Rodine v Záborí

Aby sa slovenským spisovateľom umožnilo vydávanie kníh, a aby obecenstvo malo dáku garantiu, že peniaze na ničomné chlapčiarstva nevyhodí: uznali sme za potrebné založenie Matice Slovenskej. Ja, kollega Lichard, Kollár a Kuzmani chodili sme za tým, písali, prosili v ministeriach. Naše politické noviny písaly o tom článok za článkom, ale literárny časopis Hurbanov, Pohľadi, neučinil v tom nikdy najmenšej zmienky, ignoroval celú vec. My sme dali na terajšú Maticu, hoc sme pri jej porode nestáli, na jej šafárenie sa len dívame, a nie so všetkým sme s ním spokojní. Badáme naháňanie ziskov tovaryšom, protizákonné podporovanie miláčkov, mrhanie dôchodkov na spisky a knižočky naskrze neužitočné. Všetko toto vidíme, a predca sme dali i dávame. Ale veru, keby Matica bola vznikla pod našou firmou, vtedy by sa neboly hrnuly stovky zo stránky Hurbanovskej, ani na prísnych dotazoch a pretrasoch by nechýbälo, jestli tých ľudí dobre známe.

Ja som chcel i dáky peňažitý základ zaopatriť nádejnej Matici. Mienil som vynaložiť na to tých 500 valutálnych zlatých, ktoré vo Prešove neboly prijaté, ale nie doprosta. Aby sa to stalo rozmnožene a s dákym duchovním užitkom, vložil som peniaze tie do literárneho podniku. Vydal som drobné moje básne, pod spoločným menom „Žehry“, s tým osvedčeniem, že všetko, čokoľvek sa za dielo utrží, bude prináležať beze prinávratenia útrat tiskových, očakávanej Matici. Cenu ustanovil som tak nízku (20 kr. str.), že útraty tlače na žiadnu prípadnosť navrátiť sa nemohly: dúfal som ale, že skúposť alebo chudobu jedných vynahradí majetnosť a štedrosť druhých. Vyzval som obecenstvo, aby kto chce a môže dal viac, so sľubom, že každý vyšší plat v novinách uverejnen bude.

Z počiatku to šlo. Noviny naše prinášaly v každom čísle krajciarové obete. Dostal som i pochvalné listy. Štiavnický professor Šuhajda poslal na Licharda priaznivé posúdenie s tým, aby bolo uverejneno s jeho podpisom, čo sa i stalo. Myslel som, že sa podujatie potká so žadúcim výsledkom.

V tom ale dostanem list od dejepisca Lániho: Hotujte sa, píše mi, ku polknutiu horkých veľmi pilulok. V Hurbanových Pohľadoch tlačia sa až dva jedovaté paškvíle na vás a vaše „Žehry“. Nemáte ani tušenia, s akou nešeternou zlobou osupili sa na vás professor Kalinčiak v Modre a pôvodca „Podmanínovcov“, Mikuláš Dohnáni.

Brzo som videl i sám, čo priateľ Láni písal. Zlostní padúchovia zvláčili i tú ódu, ktorá svojím časom toľko hluku bola nadelala, odsúdili i bájky. Vyslovili, že pôvodca len preto venoval výnos dielca svojho Matici, poneváč predvidel, žeby ináče nikto zaň krajciara nedal. Nanosili sa i do osoby. Predstavili ma obecenstvu, ako chabého zbabelca, ktorý v čas národních bojov čušal. Vyčítali i nemravnosť. O pripojenej na koncu reči poznamenali, že je to perorovanie po nečasu, keď už oni rozťali gordický uzol víťazným mečom.

To bola pomsta za moje košické privítanie. Kalinčiaka podpálil Štúr, Dohnániho Hurban. Tento poslal i na ministerium patričné číslo Pohľadov, aby ma tam očiernil a zošklivil; upravili mu ho ale nazpät.

Malo však to následky pre mňa i národ hrozné, nezmazanlivé, večné. Zabili ma pred obecenstvom, ktoré i tak nikdy mi náchylné nebolo, mravne. Učinili ma na vždy predmeťom úškläb a opovrženia. Zničili všetky moje diela pred ich vznikom. Nič som viac nemohol vydať, leda na vlastniu škodu. Ani priateľovi Viktorínovi sa nepodarilo dať obrat verejnej mience. Pocítil pri vydaniu mojích dramat velikú ztratu. Polovica zo diel mojích klesne so mnou do hrobu, a ktoré vyšly akosi násilne na svetlo, tie sú, akoby ich nebolo. Tým sa mohli pochlúbiť paškvilanti, že uhodili do živého. Hneď s objaveniem sa ich paškvíľov sekly všetky doposielky a dielo sa zo stolov skrylo. Uvedený raz v ľahkosť, nemohol som potom viac ani prakticky pre národ pôsobiť, nemôžem dosaváď. Osud ma postavil blízko vyššej školy, mohol som mať značný vplyv na mládež. Ale mládež táto prejala nepriaznivú o mne mienku, a s tým koniec úcte na jednej, lásce na druhej strane. Mladí fickovia nesú hore nos, nehľadajú a neprijímajú žiadnoho poučenia, než chcú sami byť obdivovani, prijímajú i dobrodenia s pohrdou. Tak ďaleko sa rozprestierajú následky Štúrovho nečinu, ktorý vzaté k rozpredaju výtisky rozdaroval a zaplatil paškvíľami.

Ja som odpovedal paškvilantom len na krátce, ale Lichard otvoril, na pokynutie ministeriuma, celý riad poborných článkov, v níchž ostrou šľahal satyrou nesmyselnosti blúzniacich po Hegelsku nových „spasiteľov“, ktorí práve vtedy vypovedeli bôj češtine, keď s ňou chodil dar národních škôl a zákonov.