Rodine v Záborí

Zavieral som z toho, že ma chce odpudiť, aby učinil miesto bankrotovanému Jirečkovi. Keď teda vypustil ostatnie číslo Vesny, osvedčil som pred ním, že mu rád prepustím miesto mojo, len nech mi Bek iný úrad zaopatrí. To isté reknul som i Bekovi. Nelapil ma však kruteň tento za slovo, než len vrhnul rukou: Nechejte to mne delat.

Myslel som, že teraz ani spať nebude pre mňa, ale zmýlil som sa. Miesto nabídnutia dákeho úradu, písal mi v máju r. 1852, že od 1 julia bude len jeden redaktor pri novinách, abych sa teda staral o iný úrad, lebo že s týmto dňom plat môj prestáva.

Idem ku nemu osobne. Známo vám, hovorím, že žiadam vzdať sa redakcie, ku ktorej ste ma len mravne donutili; stojím ale na tom, aby ma ministerium zaopatrilo.

Hovoril som o vás, odvetil zmatene, v ministeriume duchovních záležitostí; podajte rekurs, bude vám dána kathedra. To sa srovnávalo s mojou žiadosťou. V ministeriume však nič o tom nevedeli, aniž mi učinili akú nádeju.

Pospiecham teda k Lakenbacherovi. Tento len otvorí oči a uišťuje ma s podiveniem, že ani o mne ani o novinách naších v ministeriume zmienky nebolo.

Idem s tým ku Bekovi nazpät. Bol tak zmatený, že odpovede nenalezal. Len to blbotal, kúšuc si obyčajom svojím spodňú gambu: Druhýkrát, druhýkrát.

Z toho i z následku bolo vidno, že čin ten podujal na vlastňú ruku. Lebo úradoval som i po júliu a plat mi šol dalej.