Rodine v Záborí

Ohyzdné šprihaniny zpustlých odrodilcov týchto na osiralých Slovákov daly nový smer literárnej mojej činnosti. Rozhorčený ich rečmi, napísal som ódu „Na Slovákov“, ač som nič menej sebe nepripisoval, ako básnické schopnosti, a ani mysleť nesmel, že by óda moja dačo stála. Že však predca cítil som akési vzrušenie pri nej, poslal som ju na pokušenie Kollárovi. Písal som mu, že ju mám od jednoho spolužiaka, a že tento chce vedeť čo o nej súdim, ja ale že sa uznávam za neschopného súdu. Prišlo mi naozaj nespodievane, keď Kollár ódu vychválil a zaklínal ma, abych mu udal pôvodcu. Dal ju hneď i vytlačiť v Zore na r. 1836, pod vymysleným menom Magurského. Súd obdivovaného mnou na najvýš Kollára nemohol mi byť ľahostajným. Odvrhnul som teda slovíčkárskú nemeckú filosofiu a oddal sa včele básneniu.

Povzbudenie ku tomu prišlo mi ešte i z inej strany. Napísal som dakoľko bájek a poslal som ich ku posúdeniu Adamovi Hlovíkovi, giraltovskému farárovi a seniorovi. Veliký tento, mnou tiež vysoko ctený lingvista, hlboký znateľ menovite gräčtiny, muž neobyčajne zčetlý, do vied a umení vcele pohrúžený, písal mi, že bájky moje rovnajú sa gräckým. Prekvapujú vraj vtipom a vtlačujú sa nevymazanlive do pamäti. Moje deti vraj učia sa ich z pamäti. Nová to pohnútka k básnickému spisovateľstvu.

Horela mi hlava, snil som o sláve, o šťastiu. Ale práve to bolo mojo nešťastie. Pre spisovateľsvo zanedbával som, vtedy i potom, chlebodajný úrad; odpravoval som ho leda bolo; a spisovateľstvo slovenské je len jeden druh zlopovestnosti, a márnotratnosti, zvlášte pri mne, o ktorom Slováci, ako uvidíme, nikdy nič znať nechceli.