ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch ohniskom slovenskej evanjelickej mládeže bol Prešporok („Požoň“), ktorý tá mládež nazvala Bratislavou. Prešporské školy mali Katedru reči a literatúry slovenskej, poklad, akým sa vtedy nemohol honosiť ani jeden ústav v Uhrách. Slovenský génius prejavil sa v mladej spoločnosti na Dunaji veľmi živo; prešporské lýceum stalo sa semeniskom lepších cností a krásnych duší a v krátkom čase povel z Prešporka strhol všetku slovenskú mládež.

Boli to časy ako z rozprávky, hodné básnického panegyrika. Keď som v nedávnominulých rokoch načúval ich čarovným popisom z úst jedného ich pamätníka, chorľavého básnika Janka Matúšku, začal som chápať, prečo oná Štúrova škola bola Slovensku všetkým a prečo sa rozložilo hrobové ticho opäť a nečakane po jeho nivách, keď tých nadšencov jedného po druhom ukladali do hrobu.

Postojže tu malý obrázok z vtedajšieho prešporského ruchu!

*

Starší zo slovenských študentov založili a pestovali už od r. 1828 na prešporskom lýceu Jednotu literárnu. K nej sa pridružil, prijdúc na Ústav, i Ľudovít Štúr. Keď starší odišli z Prešporka, on sa chopil správy Jednoty, vzdelávajúc mládež s neúnavnou a láskyplnou horlivosťou. Táto horlivosť priviedla ho k tomu, že i neskôr, skončiac štúdiá evanjelického bohoslovia, zostal v Prešporku ako námestník zostarnutého prof. Juraja Palkoviča na Ústave pre československú reč a literatúru. Existenčné zaistenie musel si Štúr hľadať v súkromnom vyučovaní. Ale čo vykonal zato pre slovenskú mládež na Ústave! Mnohí z vtedajšej mládeže väzeli v zhubnom národnom nihilizme: o svojom národe nič nevedeli, o vyšších povinnostiach netušili ani najmenej; obrazy gréckych a rímskych individualít, o ktorých hovorili, veľké osobnosti historické, ktoré všade citovali, stáli pred ich očami ako velebné síce, ale mŕtve sochy. Posudzovali, diskutovali, všetkému sa smiali, a — nepatrili ničomu. Koľkokrát jediné slovo, jediná pálčivá otázka Štúrova priviedla takého poblúdenca k činnosti a poznaniu! A neľutoval toto nikto z nich. Plamenné slová Ľudovítove zneli im neprestajne v duši, početné myšlienky rojili sa v hlave, k životu prebudené. Veľký učiteľ prednášal v Jednote i vo voľných hodinách, vysvetľoval, opravoval a povzbudzoval svoj hlúčik. Rozprával o otcoch dávno zaniknutých, rozvinoval galériu obrazov a výjavov zo slovanskej histórie, z jazykospytu a filozofie, neraz vyviedol svojich poslucháčov do zakvitnutej prírody a tam pod jedľami, smrekmi, pri bledom mesačnom svite vysvetľoval ohnivým prúdom svojej reči Mickiewiczovu „Odu do młodośći“, vzletnú slovanskú pieseň veľkých túh a smelých obrazov. Jeho výrečnosť, v skutočnosti neprekonaná, pretvorila zaraz najobyčajnejšieho sebca v najväčšieho idealistu.

Zjavný rozkvet prešporskej Jednoty bol však mnohým tŕňom v oku; i dohnali vec tak ďaleko, že na jar r. 1837^[35] ju kráľovský námestník prešporský zakázal. Ale junač nestrácala myseľ; ostával jej Ústav, kam tiež preniesla všetku svoju činnosť. Zmenila sa totiž len forma, činnosť ostala tá istá, ba zväčšila sa. Boli hodiny rečnícke, filozofické, estetické, filologické, bol založený cestovateľský spolok, na vyučovanie pribrali aj mládež z nižších tried, prísne dbali na spolkovú disciplínu, k hromadným vychádzkam a zábavám pozývali za svedkov profesorov atď. atď.

Takto počínala si vo svojom lone táto pamätihodná spoločnosť.

V rokoch 1842 — 3 bol prešporský Ústav v najzrejmejšom rozkvete. Ale vo všetkých maďarských novinách, vo všetkých cirkevných sboroch brojilo, kulo sa proti nemu, až koncom júna r. 1843 nariadili vyšetrovanie, ktoré trvalo päť dní. Ústav bol uznaný za bezúhonný, ale tým nebola od neho odvrátená záhuba. Začiatkom nového študijného roku, dňa 9. septembra, prebleskovala v mysliach mladých nadšencov sem-tam obava skorej skazy. A skutočne po niekoľkých mesiacoch, keď dúfali, že Ústav už vyviazol z nebezpečenstva, Ľudovíta Štúra zbavili profesúry. Nepomohli prosby, ani petície mládeže, neosožili protesty evanjelických cirkví, ničoho nezmohli dôvody troch superintendentov — Štúra vyštvali…

Je marec r. 1844. Krutá zima.^[36] Po horách zúria snehy, búrky, metelice.

Severovýchodne od Prešporka tiahnu húfy prešporskej mládeže. Vidiac, že nikto viac nepočuje jej horúce túžby, že nesmie počúvať ani učiť sa od toho, v ktorom nachádzala svoju najvyššiu duševnú rozkoš — zanechala tam štipendiá, alumneá, konvikty, pedagógiá, sľuby, prosby i hrozby, a v najväčšej metelici a treskúcom mraze sťahovala sa na iné ústavy, menovite do Prešova a Levoče, žalujúc svoj hlboký žiaľ nad krivdou v ohnivej, zádumčivej piesni, ktorú vtedy zaspieval jeden z družiny, Ján Matúška: