Rodine v Záborí

Mesto toto prechádzalo teraz ako lopta z ruky do ruky, pri čom vždy provodily sa komédie so zástavami na väži a tedeumami vo chráme. Stoličné úradníctvo prchlo vždy so príchodom Nemcov, s Maďarmi sa navracovalo. Kapitulský vikár Kőnig posielal farárom rozkazy, hneď aby napomínali ľud k vernosti proti zákonnému panovníkovi, hneď aby ohnusili čím najviac vierolomný habsburgský dom. Obe bojujúce stránky posielaly im prohlasy s vyhražovaniem šibeníc, tak že len tú mali slobodu, voliť si, kým chcú byť obesení. Kapituľa ospravedelnila Košutovo slovo, že duchovenstvo tam bude chváliť Boha in dulci jubilo, kde spatrí víťazstvo. Do Debrecína posielala schválenie respubliky, císarskym generáľom dávala obedy. Židi prirodzene slúžili s jednakou obidvúm stránkam vernosťou, ako dodavači i ako vyzvedači, a koristali z obidvúch.

Koniec vrtkavosti tejto učinil až príchod Rusov. Vtedy už muselo byť pravdivé to osvedčenie mestkého predstavenstva, pred carevičom Konštantinom a hlavním veliteľom Paškievičom, že mesto Košice bolo vždy císarovi verné. Dobre, jestli pravda, odvetil na krátce Paškievič. Koľko máte nahotoveno chleba? Neprišla potom viac vernosť Košičanov do žiadnoho pokušenia až do zloženie zbroje u Világošu 13 aug. 1849. A potom ešte menej, keď Rusi sa vykľúdili so škrípaniem zubov na nevďačnosť nemeckú.