Rodine v Záborí

Biskupom v Košiciach bol už vtedy Ignác Fábry. Maďar tento sľuboval mi vo Viedne zvláštnu svoju priazeň na prípadnosť návratu do biskupstva. Keď ale videl, ako naložili vo Viedni so mnou, považoval ma za pristrčeného mu ku pokutovaniu zločinca.

Nemilosť svoju dal mi pocítiť už tým, že ma podvrhnul chlapeckej vexe tak rečeného synodálneho examenu, od nehož, mocou obežníka od 10 mája 1851, čís. 697, punkt 4, mal som byť slobodný ku smiechu jedným, pohoršeniu druhým. Potom ma oštedril otrhanou, zpustlou župčianskou farou, a obrezal ku tomu nespravedlive skrovné moje dôchodky, ba, bojac sa mojeho panslavismu, uviedol ma hneď z počiatku v ľahkosť pred ošemetnými farníkami.

Príležitosť ku tomu zavdala sa hneď so vkročeniem. Role farské boly vo prenájmu u štír najmožnejších sedliakov. Títo vzaté na tri roky role hnojiť naskrze nechceli, len ovos do ních siali; preto som prenájem zrušil. Z pomsty písali inštanciu na biskupa, aby mi odjal cirkevnú lúku, ktorú všetci predchodcovia moji od nepamäti mocou kanonickej visitácie užívali, a štírstozlatovú výslovne pre plebána učinenú fundáciu.

Biskupovi tak bola milá príležitosť táto, že v náhlosti započal súd s eksekúciou. Nedav mi ani vedeť, čo sedliaci píšu, poslal hneď hotový výrok veľko-šárišskému plebánovi Čukárovi. A tento môj nepriateľ uviedol ho ľudu vo známosť s možno najvätším mojím zľahčeniem.

Pochválil svolaných sedliakov za ich pečlivosť o dom boží, nazval všetkých farárov vôbec sobeckými oklamcami, odlúčil kostolnú lúku od farskej tak, že farárovi nechal len náplav opuky. I fundácia bola plebánovi odjatá.

Sedliakom, ktorí i predchodcu mojeho inštanciami svojími donutili, napred ku navracovaniu im štóly pred archidiákonom, potom ku zanechaniu fary, a vôbec od počiatku fary, vyjma jednoho, všetkých plebánov potupne vyhnali, narástly novým týmto úspechom veličizné rohy. Držali neprestajne kalvínsky „marasztás“. Náhle komu dačo sadlo na nos, hneď hrozil, že najde ešte „pejc dutkov na inštanciju“.

Pri takomto ich presvedčeniu muselo prísť, čo prišlo r. 1861. Neposielali deti do školy, dal som ich pokutovať; nechceli dať na prikrytie humna slamy, dostali exekúciu. Teraz koniec! Dali inštanciu na mojo odstranenie.

Prišla slávna deputácia, ale našla, že len to bola pravda, čo chytrí sedliaci zamlčali. Nahnaní do rožka, skladali vinnu jeden na druhého a sami tajili, čo dali popísať pri pohároch akémusi pecúchovi v Prešove v krčme. Od toho času prestaly hrozby a večné „marasztáše“.

Biskup ale krivdu nenapravil ani keď sa sám odsúdil. Lebo vydal nové pre biskupstvo stanovy, kde výslovne poišťuje, nielen plebánom, než i organistom a kostolníkom, držanie kostolných pozemkov v uloženej kanonickou visitáciou cene. Chopil som sa tej príležitosti. Písal som mu, prečo je to nie právo pre mňa, čo pre všetkých? Ale ma len vykresal, nadal mi, v odpovedi svojej od 24. nov. 1856, do lakomcov, vyhodil mi ešte i moju konversiu na oči. Až po jeho smrti prisúdila mi kapituľa, výrokom konsistoriálnym od 8. marc. 1868. spravedlivosť. To z mojeho súkromného života.