Rodine v Záborí

A len toľko, že moje štátne služby nezkončily sa státnym uväzneniem alebo provazom. Nocoval som v Pešti v hostíncu u Štefana. Okolo polnoci silné zaklopanie na dvere. Kto to? Policia. Nedajú mi ani sviecu zapáliť. My svetlo máme, súria.

Nenesiete zbroj? táže sa ma vodca štír žandárov. Žiadnu. S tým ide prosto za kasňu ku mojej trstenici a vytiahne štilet, ktorý som bol kúpil, ked mi juráti v Košiciach na ulici vyhražovali smrťou. A to čo? Neuznávam to za zbroj. Ba práve to je zbroj najnebezpečnejšia, odvetil starší. To patrí pred vojenský súd. Zostanete tu. Keď však som dokázal, že idem zo státnej služby, dovolil mi odcestovať na rýchliku, kde som už bol predplatený.

Tam už som zvedel, čo zavdalo príčinu, hostinskému ku zradnému udávaniu, policii k ňuchtaniu. Dňom pred tým omočil vo Viedne nôž vo krvi cisárskej krajčírsky tovaryš, či kto iný väzel pod menom týmto, Libéni.

Súd vojenský zasadnul nade mnou v Košiciach. Bol som predvolaný hneď so príchodom, a odsúdený na desať dní väzenia, milosťou však generáľovou pokuty tejto zbavený.