Rodine v Záborí

S týmto úmyslom prijal som, s počiatkom r. 1835, kaplánku v Pazdišovcach, župe zemplinskej.

Tu som si stvoril celú akademiu. Snášal som odevšad knižky, učil sa reči, gräckú, francúzsku, poľskú, tieto od jednoho poľského vystehovalca.

Na prekážce vtom boly mi omrzlé pohreby, ktoré všetky musel som odpravovať ja, a to s kázňami. Núdza mi priniesla v tom pomoc. Prihotoviť sa nebolo času. Sedaj na voz, jachaj a káž! Musel som chcej nechcej tárať do sveta; a najtiaž raz, druhý raz sa človek ani keďby mohol neprihotoví.

Osmelil ma i príklad prednosty, Lindtnera Jánoša. On vždy len vtedy šol, so svojím Magazínom nemeckých kázní, do záchodu, keď sa už druhý raz zvonilo do chrámu, a kväčal tam do tretieho zvonenia. Hovoril, žeby inde naskrze mysleť nemohol. Pravda, že potom kázeň razila za fabrikou, kde bola delaná: šlo to ale predca a holota jeho nezahanbila moju. Časom si i zatančil v sakrestii, keď vošol dajeden z pajtášov od karát, bo že mu vtedy najlepšie vypáli. Po kázni prvý on počal vysmievať sebä. Dobre to pre sprostač, a hej, pajtáš? Nepoznal som druhého muža, ktorý by tak ošemetne bol zachádzal s úradom svojím, ako tento maďaronský hráč a bajúzatý farár, ktorý potom umrel pode plotom.

Mne hneď na druhý deň po príchodu predložil na raniny pohár obecnej pálenky, keď sám s rodinou zasadnul ku káve. Nebol som po chuti ani jemu ani jeho pajtášom. Nemohli pochopiť mladého od karát bočiaciho, vo knihách vysedávajúciho človeka, tým menej slovenského horlivca.