ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zakľúčeným práve rokom zakľúčila sa tridsaťročná perióda nášho obnoveného ústavného, spoločenského, literárneho života.

K začiatkom liet šesťdesiatych pripína sa nová jar duševného života slovenského. Z tých čias hľadia na nás nové politické plány, oživotvorené v „Pešťbudínskych vedomostiach“; stade zneje silný prejav turčianskosvätomartinského „Memoranda“; stade pozerá obnovenie škôl ľudových, zakladanie stredných; stade dvíhajú sa osnovy Matice slovenskej; stade zneje mnohorako hlas literatúry básnickej i vedeckej. Mená Radlinského, Palárika, Francisciho, Paulinyho-Tótha, Moysesa, Kuzmányho, Červena, Chrástka, Čulena, Viktorina, Žellu, Sasinka, Dobšinského, Záborského a mnohých druhých sú pre tie roky typickými. Ročníky „Vedomostí“, „Líp“, „Letopisu“, rad brožúr i osobitných vydaní ukladajú látku dnes už zatvorenú, skončenú, literárnohistorickú.

A hrúžiac sa do tejto látky, skúmateľ dejín spisby i charakteru ich nachodí zaujímavé fakty. Nachodí, že celý slovenský život duševný liet šesťdesiatych vyrastá z koreňov už dvadsať rokov predtým zasadených Ľudovítom Štúrom: s drobnými výnimkami všetci, ktorých mená čítame medzi prednými na prezenčných hárkoch memorandových alebo v zápisniciach matičných, priamo lebo nepriamo prijali ohnivý krst z rúk Ľudovítových. Pozorovateľ nachodí, že ideály majstrove o zvláštnom slovenskom území, ohlase to starej dŕžavy nitrianskej, uskutočňujú sa v reálnom politickom snažení, v požiadavkách publicistiky i snemu. Nachodí, že myšlienka jeho národa, poetická i filozofická zvučí v Chalupkovom „Mor ho“, v Sládkovičovej „Svätomartiniáde“ i veršoch Kubányho, v Paulinyho „Matúšovi“ i Žellovom „Miliduchovi“, v drámach a historických trudoch Záborského i Sasinkových, vo filozofiách Hostinského i Ormisa. Štúrov ideál dostáva krv i mäso na celom poli verejného života.

V treťom desaťročí tejto periódy počína sa premena.

Prirodzený rozvitok národnosti i kultúrnych snáh slovenských sa zahatil, vnešné, fyzické vplyvy podťali jeho koreň, čas uložil do hrobu nositeľov a predstaviteľov ideálov Štúrových, a život duševný na chvíľu zamrel.

No len na chvíľu. Zaorali staré cesty, kliesnili sa nové.

Od zatvoreného parlamentu Slovák obrátil sa do svojej obce, do rodiny; od zatvorených matičných svetlíc do posvätných, nedotknuteľných múrov domácností; od rozohnaných zhromaždení k redaktorskému stolíku, od rozpŕchlych mecenášov i priaznivcov k halene ľudu. Naozaj čudný, potešiteľný zjav! Prestali blýskavé sjazdy, zamĺkli kypiace zdravice, zatíchol búrny jasot zástupov, niet učených kníh veľkého formátu, odborných zasadnutí, filozofických teorém a veštení, záplavy príležitostného hrmotného veršovania — a slovenský život národný, slovenský časopis, slovenská kniha žijú životom hlbším než kedykoľvek predtým. Publicistické snaženie, beletria, báseň, populárna náuka, knižka ľudová — všetko to, vážené na prísnych vážkach upotrebiteľnosti a vnútornej ceny, neponížilo sa, lež vyrástlo. Je menej ligotu, menej širiny a efektu, no viac hĺbky a hodnoty. Strojne stojí Dom,^[61] bystro robotia tlačiarne, obetavo začierajú ruky do skrovného zgazdovaného groša na kultúrne a národné potreby. Roky, v ktorých skrsla „Suchá ratolesť“, „Hájnikova žena“, „Ežo“, „Neprebudený“, v ktorých píšu Holuby, Kmeť, Križko, v ktorých podvihol sa Dom a zdvihne sa nové gymnázium, tie roky nie sú rokmi epigónov: tam kliesni sa a žije nový, svieži, silný, hoc navonok nehlučný život kultúrny, ktorého ovocie radostne bude požívať šťastnejšia budúcnosť.