ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[42]

Dňa 12. novembra r. 1875 z nariadenia č. 4873 uhorského ministerského predsedu Kolomana Tiszu zrušili literárny ústav Maticu slovenskú, schválený panovníkom dňa 21. augusta 1862 k vzdelávaniu slovenského národa, a jeho majetok: 95.867 zl. 87 gr. hotových peňazí, početné muzeálne zbierky vzácnych starožitností a mincí, bohatú knižnicu, zásobu nenahraditeľných rukopisov, celé náklady nových hospodárskych kníh — majetok to podľa vrchnosťou potvrdených stanov nikým nerozdeliteľný — policajnou cestou, bez akéhokoľvek súdneho vyšetrovania, zhabali. Dôvody k zrušeniu jediného ohniska slovenského duševného života, na základe falošných informácií v spomínanom rozkaze lakonicky zostavené, rozmnožené novými, nadovšetko pochybnými, ba i česť jednotlivcov neprávom napadajúcimi v ospravedlňujúcej reči tohože predsedu ministerstva, boli prednesené v poslaneckej snemovni 15. decembra 1897, kde zároveň odznelo pamätné slovo, že „slovenského národa niet“.

Už pred rokom troch slovenskými peniazmi vydržiavaných gymnázií a jedného učiteľského ústavu podobnou cestou pozbavený národ zamĺkol po tomto novom kultúrnom skutku úžasom bezbranného človeka, ktorý je vydaný svojmu nespútanému okoliu na milosť a nemilosť. Mládež, vyhnaná z vlastných stánkov, rozpŕchla sa po celej krajine i do cudziny; literatúra, olúpená o svoje ohnisko, hasla bez prístrešia. Paulinyho „Slovenské bájoslovie“ (1876), Hýrošov „Zámok Likava a jeho páni“ (1876) a druhé vydanie Sasinkových „Dejín drievnych národov na území terajšieho Uhorska“ (1877) sú popri „Slovenskom letopise“, neúnavne a s veľkými obeťami týmže zaslúžilým historikom vydávanom, jedinou vedeckou korisťou rokov 1875 — 1880; Hurbanove „Nitry“ roč. VI a VII (1876 a 1877) a „Orol“ jedinou beletristickou.

Túto poslednú po 23 rokoch vzbudilo k životu lživé slovo „slovenského národa niet“. Českým spisovným jazykom, odvolávajúc sa na spolupatričnosť slovenského kmeňa k národu česko-slovenskému, chcela vliať novú životnú silu do zmalátnelých slovenských myslí. Mladé i staré perá snažili sa zo všetkých síl, či už vlasteneckými básňami, či novelami z národného života, biografiami vynikajúcich mužov a ráznymi článkami povzniesť myseľ brutalitou osvieteného XIX. storočia zmalomyseľnenú. Ale podujatie zlyhalo a zaniklo druhým ročníkom. Slovenské obecenstvo, čiastočne sterorizované, čiastočne nevediac pochopiť, prečo slovenskí poeti násilne zašnurúvajú rodné zvuky do nezvyklých gramatických šnurovačiek, a preto smiešnych a neokrôchaných; české literárne kruhy alebo mlčky, alebo v doktrinárskych kritikách útrpne krčili plecami nad jazykovými nemožnosťami, slohovou mätežou a národným zápalom, hlásaným tendenčne v neokresaných formách, pozerajúc zo svojho kozmopolitického stanoviska zvysoka na kŕčovitý národný zápas. Jadro národa českého, čítajúci ľud, sa nedozvedel o tom hnutí takmer ničoho a čulé študentstvo, ktoré sa tak rado na okamžik rozohní za novú ideu i nový smer, po niekoľkých platonických prejavoch k česko-slovenskému združeniu celkom ochladlo.

Zatiaľ na Slovensku zhora odnárodňujúci prúd bral sa ďalej svojím smerom. Ľud totiž, pozorujúc posiaľ celkom ľahostajne prácu a snahu svojich duševných pracovníkov, začal si pretierať oči a otužovať sa k nevyhnuteľnému kultúrnemu boju: začal usilovnejšie čítať knihy a časopisy, začal sa húfnejšie zhromažďovať okolo svojich inteligentných vodcov. Toho sa ľakali nepriatelia národnej vzdelanosti. Majúc v moci všetky hmotné a mravné prostriedky, krajinské zákonodarstvo i administratívu, začali snovať nové intrigy proti slovenskej národnej existencii.

Tak napríklad v Nitrianskej župe za r. 1877 kráľovské súdy vytisli jednoduchým sedriálnym nariadením slovenčinu zo svojich protokolov a siení, a aj iné čisto slovenské župy ich v tom ochotne nasledovali. Kŕdle maďarských kočujúcich divadelných spoločností sa rozišli za svojím poslaním po slovenských dedinách; v celej krajine sa zakladali spolky obecných a okresných notárov, ktorých účelom je „pestovať maďarskú národnosť a k jej udržaniu rozvinúť v každom smere potrebnú činnosť“; spolky na prvý pohľad súkromné, v skutočnosti však len jednotlivé časti povestného „szövetségu“,^[43] ktorý niekoľko rokov predtým chcel slovenské učiteľské miesta obsadzovať maďarskými husárskymi vyslúžilcami. Utvorili sa maďarizujúce jednoty učiteľské, varovné hlasy proti nim trestali žalárom (ako napr. 1880 ctihodný kmeť ev. senior Trokan); spoločnosti maďarských spisovateľov a umelcov začali cestovať po Slovensku s posmechom na ústach a ignorantstvom v správaní; zakladali sa pokútne plátky, písané školáckou maďarčinou i hroznou slovenčinou, ktoré svojím plateným brechaním a jedovatými, najmä osobnými urážkami štvali i štvú pokojných slovenských občanov; ba spotvorili i nevinné názvy miest, vrchov, riek, studničiek, dolín, potokov: tak napr. Hrádok prekrstili na Liptó Ujvár, Slovenskú Ľupču na Zólyom Lipcse, Štrbské pleso na Csorba tó atď. atď., neprizerajúc ani k nesčíselným kreténskym prílepkom -falu, -falva, -ócz alebo úžasným metamorfózam slovenských železničných staníc. — Konečne v školskom roku 1879 — 80 zaviedli maďarčinu ako povinný vyučovací predmet do všetkých slovenských národných škôl, kde sa jej teraz venuje týždenne 7, slovom sedem hodín!

Tieto činy, sústavne pripravované už od tridsať rokov, nemohli ostať bez zrejmých výsledkov. Maďarčina, teraz povinný predmet nielen na národných školách, ale na všetkých uhorských stredných školách jediný vyučovací jazyk, splodila pravú epidémiu povrchnosti, obmedzenosti a ignoranstva v mladej renegátskej generácii. Tak napr. len gymnáziá banskobystrické a žilinské, kedysi prekvitajúce, teraz hlboko upadli. Vlastní odborní maďarskí znalci, ako dr. Heinrich a dr. Schwicker, veľmi bedákajú nad úpadkom v školstve, ktorý posledný naznačil slovami: „Neobyčajne mocne zapôsobilo na všetky krajinské gymnáziá zavedenie rakúskeho ,Organizačného návrhu pre gymnáziá a reálky‘ pod ministerstvom grófa Leva Thuna r. 1850. Rok 1860 bohužiaľ šmahom zničil túto organizáciu gymnaziálnu všelijakými reakcionárskymi prostriedkami. Uhorské gymnáziá, ktoré radostne prekvitali, klesli opäť do chaosu a od tých čias museli prejsť celým radom premien, ktoré ničili pokojný, neustály rozvoj a rozkvet… Kto sa prešmykol hoci len i cez časť gymnázia, ten je stratený pre materiálnu produkciu a rozmnožuje zlý druh polovzdelaných proletárov, ktorí ako pokútni pisári a lovci pisárskych miest, sú spoločnosti iba bremenom a štátu nebezpečenstvom.“ — Nezaškodí aj niekoľko štatistických ukážok o zanedbanosti uhorského školstva pod odnárodňujúcim prúdom. R. 1877 bolo v Uhorsku a Sedmohradsku 15 486 národných škôl, poväčšine jednotriednych, 843 obcí bez školy. Na 87 000 duší pripadá teda jedna škola. Detí skutočne do školy chodiacich bolo 73,10 %, sú však i okresy, kde iba 36,3 %. Toho istého roku bolo 20 717 učiteľov, z nich 15 807 diplomovaných a 4910 bez skúšky, počet neskúšaných teda počas piatich rokov (r. 1872 bolo ich len 3727) a deväť rokov po vyhlásení školského zákona, prísne zakazujúceho menovať neskúšaných učiteľov, vzrástol o 32 %! Čo sa týka výsledku učenia, vedelo toho roku čítať 84 % školákov; sú však i také okresy, kde ťažko 50 % detí opúšťajúcich školu vie čítať a písať. Okrem nižších škôl národných čiže ľudových sú v Uhrách tiež vyššie ľudové a meštianske školy. Také by mali byť podľa zákona v každej obci s 5000 obyvateľmi, teda celkom 335, ale v skutočnosti ich je zasa len 123. A k tomu ešte počet školákov klesá: r. 1876 mali 14.837, r. 1877 len 12.414 žiakov. Príčiny tohoto zla sú rôzne, ale nepochybne hlavná je nedbanlivosť vrchností a nedostatok odborne vzdelaných a rozumných i svedomitých školských dozorcov. „Vyučujem už sedem rokov,“ priznáva sa jeden slovenský učiteľ, „ale pána školského dozorcu som posiaľ nemal česť privítať v škole.“ Uhorská štátna pokladnica nemá pre chudobné obce na školstvo ani haliera; osvietení a veľkomožní páni majú peniaze iba na šport a kortešovanie, nie pre záujmy kultúrne a už dokonca nie pre vzdelanie ľudu. Zakladajú sa síce školy, ale interkonfesionálne, nad ktorými sa odcudzí právo ľudu a zároveň i právo voliť si vychovávateľa, aby maďarizácia neutrpela škodu, t. j. aby si obec nezvolila spôsobilého a svedomitého síce, ale i svojmu rodu verného učiteľa.

A z pluku takto vychovaných netopierov literatúra maďarská nemá nijakého úžitku: nieto spisovateľov, nieto básnikov, nieto duchov, znejú jeremiády statočnejších kritických maďarských pier.

Prejdime od školy k cirkvi. Tu to vyzerá rovnako žalostne — ako u katolíkov, tak u evanjelikov. Budúci duchovní pastieri ľudu nesmú sa v seminároch vzdelávať v jeho reči, proti ktorej tam panuje organizovaná nenávisť, bezpochyby podľa zásady „miluj blížneho svojho“ atď. Ani cirkevný katolícky časopis slovenský nesmie už dnes prichádzať do seminárnych siení. Jediný seminár, kde sa dosiaľ niekoľko mladíkov učí po slovensky čítať a písať, je ostrihomský, ktorý je preto vykričaný za „panslávske“ hniezdo. V ústrednom budínskom seminári podobné učilište zrušili, v nitrianskom a banskobystrickom jednoducho zakázali klerikom po slovensky, teda jazykom, ktorým budú hlásať ľudu evanjelium, rozprávať. Dogmatický článok napísaný do „Katolíckych novín“ urobí z kňaza hneď zarytého „pansláva“, niekoľko riadkov do maďarských cirkevných novín sa odmeňuje mastnou farou; slovenské poučné knihy a hospodárske časopisy, rozširované kňazmi medzi ľudom, sú „panslavistickou“ agitáciou, jej následky sú potom alebo doživotné kaplánstvo, alebo najmizernejšia fara v horskom zákutí, kam pošlú úbohého previnilca s „otcovským napomenutím“. Zakladanie spolkov miernosti, ktoré vyrvali už tisíce obetí z hmotného i mravného úpadku (taký spolok, ktorý vedú šľachetní katolícki kňazi, ráta napr. len v hornej Orave vyše 30 000 ľudí, nepijúcich pálenku, podobne v hornej Trenčianskej a inde), stretá sa často s neprekonateľnými prekážkami z úradnej strany. „Môžeš byť kňazom ako sv. Pavol, ak nie si maďarskejší od samého Kossutha, k ničomu neprídeš,“ ponosuje sa jeden z postihnutých.

Ani s evanjelickou cirkvou to nie je ináč. Od rokov štyridsiatych pokračujú boje za jej nezávislú existenciu, tu prudšie, tu slabšie, tu hlučné, tu tiché, ale bez prestania a húževnato. Od grófa Zaya po Czékusa nezmenili sa zámery panujúceho prúdu ani o vlas: odnárodniť a štátu podriadiť i luteránsku cirkev slovenskú. Naše dni sa práve dožili vrcholu týchto snáh v uznesení dištriktuálneho konventu potiského zo dňa 16. augusta 1882, ktorého podstata znie: ev. kňazi a učitelia sú povinní sa zaručiť pestovať záujmy maďarskej reči i v úradnej prísahe, a kto svoju národnosť podoprie na úkor maď. štátu a maďarského národa, prehrešuje sa zároveň proti luteránskej cirkvi a dopustil sa kánonickej viny, za čo ho môžu pozbaviť úradu. Je to umieráčik autonómii slovenskej evanjelickej cirkvi. Kto má rád kontrasty, môže si tu spomenúť na slová vyššie spomínaného uhorského predsedu ministerstva, ktoré povedal roku 1880 v sneme, odpovedajúc dr. Politovi: „Len ten národ má budúcnosť, ktorý ju nestavia na zrúcaninách iných kmeňov!“

O hmotných pomeroch slovenského ľudu škoda reči šíriť. Je to ľud agrikultúrny, celkom závislý na hrude zeme, z ktorej ťažko vynucuje kus toho osiva. Neúrodný rok prináša vzápätí všeobecnú biedu. Pozemok sa stane korisťou exekútora a čo po exekúcii ostane, na to sa vrhne židovský úžerník. (Doložím opäť príkladom: na dolnej Orave sú napr. ev. dediny Párnica, Veľká Ves a ich okolie tak zadlžené, že keby ich židovskí veritelia dnes žiadali exekúciu, sedliaci do jedného museli by sa rozísť o žobráckej palici svetom.) Gazda nemá kde hlavu skloniť, nemá čo jesť a budúcej jari nemá, čím by obsial svoje polia, ak mu voľajaké ešte ostali. Ak potom nastane všeobecná bieda, tu uhorská štátna pokladnica pamätá iba na dolné kraje. Za blatnatú potiskú perlu, zaplavený Segedín, novinárske a iné hlásne trúby pracovali po celej Európe: na Orave v tom istom čase ľud hynul hladom, jedol ovsený so stromovou kôrou miešaný chlieb, z ktorého mrel na týfus; v tom čase v hornej Trenčianskej hynuli celé dediny hladovou horúčkou; zo Šarišskej župy v tom čase z neznesiteľnej biedy sťahovali sa húfy obyvateľstva do Ameriky a Ruska — bez pomoci, bez zabezpečenia práce.

Smutný to obraz. A zatemní sa ešte smutnejšími farbami, keď tu uvedieme cynické vyhlásenie jedného z hlavných maďarizátorov: „Všetka naša sila musí sa sústreďovať na to, aby sa slovenský ľud nemohol domôcť vzdelania. Preto musíme vytrvalo maďarčiť, a dôjsť tak ďaleko, aby po slovensky hovoriaci človek bol duševným otrokom a každý Slovák, chcejúci sa vymaniť z tohoto otroctva, bol aspoň zmýšľaním a rečou Maďarom, ačkoľvek etnograficky ho nebude možno v Maďara pretvoriť. Hoci by sme ľud i celkom nepomaďarčili, to nie je chyba: slovenčina na hnoji a za pluhom nám neškodí. Beda nám bude, keby sa slovenský ľud vzdelal. Má on veľké schopnosti, on by sa svojím nadaním práve tak pozdvihol, ako sa rozmnožuje svojou plodnosťou. To nesmieme pripustiť, lebo ináč slavizmus zapustí svoje mohutné osnovy v Pešťbudíne, a maďarský živel upadne do područia.“

„Že čo ešte stratíme? Už nič. Smutné, ale pravda: zhodili nás na také dno neresti, že už hlbšie nemôžeme padnúť. Je len jediná možnosť: povzniesť sa z hĺbky“ — tak označuje stav Slovenska Vajanský; a Hviezdoslav lká nad svojou rodnou zemou:

A pravdu majú: Slovensko nekleslo premožené mravnou silou, duševnou prevahou, ale hmotou, násilím, ba i čírou nihilistickou negáciou. Táto však neusmrcuje. Slovensko ostalo napriek všetkým svojim osudom harmonickým celkom: má svoje zemianstvo, ktoré síce navonok sa blyští svojou renegátskou politúrou, ale pri rodinnom kozube a v pozabudnutí vždy ho prezradí slovenská vrava, cit, ráz; má svoje meštianstvo, v ktorom je kus zdravého koreňa, ačkoľvek zarástlo zväčša burinou renegátstva alebo nevšímavej vlažnosti; má svoje roľníctvo, široký základ národného bytia, nadaný, dobrý spevavý, svojej neúrodnej pôdy húževnato sa pridŕžajúci ľud; má svoju inteligenciu v kruhoch evanjelického i katolíckeho kňazstva, advokátov, lekárov, v mladom doraste mládeže, prenasledovanú, z vlasti vypovedanú.

Po niekoľkých predchádzajúcich črtách, ktoré by sa dali rozšíriť na obrázok, nad ktorým by žaslo naše „osvietené“ storočie, obráťme už zreteľ na literárnu produkciu za tieto trudné roky! Sústreďovala sa hlavne v časopisectve, ktorému pripadla úloha brániť, osvecovať, poučovať a čítaním zásobovať opustený ľud. Politické „Národnie noviny“ ostro i dômyselne hájili a hája spravodlivý slovenský postoj, zaoberajúc sa vo fejtóne zábavnými článkami i literárnou kritikou; národohospodársky Lichardov „Obzor“ pôsobí znamenite svojimi nadovšetko zrozumiteľnými a ľudu prístupnými článkami; Pietrov „Národný hlásnik“ neprestáva osvecovať a poučovať nižšie vrstvy napriek všetkým prenasledovaniam, ktoré musí zakusovať menovite v poslednom čase; Sasinkov „Slovenský letopis“ rieši celý rad záhadných dejepisných otázok, prináša dôležité monografie slovenských hradov a miest a odtláča mnoho starých listín, ponajviac z mestských archívov — všetko zásluhou mravenčej pilnosti vydavateľa a redaktora Fr. Sasinka. Potom Vajanského „Slovenské pohľady“, zaujmúc r. 1880 miesto „Orla“, sú hlavnou a veľmi pozoruhodnou studnicou slovenskej beletrie, vedy a literárnej kritiky; neprizerajúc k ostatným, najmä cirkevným vo svojom odbore znamenitým časopisom. Inde je časopisectvo iba zástavou, na Slovensku je ono i zástavou, i bojovou čatou zároveň.

Šík slovenských duševných bojovníkov nie je dlhý, ale každý z nich pracuje niekedy až s nepochopiteľnou obetavosťou. Slovenská literárna produkcia sa nesnuje do neprehľadných zväzkov, ale jej korene siahajú hlboko. Po skončení východnej vojny r. 1879, ktorá pripútala na seba všetku pozornosť uhorských Slovanov, začína živší literárny ruch na opustených domácich nivách. Najvšestrannejším duchom je tu bezpochyby Vajanský (Svetozár Hurban). Stĺpce „Národných novín“ ďakujú mu za svoje najvýrečnejšie obrany; ich fejtóny za najzaujímavejšie literárne eseje („Lit. rozpomienky“ 1880, I — VI), najduchaplnejšie kritiky (posúdenie spevov Bottových, Skačanského „Jánošíka“ a i.), najzaujímavejšie cestopisy (1881, I — XII z ciest po Rusku, ktoré uskutočnil vlani) a črty krajinárske i portréty ľudových postáv („Obrázky z ľudu“ 1880, I — VII). „Pohľady“ vypĺňa spolovičky takmer sám, najmä novelami, o ktorých pohovoríme nižšie. Literárne meno jasného zvuku si získal Vajanský básnickou zbierkou „Tatry a more“, ktorú vydal na sklonku roku 1879, venujúc ju miláčikovi Slovenska, Adolfovi Heydukovi. Celý malý svet pozerá na nás z tejto milej knižky, i v Čechách neobyčajne sympaticky prijatej. Roztomilé žánrové obrázky domáce i inoslovanské; báje popretkávané hlbokými pravdami; dve veľké epické básne vynikajúcej koncepcie i prevedenia, — prvá oslnená žiarom južného slnka a šumiaca špľachotom adriatických vôd, druhá tónom prostým, zvečňujúca jednu srdcervúcu kapitolu slovenských utrpení: a to všetko dýcha vysokým vedomím slovanským, je prehriate teplom národného zápalu, ktorý uchvacuje a zároveň posilňuje. Že i slabšie práce vkĺzli do prvej veršovanej zbierky (ako „Potecha“, „Nôžka“, „Pisár“, „Svár“, „U rybára“, „Jadranské listy“ I — V a „Ratmír“), kto by to zazlieval popri ostatnom bohatstve, ktoré poskytujú básne „Guslar“, „Spev hodín“, „Jedľa“, „Maják“, „Gnóm“, „Na rozhraní“, „Havran“, „Herodes,“ „Pod zátokou“, „Mŕtve more“, „Nádej“ a „Na cestu“? Hlboký žiaľ zviera pevcovo srdce a nejedna sloha zvoní zádumčivým hlaholom nad umorenou rodnou zemou. I prírodná nálada sa chmúri.

A inde:

Ale v jeho hrudi žije nezlomná viera v nevyničiteľnosť slovenského ľudu. I v ďalekej cudzine, lúčiac sa s vlnami Adrie, prihovára sa im:

A zvečnené utrpenie slovenských detí končí zlatou nádejou:

Vajanského zbierka má veľký význam i v slovanskej lit. histórii, zahajujúc najmä „Herodesom“ presné moderné veršovanie prízvučné, do tej doby na Slovensku zanedbávané.

Ešte väčšmi oceňujeme Vajanského ako novelistu. Už jeho prvá väčšia novela „Ľalia“ je práca pevnej ruky a zrelého svetového názoru. Odhaľuje nám kus závratníckeho veľkopanského života v obci pozvoľna na mizinu vychádzajúcej. Osoby sú už tu typy, živé typy, takže nám Anna Bysterská, Branský, gróf Žulinský, a najmä Masloň, Haštal a Kaprossy prichodia ako starí známi zo sveta nás obklopujúceho. Dej sa rozvíja s akousi odmeranou kompozičnou eleganciou; dialóg, okrem niektorých miest, do ktorých je vložená dobre oprávnená tendencia, plynie prirodzene, a tu najmä blýska satira na zhnitý spoločenský život, ktorá sa darí Vajanskému väčšinou tak znamenite. I krajinomaľba dýcha sviežim dychom živej prírody; niektoré kapitoly sú naozajstné krajinárske štúdie, ku ktorým sa čitateľ zasa a zasa s radosťou vracia. Reflexia vždy úsečná a hlboká, kmitá na okamžik v zaujímavom deji, zanechávajúc v čitateľovej mysli trvalé stopy.

Všetko, čo je tu stručne povedané, charakterizuje i ostatné Vajanskeho novely, z ktorých „Kandidáta“, „Búrku v zátiší“ a „Babie leto“ kladieme najvyššie. Hlboká, poetická myseľ básnika, ktorý prechováva v svojej hrudi poklad bohmi do nej vložený, bohatá životná skúsenosť muža, ktorý videl na vlastné oči bezodnú priepasť biedy a vlastným srdcom precítil prchavé okamihy závratného šťastia; vnímavé, bystré oko pozorovateľa, ktorému práve tak málo unikne farba ukrytej stužky, ktorou je zviazaná vonná pestrá kytica, ako záblesk plachého milujúceho pohľadu; čaro rozprávkovej vlahej letnej noci priam tak ako kŕčovité potrhovanie rtov umierajúceho úbožiaka; a konečne šľachetné srdce slovanské, ktoré nestavia na obdiv svoj tlkot, ale ktorého tlmený plameň opanuje čitateľovu hruď mimovoľne — taký je dojem, ktorý si každý odnáša z lektúry Vajanského novelistických výtvorov. Je realista najčistejšieho zrna, ktorý dokáže tragický dej i odporný typ ožiariť svetlom veľkých ideí, — i vtedy, ak svoje rozprávanie končí disonanciou. Nie Zola, ani Daudet, ale Turgenev a Gogoľ mu boli učiteľmi. Disonanciou vyznieva „Kandidát“ i „Mier duše“, disonanciou „Búrka v zátiší“, „Babie leto“, asketickou rezignáciou v „Malom meste“, — ale disonanciou umelecky i životne oprávnenou, povznášajúcou a zmierňujúcou, ktorá nám zaznieva z poslednej kapitoly Turgenevovho „Dymu“ alebo z „Jarných vôd“ alebo „Rudina“.

Vyslovujeme to s plným dôrazom svojho presvedčenia: Vajanský je veľký novelista. V domácej beletrii nemôže s ním nikto závodiť. Aspoň nikto z minulých a prítomných. Ján Kalinčiak poznal dobre slovenský život a vedel tvoriť typy, ale jeho vedomosť sa obmedzovala na jedinú triedu, zemianstvo, a typov vytvoril oveľa menej. Jediný Pauliny v svojich nemnohých prácach karhal takým tlmeným ohňom a dýchal podobným šľachetným žiaľom, opisujúc biedu svojho ľudu, ale všade na úkor umeleckej hodnoty. Vo svojom vnútornom význame a literárnej výške stojí Vajanský dosiaľ doma sám.

Zjav podobne vzácny, hoc inorodý je lyrik Hviezdoslav (Pavol Országh). I on pozná pestrý slovenský život, čarokrásnu slovenskú prírodu, rozkošné slovenské typy, ale jeho posvätné pero sa zdržuje najradšej v ríši dúm. Tak ako iba na ňadrách prírody, a nie v tmavom kúte veľkomestskej komnaty, načúva škovránkovej piesni a plieskaniu biča oráčovho: tak len na voľnej pláni, nad opálenou, zvráskavenou, potom skropenou tvárou syna biedy a na voľných úbočiach hôr, kde sa iba kosodrevina plazí, z úchvatnej panorámy snežných chrbátov zamýšľa sa v svojich nádherných zvukoch nad osudom slovenského ľudu. Jeho básnická sila a bohatstvo poetických obrazov je nevyčerpateľné; myšlienková koncepcia často veľkolepá a uchvacujúca, lenže až priveľa toho bohatstva; pre zlato, rubíny a perlové šnúry básnických ozdôb, často ťažko pobadať skvostný brokát myšlienky, ktorú zakrývajú. Vyratúvať tu jeho básne, nevyšlé ešte súborne, je skutočne nemožné, naplnili by zväzky a zväzky. Poukazujeme len na peknú techniku, menovite jambických veršov, ktorou spolu s Vajanským vytíska dosavádny prozodický zmätok domácej literatúry, a na jeho čisté zmýšľanie, či už slovenské, či ľudské. Vo všeobecnom kozmopolitizujúcom a neumelecký prepiato realizujúcom prúde je to vlastnosť vzácna.

A inde:

V biede a útiskoch Slovenska zrodili sa mu dvaja vyvolení, veľmi plodní duševní pracovníci, na ktorých môže byť hrdé i v zrovnaní s veľkými bratskými literatúrami.

Činnosť ostatných slovenských básnikov a novelistov ohodnotíme súhrnne. Pekné nadanie ukázal Ondrej Bella svojou zbieročkou „Piesní“ (1880), rozmnožovaných i po časopisoch, čiastočne v obore prostej piesne, alebo v balade, založenej na prostonárodnom podaní. Vzorom mu boli slovenské krakoviaky čiže tzv. trávnice, do ktorých ducha sa vedel vžiť tak, že vo vydarenejších ťažko rozoznať umelé pero od rýdzich ľudových zvukov. Napríklad:

Alebo:

Alebo:

Na literárnom kolbišti zjavil sa i rad nových mladých veršovníkov, nemožno však o nich povedať konečný úsudok, nevyzreli posiaľ na individuality.

Slovenská novela stratila svojho úspešného pestovateľa v Mikulášovi Št. Ferienčíkovi (pseud. Mladen, Jančík a i.), zosnulom roku 1881. Tri väčšie práce: „Orol Selejský“, „Nepokojný odpočinok“ a „Šefraník“ sú jeho posledným odkazom, prehriate, ako všetky ostatné jeho výtvory, šľachetným ohňom ľudomila. Širším kruhom bolestne chýba i pero Miloslava Dumného (Daniela Bacháta), ktorý sa od roku 1880 krásnej literatúre úplne odcudzil. Hoci vo veršovanom básnictve nemal šťastia, nemožno predsa neuznať, že ľahko písaná novela z národného života, nedožadujúca sa vysokej literárnej hodnoty, mala v ňom povolaného a obľúbeného pestovateľa. Nech sa len zasa pustí do práce, teraz tak potrebnej!

Napokon i Jozef Škultéty (pseud. B. Tatran) a Samo Bodický (známy tiež pod pseudonymom Sama Samoviča) usilovne a úspešne počínajú si v novelistike, menovite v dedinskej poviedke, kde im pribudla nedávno i šťastná sokyňa pani Elena Šoltésová. Je to všetko zdravá, výdatná strava pre slovenských čitateľov a aj prísny posudzovateľ našiel by nejednu vydarenú a umelecky cennú stránku.

Pomerne čulá činnosť ukazuje sa i v literatúre pre mládež: Ondrej Sokolík vydal „Robinsona“, v Trnave vychádzajú preklady spisov Hoffmannových, Rehor Uram a Rizner napísali mládeži podarené verše, J. Zigmundík vydal „Školu reči slovenskej“ atď.

Povesti slovenské (zväčša posiaľ netlačené) dostali povolaného zberateľa a vydavateľa, Pavla Dobšinského, (dosiaľ šesť zväzkov v Turč. Sv. Martine), ktorý vydal tiež znamenitú knihu o obyčajach, poverách a hrách slovenských (tamže 1880), vzácnu to etnografickú štúdiu, plnú zaujímavých zvláštností zachovalej povahy a neporušenej mysle. Povrchný referát nemôže vyčerpať dôležitosť tejto publikácie, ako ani „Slovenské spevy“, usporiadané J. Kadavým; z nich dosiaľ vyšiel iba I. zv., skladajúci sa zo šiestich zošitov. Tieto dve knihy sa krásne doplňujú: tam usilovný zberateľ tradicionálnej literatúry takmer z látky po celý život nazberanej skladá neklamný obraz duševnej stránky svojho ľudu, tu usilovný znateľ slovenskej piesne usporaduje nápevy i slová takmer po celý život počúvané i pestované do bohatej, nepravidelnej kytice, z ktorej dýcha celá dojemná filozofia prostých hláv a v ktorej možno nájsť celé ich nedocenené bohatstvo hudobné. Zbierka je nádherne upravená a nepridŕžajúc sa nijakej určitej sústavnosti, tak zostavená, že možno v jej vydávaní neprestajne pokračovať, ak ju bude doprevádzať trvalá podpora slovenského obecenstva.

Po neúspechoch Hurbanovej novej „Nitry“ česko-slovenská literárna vzájomnosť našla vyjadrenie v Pokorného „Knihovni česko-slovenskej“. Postihol ju však ten istý dobre známy osud: po dvoch zväzkoch zanikla pre nedostatok duševnej i hmotnej podpory. Prvý diel priniesol r. 1880 zobrané básne Jána Bottu (zomrelého rok potom na veľkú škodu literatúry), z ktorých veľká elégia o Jánošíkovi, ľudovom hrdinovi slovenských hôr, a balady i romance kladú Bottu medzi prvých básnikov domácich a popredných slovanských; v druhom diele sa potom ukázal prvý pokus histórie slovenskej literatúry od pisateľa týchto riadkov, kritikou priaznivo prijatý. Nedostatky knihy vyplývali z neprepracovanej látky, ktorú slabý jednotlivec hneď na prvý raz nedokázal zvládnuť, menovite zamerania kult.-historického — následkom čoho sa obrazu nedostávalo patričného pozadia.

K ďalším literárnym prejavom česko-slovenskej vzájomnosti možno počítať úplné vydanie Sládkovičových básní (1879) a Rajeckého veršovaných prác (Juraj Slota) (1882), v Kobrovej „Národnej biblioteke“, a „Písní slovenských“ (bez nápevov) vydaných Rozprávkovou komisiou lit. a rečn. spolku Slávia (1880).

S živším duševným ruchom na Slovensku sa pomýšľalo i na organizovanú hmotnú podporu písomníctva, a tejto myšlienke ďakuje za svoj vznik zriadenie stálych odberateľov lit. slovenských produkcií. Turčianskosvätomartinská kníhtlačiarenská akciová spoločnosť, pretože nemohla vkladať do kníh veľký kapitál, vydáva prihláseným odberateľom za ročné jedno- a štvorzlatové príspevky dva druhy spisov. Podujatie bolo vrelo prijaté a prekonalo už zvyčajné začiatočné ťažkosti. Dá Boh, že nahradí Slovensku nedostatok podnikavých nakladateľov.

Tým sme našu tému vyčerpali. Cudzí pozorovateľ, i taký, ktorý pozná už odinakiaľ „kultúrny boj“, nemôže odtajiť slovenskému kmeňu veľkú duševnú húževnatosť. Lebo keď ľud, ktorý vo svojej vlastnej domovine je helótom pozbaveným všetkých práv a postavený mimo zákona, vedel si zachovať ešte toľko životnej pružnosti, nemôže sa na ňom nesplniť slovo jeho veštca: