Rodine v Záborí

Spisovateľstvu dal som so príchodom do Župčian vcele výhosť, ako ani nezbývalo iného po takých skušenostiach. Ale zostal som predsevzatiu tomuto verným len za šesť rokov, pokuď som sám gazdoval. Keď ale dal som r. 1858 farské role do prenájmu, zviedla ma dlhá chvíľa zas ku čarbaniu; a potvrdilo sa pri mne to francúzske príslovie, že s jedeniem povstáva chuť k jedeniu. Ač som nemal ani najmenšieho výhľadu na uverejnenie mojích trudovín, predca som písal namáhave divadelné hry, povesti, hrdinské básne, historiu, až toho povstala hromada.

Nikdy som to za nič iného nedržal, ako za marnú hračku, pre ukrátenia chvíle: ale predca prišol aspoň divadelným hrám čas, že všetky, až na jednu, dostaly sa do verejnosti, vlastne len dostať sa mohli. Lebo tak málo sa z ních predalo, že sú, akoby ich nebolo.

Prvú príležitosť k ich uverejneniu zavdal biskup Moyses. Vypísal súbeh na dramata, a ja som poslal tri kusy. Nešťastie ich bolo, že pôvodca nezostal tajným, a že medzi súdcami bol Hurban. Medzitým stalo sa predca, na veliké namáhanie priateľov Viktorína a Palárika, že im bolo prisúdeno aspoň 80-zlatové akcessit.

Viktorín, ktorý už r. 1864 bol uverejnil v Lipe, pod menom Josifoviča, „Odboj Zadunajských Slovákov“ a „Árpádovci“, takú našol obľubu v „Posledních dňach Moravy“, v „Bitce u Rosanoviec“, vo „Feliciánu Sáhovi“, že ich dal, spolu s doposlaným „Karlom Dračským“, a „Alžbetou Ludiekovnou“, r. 1865 na svoje útraty vytlačiť, pod názvom: „Básne dramatické“.

Hneď nastúpilo i teraz, čo vždy pri objaveniu sa môjho diela. Ľaľa ho ľa! Dobre že ho! Vytasili sa, ako pri Žehrách, až dvaja kritici. Sasinek podal celý plán, ako by on také dráma bol nasnoval. Dobšinský zpotupil všetko, s patrnou nepriazňou a zlobou. Jestli vraj Slováci boli takí, ako ich Poslednie dni Moravy líčia, teda niet čo ľutovať, že zahynuli. O Sáhovej Kláre sa táže, ktorak by sa mohla ukázať na javišti po svojom znecteniu? A ktorak sa mohla ukázať Shakespearova kurevská Kressida po rozkošnej noci s Troilom a objaviť všetky svoje necudnosti? Pri tak zlostnej kritice nič neobstojí.

Poslal som ešte potom na súbeh „Pád Godunových“. Ale beda! Teraz Hurban postavil sa na nohy. Procul ešte profani! Ja som, podpísal, nielen proti honorovaniu, než i proti uverejneniu diela tohoto. Tam to obsiahnul. Hlavnia odmena nebola zasa prisúdená nikomu. Tú potom dostal, oproti Palárikovi, jeden prešovský študent, aby to všetko vypadlo po slovensku. Akcessit bol nateraz prisúdený akémusi nikdy neuverejnenému dielu. Čo sa ale vydania mojeho dotýče, tu sa nestalo Hurbanovi po vôli. Priateľ Viktorín vydal, zasa na svoje útraty, nielen „Pád Godunových“, než všetky moje „Lžedimitrijady“. Tu už kritika mlčala, než mlčalo i obyčajné u nás pri každej handre snažné odporúčanie. Vo žiadnom časopisu nestalo sa zmienky o diele tak veľkom a nákladnom. Priateľ Viktorín draho kúpil poznanie toho, že mrtví nevstávajú.

Cestu súbehu skúsil som ešte raz. Do Mikuláša poslal som veselohru „Hajduch“. Prepadla proti Ferjenčíkovej: „Pravda predca zvíťazí“. Vydal ju potom s ostatními mojími drámami ako prílohu ku Sokolu Vilhelm Paulini-Tóth, takú ničomnú dovážku ku dielam klassickým iných čelnejšich spisovateľov. Posúdené ani toto dielo nebolo nikým; len život vyniesol o ňom súd. Dielo zastalo nezavŕšené. Otvoril som predplatok na chybujúce dva hárky. Nuš sa ti hlásilo 40 predplatiteľov. Potom vydavatelia dramat Palárikových nazvali tohoto samojediným dramatikom na Slovensku.

Dramatické diela moje boly by vyšly temer všetky, ale zdokonaliť ich nemôžem. Shakespearove drámy prišly skrze mnohé vydania ku terajšej dokonalosti. Pri každom novom vydaniu opravoval čo to na ních. Medzi jeho drámami prvého a ostatnieho vydania veliký je rozdiel. Môžu sa temer za iné diela považovať. Ja nič opravovať nemôžem, bo mi na nové vydania mysleť nelzä. Je to následok prvopočiatočného zľahčenia a neprestajnej vraždy tých samozvancov, ktorí ešte ako chlapci opanovali verejnú mienku, podelili sa vo spisovateľskej sláve, vedú ešte vždy veliké slovo, píšu jeden druhému chválospevy, a to považujú za svoju povinnosť, zničiť všetko, čo ja tvorím, aby buď nevzniklo, buď vzniklé marne zhynulo. Spisovateľstvo im je vec stránky. Len na to hľadia, či je spisovateľ náš človek, čo ja som nikdy nebol.

Preto i početné dejeličné básne moje prišly na zmar. Napísal som dve tak rečené hrdinské básne, jednu prísného obsahu, v hexametroch, „Vstúpenie Krista do Rája“, druhú žartovného „Faustiádu“. Ležia obe v rukopisu. Povesti som napísal: Panslavistický farár, Svatoplukova zrada, Mazepova láska, Jurát, Buld, Kulifaj, Hlovík medzi zbúreným ľudom, Básnici, O siedmych vodcoch maďarských, Dva dni v Chujave, Mrzutá, Šofránkovci, Smrť Jánošíkova, Borzajovci, Mroč, Chruňo a Mandragora, Frndolína, Nálezca pokladu, ale málo čo z toho vyšlo kadekde po kúskoch roztrúsené. Vychádzajú o mnoho chatrnejšie, pôvodnie i preložené, dielca: moje tam ležia vo dvoch hodných kvartoch sviazané, so mnohými inými drobničkami, ako básne lyrické, žihadlice, násmešné listy, násmešné rozmluvy, násmešné telegrammy, kniha Džefr, kalendár drotára Fedora. Všetko to bez pochyby prijde na oheň, a mohly by snaď dobre pôsobiť. Učinil som skúšku pri jednom veľmi chatrne vzdelanom dievčaťu. Prečítal som mu daktoré z mojích žartovných povestí. Bolo samé ucho, rehotalo sa do rozpuku, vedelo i o rok všetky výjavy jeden za druhým vyrozpráväť. To ja považujem za znak dobrej povesti, a za to mám, že len takéto by sa v národu ujať mohli. Ale čože? Majú jednu velikú, neodpustnú chybu — pochádzajú odo mňa.

Ešte ani tie bájky, hoc sa tretieho vydania dožily, nevnikly v národ. Tam ležia u Lauffera na hŕbe, jestli ich ešte nezpotreboval na obáľky; v rodinách slovenských ich niet. Beda vám, vy ostrakisti, jestli kdo kedy pravdivú historiu slovenskej literatúry napíše! Uvrhli byste národ v Peklo, malliby spasen byť nie skrze vás, než skrze človeka, jehož vy ste planým chlapeckým ostrakismom vyobcovali.

Aby pri ničom nebolo výnimky, nezdar potkal i ten ročník dogmatických kázní, ktorý vydal Vincent Havlíček. Mal za tým vydať ročník kázní mravoučných, ale Boh chráň! Toby nové bolo pre národ nešťastie. Takto mi píše 27 mar. 1872: „Vaše kázne z viacej strán držia za dielo clasické, ešte i v Morave a Sliezku. Kňazi však skalického okresu sú proti vám i mne velmi rozhorčení za ne. Čo viac! Rozpisujú sa po známych, kde vašo dielo rovno „Lžedimitrijádami“ menujú. Či ste s tymito lotry neboli dakedy v nejakom potyku?“ Áno, mne sa zdá, že vidím za kulisami bývalého dobrého priateľa Andreja Radlinského. Neviem, či ja som Thersítom medzi samými hrdinami, či po pravde nazvali nás Česi národom lokajov, ale vydanie každého diela mojho zavdalo len príležitosť Slovákom ku novému osvedčeniu nedovery a nelásky oproti mne.