Rodine v Záborí

A bolo iné ešte, čo sa bolestne dotklo Kollára v posledních života hodinách, zrušenie v prvý den r. 1852 ústavy od 4 marca 1849. Zmizly tým od razu všetky domnelé vymoženosti Slovanstva. To videl ešte Kollár a zhrozil sa. Pre novinárov nastaly zlé časy. To sme videli a skusili my.

Pokuď ešte vláda len holúbky vysielala zo svojho korábu na prezvedy, či už povodeň opadla, a neuviedla sice vo skutok, než ani nezrušila výslovne ústavu, vo ktorej našol každý svojo, kto chcel snemy snemy, kto chcel rovnoprávnosť rovnoprávnosť, kto chcel slobodu tlače slobodu tlače, kto chcel poroty poroty, podlä toho, že každého treba mámiť tým, čoho si praje a tej zásady Lysandrovej, že deti bývajú čitkané orechami a lútkami, mužovia ústavami a krivoprísahami; pokuď, povedám vláda nezrušila formálne ústavu, bolo každému slobodno všetko ufať a písať, a my boli sme tiež ponekuď účastni slobody tejto. Keď ale vláda, osmelená príkladom Napoleona III., ktorý ako predseda republiky dal sa vyvoliť množstvom slepým za císara, v uišťovaniem pangermanistov, že národy rakúske bojovali doprosta len za spoločný trón, nie za svoju osobytnú národnosť; keď vláda uznala za vhodné zvrhnúť líščiu kožu a objaviť sa lvom; keď slávnostne ohlásenú ústavu nazvala nepraktickou holomúckou listinou, a zavrhla ju, ako okolnosťmi vynutené zlé: vtedy už novinárom nezbývalo nič iného, ako nasledovať príklad ministra Bacha, naladiť struny na inú nótu, spievať pieseň samodržcov a pangermanistov.

Náš Kazár, Antonín Bek, bral teraz všetko prísne, kládol každé slovíčko na zlaté vážky, zakázal nám každú kritiku krokov vládnich, nedovolil žiadnu nepriaznivú zpravu o akomkoľvek úradu alebo úradníkovi, lebo že sa tým uvodí v ľahkosť vláda. Museli sme každé číslo novín odniesť pred rozposlaniem ku prehliadnutiu.

Smerovaly pak prísnosti jeho hlavne oproti mne, a boly vo spojeniu s osudami Vídenského Denníka.