Rodine v Záborí

Jedovaté hádky o reč utíšily až štátne prevraty r. 1848. Pri všeobecnej rozčulenosti pobehli Štúr a Hurban, s daktorými inými, do lipt. Mikuláša ku Michalovi Hodžovi. Tam si vzali sami hodnosť zástupcov slovenského národa, a vypracovali menom jeho, 10 mája 1848, prosbu na snem, formulovali „Žjadosti slovenskjeho národa“. Tento plod politickej nezralosti dali vytlačiť v Levoči, a poslali kráľovi, snemu, palatínovi, uhorskému ministerstvu.

Toto, poneváč sa už Srbi a Chorváti lapali zbroje, odpovedelo na „Žjadosti“ rozkazom, zatknúť ich pôvodcov; a že tomu vätšú vážnosť pripisovalo, než akú zaslúžilo, kázalo pre odstrašenie staväť pri slovenských dedinách šibenice.

Štúr, Hurban, Hodža uskočili za hranice, mali účasť na slovanskom sjezde v Praze, boli v Záhrebe, shromažďovali vo Viedni, za Milošove peniaze a s podporou vlády, zbroj a mužstvo ku výprave proti uhorskej otčine.

Pri vtrhnutiu ich do Uhier, s ozbrojencami zahraničnými, a pri povstaniu daktorých pohraničných obcí, bola usporiadaná všeobecná honba na panslávov. Za znak panslavismu a vlastizrady maly platiť mikulášske „Žjadosti“, hoc ani nikdy zakázané neboly.

Poneváč i mne jeden z ních výtisk doručil ev. učiteľ Tomáško, bol som i ja jatý, pred rychlý hrdelný súd postavený; za dva týždne väznený. Vláčili moje knihy a rukopisy na mestský dom, dali u mňa hľadať ruské ruble. Mestom kolovala povesť, že Hurban nocoval u mňa, a že ja mám zriadiť povstanie na východňom Slovensku. Noviny trúbily o odokrytiu velikého spiknutia v Košicach. Trestenci na ulici vykazovali stromy, kde budem obesený, pri mne stál ustavične hajdúch s holou šabľou a sprevádzal ma i do záchodu.

Koniec tomu učinil generáľ Šlik. Keď sa doznali súdcovia, že sa blíži s císarským vojskom z Haliče, prepustili i mňa i iných väzňov, pri rukojemstve, s hrdelnou pravotou na krku.