ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predo mnou leží pekne upravená knižka, ktorú pred niekoľkými týždňami vydal čulý Spolok kníhtlačiarenský v Turč. Sv. Martine: sú to „Spevy“, zbierka veršov, ich skladateľom je Ján Botto, básnik zosnulý viac ako pred štvrťstoročím. Na titule zväzku čítame: „Tretie vydanie“. Toto prosté označenie vyvoláva vo mne zvláštne spomienky, spomienky milé a dojímavé.

Keď som roku 1878 na jeseň prišiel zo Slovenska na pražskú univerzitu, našiel som v Prahe skyprenú pôdu a priaznivú náladu za nové, nepretržité a úprimné styky česko-slovenské. Adolf Heyduk, starý priateľ najvýchodnejšej vetvy nášho národa, ktorý ju už pred rokmi ospieval v „Růži považskej“, srdečne, z duše vyspieval svoje krásne poslanie „Slovensko, ty ještě spíš?“, ktoré skoro potom, r. 1876, pojal do svojej básnickej oslavy i obrany Slovenska, cyklu veršov „Cymbál a husle“, a Viliam Pauliny-Tóth, ktorý vtedy literárne, osvetove i spoločensky organizoval novoutvorené stredisko národného života v Turč. Sv. Martine, odpovedal českému básnikovi tak isto precítene. Josef Holeček s láskou a so záujmom precestoval podkarpatský kraj a skoro po Heydukovi vysvetlil svoje názory o spoločnom vzdelanostnom postupe česko-slovenskom v brožúre „Podejme ruku Slovákům“. A popri Holečkovi sa do Slovenska, v pravom slova zmysle, zamiloval Rudolf Pokorný. Všetko, čo prekážalo spoločnej zhode, by bol rád odstránil takmer za noc. Slovensko sa stalo cieľom a programom Pokorného turistických letných výprav, poznával a študoval kraj a ľud, jeho minulosť a prítomnosť, nadväzoval a utvrdzoval plodné osobné styky, kolportoval literatúru, šíril slovenské pesničky, vydal poučenie o starých slovesných nezhodách oboch bratských kmeňov a o cestách a prostriedkoch, ako odstrániť nedorozumenie; napísal obšírneho sprievodcu po Slovensku, v ktorom zhrnul všetko, čo bolo vtedy načim a zaujímavo vedieť o tejto zemi, a svoju vlastnú poéziu presýtil slovenskými látkami a formami tak hojne, že okrem Heyduka nemal príkladu v dejinách českého básnictva. A keď sa popri mladšom doraste v Čechách ujala zbližovacieho a poznávacieho diela súčasne i mladá Morava, z druhej strany podávala ruku aj mladá generácia slovenská, nové zdravé styky česko-slovenské boli zabezpečené pre celú budúcnosť. Dnes po štvrťstoročí, proti všelijakým odchylným a sporným mienkam v jednotlivostiach, bez ktorých nieto nijakého národa a nijaká kultúrna spoločnosť, možno povedať, že i Slovensko v Čechách a na Morave, i Čechy a Morava na Slovensku, sú doma.

Jeden z krokov nebohého Rudolfa Pokorného, ktorými nové zväzky utvrdzoval, bola Knihovna česko-slovenská. Mala prinášať staršie i novšie vybrané práce: poéziu písanú po slovensky, náučnú prózu po česky. Nie je vinou redakcie, ani čitateľov, ale neustálených pomerov nakladateľských, že sľubný krok dostal sa do záhate už po druhom zväzku. A prvý zväzok „Knihovny“ z r. 1880, o ktorom sme so skromným, starostlivým autorom s radosťou a neprestajne rokovali, nad ktorého pražskou tlačou sme bedlili a od ktorého účinku na čitateľov a kritiku sme si toľko sľubovali, bol práve zväzok Bottových veršov, ktoré teraz, po rokoch, vychádzajú znovu na rodnej domácej pôde.

Kto bol Ján Botto? Pochádzal z ľudu, z roľníckeho prostredia, ako veľká väčšina našich buditeľov, vyrástol v hornatom Malom Honte, medzi zvyškami starých husitských osád, učil sa na pomaďarčených školách v Levoči a od 1848 na univerzite v Pešti a za Bacha a neskoršie vykonával inžiniersku prax v Banskej Štiavnici i v Banskej Bystrici, kde 1881, teda rok po pražskom vydaní svojich zobraných veršov, päťdesiatdvaročný umrel.

Pre Bottov národný a básnický rozvoj boli rozhodujúce levočské roky. Vtedy učili v Levoči uvedomelí profesori, ako Michal Hlaváček a Pavel Tomášek; v Levoči sa húfne sústredila a vzdelávala slovenská mládež pod vedením Janka Francisciho-Rimavského, keď v Prešporku r. 1844 Ľudovítovi Štúrovi, ich vynikajúcemu vodcovi, znemožnili prednášať na katedre; neskôr sa v Levoči medzi mladým dorastom rozvinul všetok obrodný duch západnej romantiky a západnej demokracie, ktorý už od napoleonských vojen pred Júlovou revolúciou i po nej tak hlboko prenikal všetky slovanské národy. Na levočských školách sa s oduševnením študovali Šafárikove a Kollárove zbierky ľudových piesní, „Slávy dcera“, „Slovanské starožitnosti“ i Hollého „Svätopluk“ a „Sláv“; vytrvalo a s nadšením sa hľadal skrytý zmysel v bájoslovných živloch slovenských povestí a rozprávok; Tylove svieže „Kvety“, tak úprimne si všímajúce tiež Slovenska, sýtili svojou historickou scottovskou novelistikou, svojou bürgerovskou a goetheovskou baladistikou, svojimi imitáciami prostej ľudovej piesne. Zachoval sa rad písaných sborníkov z druhej polovičky štyridsiatych rokov, do ktorých levočskí študenti zapisovali národné pesničky, rozprávky, ktoré nazbierali medzi ľudom, i vlastné veršované pokusy. A medzi týmito prvotinami bol už pozoruhodný Bottov verš.

Keď mladý gymnazista začal básniť, mal pred sebou, popri bohatom výbere balád a západoeurópskych piesní, už Mickiewicza, Erbena i Janka Kráľa. Ale mal pred sebou už tiež hrdých Byronových, po slobode túžiacich hrdinov, a mal pred sebou Máchu, na Slovensku veľmi obľúbeného Máchu, jeho svetobôľnu melanchóliu, jeho pochmúrny, sladký „Máj“. A syntézou všetkých týchto živlov vo sviežej, originálnej forme slovenských ľudových spievaniek sú už prvé epicko-lyrické Bottove verše, ktorými r. 1846 ospieval junácku postavu Jánošíka, ktorý za čias panského útlaku bohatým bral a chudobným dával, za páchané zlo sa pomstil, sušil slzy nevinných a so svojou družinou dvanástich silákov robil divy odvahy a statočnosti v karpatských horách, až ho zbavila zrada slobody a premohla presila drábov. V Bottovom poňatí Jánošík so skutočným zbojníkom Jurom Jánošiakom, popraveným r. 1713 v Liptovskom Sv. Mikuláši, má spoločné iba meno: je to ideál „junáka slobody“, ako si v ňom ľud, porobený feudálnymi pánmi, vybásnil pomstiteľa storočných krívd a zástupcu sociálnej spravodlivosti. To básnik dobre vedel a výslovne to tiež prejavil. V Bottovej „Piesni Jánošíkovej“ z r. 1846, v zárodku jeho nasledujúcej hlavnej skladby, je však ešte i popritom iný hlas: ozýva sa z neho horúca túžba mladých duší po vymanení z olovených komôr Metternichovej politiky, hlas po národnej slobode, po spoločenskom a duševnom obrodení, ako po nich dychtil a ako ich ukázal blížiaci sa rok 1848.

Sám autor dáva vznik básne o Jánošíkovi do predrevolučného roku 1847. Či už vtedy mala tú istú podobu, v ktorej sa objavila tlačou v druhom ročníku Viktorinovho almanachu „Lipa“ 1862, nevieme. Isté je však toľko, že Botto do tejto svojej najrozsiahlejšej skladby vložil najviac zo svojej individuality, zo svojich umeleckých štúdií, z ovzdušia doby i z rázu svojho národa.

Ak je dej ľudových skaziek o Jánošíkovi celistvou drámou plnou vzrušenia, hrdinstva a junáckej sily, Botto vo svojej básni, ako hovorí aj jej názov, vzal si za predmet iba posledný akt tejto drámy, jeho katastrofu. Jánošíkova družina smutne sedí okolo ohňa, osirelá, bez vodcu, ktorý silne spútaný dumá v žalári, odkiaľ ho paholci na čiernej káre stredom mlčiacich zástupov vezú na popravisko. To je celý epický živel básne.

Preto ráz tejto katastrofy: náhly násilný koniec mladého hrdinu, zradou zlomeného surovou presilou — celkom odôvodnene a prirodzene je hlboko elegický. A poňatie má tiež korene v národnej bytosti. Elegicky vyznievajú duchovné piesne starých slovenských vyhnancov, elegicky zneje slovenský molový ľudový spev, elégiu vyvolávali pohľady do dejinnej minulosti i prítomnosti u celej štúrovskej generácie: u Karola Kuzmányho, Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana atď. („Nitra, milá Nitra!“) a zasa len elégiou mohol slovenský básnik pred r. 1848 menom svojho národa vyjadriť žiaľ nad symbolom pokorenej národnej sily. To bolo celkom v duchu času a vyhovovalo tiež vlastnej básnikovej nálade.

Botto je šťastlivý maliar slovenskej prírody; jeho hojné meditácie sú najkrajšími ukážkami zrelej myšlienkovej lyriky; na jeho dikcii spočíva peľ pravého básnického posvätenia. Z tejto stránky je veľmi blízky vtedajšiemu miláčikovi slovenskej mládeže, Karlovi Hynkovi Máchovi, ktorého „Máj“ zanechal hlboké stopy v umeleckom poňatí i zložení „Smrti Jánošíkovej“. Dumy väzneného vodcu junáckej družiny, jeho cesta na šibenicu, jeho rozhľady z výšin na šíry kraj a spomienky na mladosť v posledných chvíľach pred skonom, dojem smrti jeho v ľude atď. — to všetko malo badateľný podnet v Máchovom „Máji“, ktorým mladý Botto, ako na stá jeho vrstovníkov, sa inšpiroval.

Zobrané básne Janka Bottu honosia sa ešte radom skladieb: jednotlivými baladami vzácnej formovej vyspelosti i politickou lyrikou húževnatosti a sily. A predsa sa básnikov profil najvýraznejšie odzrkadľuje v speve o „Smrti Jánošíkovej“.

Neúnavný redaktor „Slovenských pohľadov“, Jozef Škultéty, novým presným a svedomitým vydaním Bottových veršov k svojim doterajším zásluhám vydavateľským pripojil novú zásluhu.