Rodine v Záborí

Teraz bola otázka, čo učinia so mnou? Oslovený mnou Kalás mrštil rukou: Odpusťte, ľúto mi, že som vás medzi týchto ľudí doprovodil. Očakával som teda, že miesto sľubovaného professorátu, budem poslaný dakam na odľahlú dedinu za pomocníka. Biskup ale predsa milostiveji naložil so mnou. Porvav jednoho z kapláňov košických od karát, poslal ho na uprázdnenú kathedru do semenišťa, mňa posadil na jeho miesto, s povinnosťou kázať — nemecky!

Darmo sa na tom horšil vzteklý nepriateľ Slovákov, kanonik a plebán Konig, zadunajské nemčisko. Len to vykonal, že som musel kázať na próbu, či mám na toľko v moci reč nemeckú, čoho nikdy u katolíkov nebývalo. Potom ma učinil medzi piatimi kapláňmi, ač jeden po mne prišol, ostatním. Následkom toho musel som pri pohreboch mladým kollegom prisluhovať, a pri stole jedával som často obzerance.

Mysa ku mne chodievala prázdna. Nasytil som sa len necudnými rečmi, ktorých som nikde toľko neslýchal, ako tu. To bylo korenivo všetkých obedov a večier, a starý Konig viedol pri tom predok.

Kázne som v úradu tomto nemohol sypať z rukáva. Musel som sa hotoviť a poslucháči ma akotak trpeli. Len r. 1845 povstala proti mne búrka. Kázal som na Štefana kráľa, u prítomnosti viac kňazov proti maďaromanii. Z toho povstal taký krik, také behanie so žalobami na nadužívanie kazatelnice k agitáciam panslavistickým, že som sa len z ťažka udržal na mieste.