedy vítaní. Akoby nie? Mali na ních potrebu.

V Prešove skúsil silu svojej výrečnosti Hurban. Musel ale reč svoju predbežne sdeliť komissárovi kráľovskému Péchymu; a tento mu reknul s vyhražovaniem, že ho dá zatknúť, povieli jedno slovo viac. Všetko bolo násilné, za vlasy ťahané, neprirodzené. Nemci i dobré služby prijímali ode Slovákov s opovrženiem.

Brzo za tým odešol do Prešova i Bloudek, so biednymi dobrovolníkami. Boli to Hurbanom a Štúrom sohnaní sedliaci a chalupníci, najviac ženáči. Sťažovali si, že ich najali len na šesť týždňov a teraz že ich nechcú pustiť. O národňom dakom zápaľu ani reči. Lapili zbroj za císara, v nádeji, že vojenskú službu za šesť týždňov odslúžia. V Košicach ich prezívali drotármi.