ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nedávno vyšlo v Prahe nákladom Fr. Borového nové komentované vydanie „Slávy dcery“. Vydavateľ dr. Fr. Bačkovský nevyhovel síce požiadavkám, aké presná textová kritika dnes robí pri vydávaní starších diel (tak napr. nezistil ani, ktoré je ostatné vydanie za života básnikovho; rekonštruoval miestami text podľa subjektívnych zdaní; vysvetľoval mnoho, čo dnes vysvetľovať zbytočné, a zase mnoho nechal bez komentára atď.), ale jednu dobrú vlastnosť vydanie to má: každá znelka je označená letopočtom, kedy a kde bola vyšla najprv. To v čitateľovi budí milé rozpomienky na osudy tohoto prvého spevu o idei všeslovanskej.

Z „Pamätí“ Kollárových je známe, že už v desiatom roku svojom, r. 1803 pri vítaní superintendenta v Mošovciach zložil bol štvorveršie pre vítajúce dievčatá:

Budúceho spevca slávy i poníženia slovanského nebadať síce v tejto rečňovanke: ale jedna okolnosť je pri nej zanímavá: malý Kollár zložil ju pod stromami tichej školskej záhrady. A všetky temer verše nasledujúce skladal Kollár pod šírym nebom, medzi kvetistými stráňami, zlatoklasými poľami, pri bzukote včiel a jase slnečnom. Iba doma ich potom vylieval na papier.

Rôzne okolnosti pôsobili v mladú vnímavú myseľ Kollárovu. V dvanástom roku, r. 1805, dostal sa mu do rúk Nejedlého český preklad „Iliady“ a pôsobil naň zázračne. Nové kompozitá, ako „bleskoškorněnci Achajští“, „běloramná dívka“, nepočuté predtým, smelé výrazy, Olymp gréckych bohov a pluky gréckych hrdinov, nezvyklé hexametre a všetok habitus básne opojil a oduševnil junošíka tak, že predsavzal si stať sa „slavianskym spisovateľom“.

Prišla Jena so svojím okolím, posiatym hrobmi dávneho života slovanského; prišla ľúbosť k nemeckej farárskej dcére Míne: prišli styky s veľmajstrom Goethem, so študentstvom nemeckým, národne oduševneným, s vlastencami českými a moravskými, Jungmannom a Palackým. Veci to známe.

Ale menej je asi známe, s akými prekážkami zápasilo prvé vydanie Kollárových básní, ktoré preslávili meno jeho. R. 1820 Kollár poslal z Pešti Jungmannovi do Prahy zbierku sonetov, aby ich dal vytlačiť. Ale Jungmann mal s cenzúrou veľký kríž. Bola strašne prísna, pedantická, hlúpa; cenzori nevedeli síce ani pravopisne česky písať, ale to im neprekážalo, aby každý smelší zvrat štylistický, každý obrat poetický, ktorému nerozumeli, každú narážku na Tatry, Ural, Slávu atp. nemilosrdne červenou tužkou neposielali do podsvetia. Tak sa stalo, že z poldruhého sta sonetov Kollárových zostalo iba 86, a z tých veľká väčšina iba milostných; daktoré vlastenecké Jungmann ani sa neopovážil predložiť cenzúre. Tie šírili sa odpisovaním.

Tak okyptená, zdecimovaná vyšla r. 1821 v Prahe zbierka sonetov Kollárových a daktorých iných drobných veršov s nápisom „Básně Jána Kollára“, vo formáte malom, nepeknom, na papieri, na akom dnes už ani jarmočné pesničky nevychodia. Ale ačpráve autor nebol s vydaním spokojný, udrela do živého. Ľúbostných veršov poézia česká produkovala síce predtým už dosť; ale takého žiaru citu, takej jemnosti slova, takej pružnosti myšlienky ešte nebolo počuť ani v Čechách, ani na Slovensku. Mladí, ohniví básnici Čelakovský, Kamarýt, Šafárik i umný Benedikti boli oduševnení. Milostný petrarcovský duch sonetov podmanil si všekých lepších duchov.

O tri roky neskoršie vyšlo vydanie nové v Budíne. Ta bol sa uchýlil Kollár pred pražskou cenzúrou. Titul znel už smelšie: „Slávy dcera“. Mala tri spevy: I. Sála; II. Labe; III. Dunaj — po 50 sonetoch, a predspev hexametrom zložený. Účinok vydania toho bol ohromný. Nielen mladí, ohniví mládenci-poeti, všetka inteligencia česká i slovenská bez rozdielu zbožňovala Kollára. Smelé myšlienky predspevu, akých neopovážila sa na papier položiť do tých čias ruka básnická, vysokoletlé idey, hlásané v znelkách vlasteneckých, išli od úst k ústam, a šediví rodoľubovia podnes rozpomínajú sa so slzami v očiach na slastné okamihy, keď bájne verše Kollárove zuneli im v duši dňom i nocou, posilňovali vo vytrvaní, hojili rany ustavičných útrap, maľovali trblietavé nádeje vo veľkú budúcnosť. Ale cenzúry českej bál sa každý. O knihe, ktorú každý na srdci nosil, ktorá stala sa behom krátkeho času takrečeno celá okrídleným slovom, nebolo ničoho počuť na verejnosti, v časopisoch, v kníhkupectvách. Iba priprivátna korešpondencia tých dôb medzi rodoľubmi ukazuje, že „Slávy dcera“ bola ustavičným predmetom obdivu a láskania.

Iba r. 1831 vyšiel prvý radostný rozbor diela od Čelakovského v „Časopise musejnom“: „Nechať tedy — končil súper Kollárov — zůstáva Kollár po všecky časy miláčkem národa našeho… Nechať v nejpěknějších dobách života jinochům vlastenským jest druhem a průvodcem, napomáhaje k zachycení a obrazu z temnosti se dobývajících citův a barev se rozptylujících lásky první… Nechať i dospělejšímu věku projevené tuto pravdy poslouží k rozjímání a vroucnějšímu přilnutí k vlasti a jazyku. Ty pak, jemný, spanilý a blahodějný duchu, neustávej rozkoš tu a roznícení v srdce svého národa vlévati a v něm množiti sladkými zvuky své lýry, třebať i slzy se přiměšovaly ke zpěvu tvému; jsouť ony jasné perly na hrdle drahé Slávie.“

Vo vydaní z r. 1824 Kollár objavil sa v zenite svojej tvorivosti i slávy.

To, čím rozmnožil vydanie r. 1832, slávu jeho zatemnilo. Spevy IV a V sú nezáživnou nomenklatúrou slovanských priaznivcov i protivníkov, peklo tak studené a nebo tak nudné, aké stvoriť môže iba fantázia poblúdená. Rečové novoty, ako vluk, mlučeti, helvati, pelný, selzy, hernou, hardlo, sardce atp. boli Kollárovou marotou.^[44] Nebola to ani čeština, ani slovenčina. Tak nikde na svete sa nehovorilo a nehovorí. Z dobrého básnika stal sa zlý filológ.

R. 1845 vyšlo posledné vydanie „Slávy dcery“ počas života básnikovho. Maroty v ňom zostali. No tieto chyby a slabosti nemôžu nám vytlačiť z mysle poetu z r. 1824, junáckym ohňom svietiaceho, oduševneného pre vysoké idey a blahorodné city, vládnúceho dikciou mäkkou i mohutnou, ihrajúceho s amoretmi,^[45] kárajúceho krivdy na holubičom národe páchané, stavajúceho chrám slovanskej Slávy s rovnakou virtuozitou.

Duch Petrarcov a Danteho viedol pero jeho.