Rodine v Záborí

Pri odchodu z Kežmarku uložil som so Srnkom počitujúcu už na 300 kníh slovenskú knižnicu do bibliothéky gymnasiálnej. Boly to z časti dary Čechov, z časti našími študentskými peniazmi zakúpené diela. Zmizly potom hneď beze sledu. Nepriaznivá ruka zničila všetko úplne. S naším odchodom prestala společnosť, i sám Benedikty na vždy sa utiahol. Miesto zaniklej tejto štepnice podtatranskej zriadili sme v Prešove novú. Knihy i tu darovali Češi, na prostredkovanie našeho Peštianskeho proroka Kollára, ktorý dopisovanie s nami nedržal níže svojej hodnosti. Skladali sme sa ale i my. Ja som prednášal českú mluvnicu. Vo shromaždeniach sme rečňúvali a čítali práce pôvodnie. Každý z nás obral si istý obor, vied alebo umení, vo ktorom mal potom pracovať pres celý život. Moja voľba padla na filosofiu.

Novoprišlý a jediný učbár bohoslovia Anton Muňay prejal predsedníctvo a niesol sa hrozitánskym národovcom, ač sebe skutkom divne odporoval. V rodine svojej bol dokonalý nemčúr, deti svoje ani čítať slovensky nenaučil. Vo společnosti ale pohovoril neraz také reči, že sme až tŕpli za neho. A nie beze príčiny. Mohlo ho to pri treštenosti maďaronskej, stáť život. Keď na jar sedel pode stromom v záhrade, stal sa z poza múra výstrel a broky sa vysypaly nad samou jeho hlavou do stromu.

Mňa považoval viac za priateľa, nežli za žiaka a ochotne mi dal používať svojej na vedecké diela bohatej knižnice. Počal som už žive cítiť ľahtikárske precválanie pres obory prísnych vied, mathesy, fysiky, filosofie, histórie, a vynasnažoval som sa všemožne nahradiť premeškané v auditóriach čítaniem.

Theologické štúdia nezavŕšil som. Lebo mal som pevné predsevzatie navštíviť ešte daktorú z vysokých nemeckých škôl, náhle si peňazí usbieram.