ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vrchovina dolnooravská, lesnaté Podhorie, je kolíska Hviezdoslavova: tam sa prebúdzal mysľou i srdcom, tam boli jeho životné korene. Jednako pravý svet prírodný tvorbe básnikovej otvára Orava horná, ešte hornatejšia, ešte vetristejšia, svetom ešte zabudnutejšia. Kto sa na sever rozhľadí z dolnokubínskych holí, uvidí hustý plášť čiernych lesov na Babej hore a pod ňou. A kto sa z námestovskej planiny, dočasného nového domova Hviezdoslavovho, zahľadí k severovýchodu, tomu sa zjaví reťaz štítov tatranských, razom ako z dlane vystupujúca. Tam, v tom veľkolepom rámci prírodnom, spoločensky osihotený, do vnútra vlastnej duše obrátený, s všímavou, vnímavou, ako mimóza citlivou mysľou, v ktorej stonásobne sa odrážalo a stupňovalo a v umelecké formy skladalo nielen všetko, čo sa rodilo v jej hĺbkach vlastných, ale i všetko to, čo prichodilo z dojmov vonkajších — tam básnik musel nájsť a neprestajne nachodiť vďačné podnety k bohatej práci slovenskej.

„Hájnikova žena“, prvý veľký lyricko-epický plod hornej Oravy, je nielen tragický dej z lesnej samoty, ale je, aby sme tak povedali, životopis hory čiže lesa, slovenského lesa. Deň a noc, jar, leto, jeseň, zima v hore; jej rastlinstvo i zvery; rúbanie stromov, poľovky, pohoda i nečas, potuľky i oddych; roztratené dočasné obyvateľstvo staré, mladé — to je látka veršov o mladej hájnikovej žene, nad ktoré mnohý čitateľ nezná milších vo všetkej tvorbe básnikovej. Obidva živly, osudy ľudí i zjavy prírodné, organicky sa tu dopĺňajú a vysvetľujú. A záhada mystického rozjímania stredovekého, že napr. v črepe zrkadla sa obraz celý odráža práve tak, ako v celom zrkadle, vracia sa i v týchto veršoch: z časti prírody hornooravskej vyrastá všetka príroda slovenská.

Ako každý veľký básnik moderný, i Hviezdoslav v „Hájnikovej žene“ vyspieval prírode, kolíske, učiteľke, tešiteľke ľudstva, svoj hold. Je to hymnus na prírodu, ale je to zároveň i básnikova umelecká dielňa: tam sú už jeho nežné, jemné pastely, tam je i jeho podmaňujúci, ohnivý plein-air, ktoré v toľkých variáciách, vždy nových a nových, nás prekvapujú v Hviezdoslavových plodoch neskorších.

V „Hájnikovej žene“ Hviezdoslava zaujala a prenikla príroda temer celkom: jej znel prvý, vstupný chorál básne, k nej obracal sa posledný jej akord.

Po niekoľkých rokoch, dejom a mysľou už spod rodného Choča, hoc priputnaný ešte v hornej Orave, Hviezdoslav napísal svojho „Eža Vlkolinského“. Miesto kolobehu voľnej prírody chalupa, zemianska kúria, miesto stromov, kvetov, zverov, slnka, víchrov, dúm — ľudia, celý malý svet ľudí, pospolitých (čo i po krvi „urodzených“), originálnych rodákov Hviezdoslavových, ich denného zamestnania, záujmov a snáh, ich domácej tíšiny i hlučného hurhaja — druhá „Reštavrácia“ vo forme veršovej. Je to malosvet ľudský, pestrý kaleidoskop z rozpomienok mladosti hornokubínskej, verný, realistický až k hraniciam naturalizmu, rujný a bujný, tvrdý a neústupný, ale vždy originálny, vždy svoj. Hviezdoslav v „Ežovi“ je žánrista (tak ako v drobnejších skladbách epických); je portretista nášho roľníka a psychológ jeho duše; je nielen ako zemko, ale i látkou umeleckou blízky literárny sused Kukučínov.

A zas tenže zjav sa vracia i tu: ako v „Hájnikovej žene“ hornooravský kraj hovorí za celú prírodu slovenskú, tak i hornokubínske charaktery zemianske, živé postavy z kostí a mäsa, stávajú sa zemianskymi typmi, hovoria za všetku vrstvu pôvodného, starého zemianstva slovenského.

Čo tu hláv a hlavičiek — od originálnych, hrdo namyslených, večne sa škriepiacich zemianskych starcov a žien až k drobnej dedinskej detve! Pri každom verši básnikovom cítime, ako sa kochal v rozpomienkach zo svojej mladosti a s akou rozkošou figúru za figúrou vyťahoval z bohatých priečinkov svojej pamäti. Preto stred básne, ba pravú polovicu jej deja, tvorí zemianska svadba, so všetkými podrobnosťami starodávnych obyčajov, nekonečná ani v ľudových rozprávkach, a pestrá a rušná ani radvanský jarmok. V „Ežovi Vlkolinskom“ Pauko Vyšňanovie (ako Hviezdoslava volali a volajú jeho susedia a rodáci) žiadal si celý hornokubínsky svet mladosti svojej ešte raz mať pred sebou pod jednou strechou.

A preto, ako na dôdavok a na rozlúčku, temer po desiatich rokoch, básnik znovu siahol po vďačnej látke z tohože prostredia v „Gáborovi Vlkolinskom“, kde do šíriny už priamo homérskej rozpriada líčenia, ako si jeho rodáci zemianski v zime, v lete nažívali doma i na poli, ako viedli obec, ako odbavovali voľby, ako sa modlili a učili, ako tancovali i pochovávali. Hviezdoslav starému Vyšnému Kubínu zemianskemu v „Ežovi“ i „Gáborovi“ postavil básnický pomník na všetky časy. A postavil ho nielen zapadlému originálnemu životu svojho rodiska, lež i slovenskému slovníku: v obidvoch básňach naskladal mu stá a stá samorastlých vecných výrazov írečitej pospolitej slovenčiny a uviedol ich z úst ľudu do reči spisovnej.

„Ežo“ i „Gábor Vlkolinský“ sú vrcholom skupiny skladieb menších, obraz doplňujúcich a rozširujúcich: známych milých veršov o „Bútorovi a Čútorovi“, „Na obnôcke“, „V žatvu“, „Poludienok“ a „Večera“.

Hviezdoslav, maliar a vykladateľ našej prírody a portretista nášho ľudu, už od samého počiatku tvorenia hlboko začieral i do vlastného svojho vnútra a veršom rozvažoval o tom, čo sa mysle ľudskej týka najbližšie a najhlbšie: o pomere konečna k nekonečnu a vzťahoch stvorenia k Nestvorenému, o víťazstve pravdy nad krivdou a svetla nad tmou, o prítomnosti a budúcnosti národa, o záhade ľudského šťastia, o posledných veciach človeka. V tejto lyrike, myšlienkove ušľachtilej a silnej a náladou neobyčajne precítenej a teplej, je pravý a celý Hviezdoslav. Tento krásny básnický denník veľkej duše — „Sonety“, „Letorosty“, „Dozvuky“, „Stesky“ a „Žalmy“ — bol by ozdobou a chlúbou každej literatúry.

Najväčší div všehomíra, obloha posiata miliardami hviezd, neodolateľne priťahuje básnikovho ducha, vznášajúceho sa cez Mliečnu cestu vyššie a vyššie, aby tvárou v tvár uvidel Boha. Ale zočí iba svetlo hviezdneho kríža hore v nekonečne a temný jeho odraz dole na zemi: symbol bolestného utrpenia, ktoré jediné otvára prístup do lona božieho. Týchto dvadsaťjeden „Sonetov“ je z najsilnejšieho, čo Hviezdoslav napísal.

V „Letorostoch“ básnik tvrdo sa prebíja k jasnejšiemu ponímaniu života. Ťažká melanchólia jeho stupňuje sa v čiernu beznádej, ani čo by temné tône a divé víchrice ľadovej Babej hory dušu básnikovu zahalili boli flórom pohrebným. Voľné umenie poetické odsúdili spievať otrokom, básnik volá, a nikto nepočúva, hlas jeho je hlasom volajúceho na púšti: svet i nebo opustili Hviezdoslavov národ. Rodisko mu spustlo; údovia rodu, i najbližší, sú už pod zemou; ostáva len zamĺkly kozub vlastný a presvedčenie, že nevyspytateľnej sudbe hlboko sa treba pokoriť bez reptania. Z tohoto cintorína snov a túh je východisko jediné: úfnosť v novú prácu, v preporodenie národa, v lepší a šťastnejší mladý dorast. Tou nádejou znejú „Letorasty“ (známe krásne verše: „Ó, mládež naša, tys’ držiteľkou rána, vladárkou mája tys’, jara pokladníkom!… Volám: vezmi kľúče, odomkni raj nám zavretý!“ a iné); tou nádejou brieždi sa i v „Dozvukoch“.

A čo povedať o „Steskoch“, najdôvernejšej spovedi básnikovej duše?

Po dvadsaťročnom pohostinstve námestovskom Hviezdoslav sa chystá domov, do dolnej Oravy. „Kto lúči sa, nech zľahka odbaví ten úkon ťažký, bez príprav, rozmyslov i rozboru… jak konár od kmeňu keď odčesne sa, v chmáre žmurkne blesk… Nuž s Bohom, s Bohom, Babia horo moja!“ Neni mnoho poetických rozlúčok v literatúre svetovej, ktoré by tak prenikavo boli vyslovili rozpor medzi neodolateľnou túžbou po rodisku a ťažkým smútkom, keď navždy opúšťame miesta, kde sme zanechali kus svojej duše.

Doma poézia Hviezdoslavova spočiatku znie plným, slávnym zvukom. „Ó, orlom vyletieť v ten večne tichý svetla oceán“, strhujúci hymnus na vesmír a na súzvuk sfér nadoblačných; hymna na mesiac, strážcu „kráľovstva ducha“ v dielni kozmickej; hymna na slnce, kolísku a hrob našej planéty; óda na hviezdnu noc, symbol nesmrteľnosti ducha; óda na máj v prírode i v živote mladom; hymnus na tvrdú prácu roľníkovu a jej zlaté zrno — chlieb: to všetko boli tóny radostné, ktorými zaznel osviežený verš básnikov. O verši tom, o vlastnej dielni umeleckej, Hviezdoslav rozpráva často. Staré nábožné piesne evanjelické, ktorým ho učila matka, sú mu rosou života, ony v ňom otvorili prameň poézie (prekrásne verše: „Nono, Pavolko, môj synček, keď tak vonku smutno je, až žiaľ je srdcu, duši otupne… vezmi spevník sem a nájdi pieseň, čo sa spieva v jeseni, na nápev jednej z pôstnych, „Smutný čas nynejší“!)“. Básnik odhaľuje nám posvätný okamih, keď pieseň sa rodí, osvetľuje ťažký postup práce umeleckej („Som na Kriváni svojho života“) a predkladá vlastnú poetiku i obranu vlastnej tvorby, úprimnej, silnej a hutnej („Piesne moje, neviete byť ľahké“ atď.).

Ale s touto novou chuťou tvorivou prichodí opäť nové sklamanie. „Ja s plnou túžbou vrátil som sa v rodné strany,“ volá básnik; nevidí však u nás už pravej radosti zo života („Kam podela sa ľudu môjho vôľa?“), lež iba hmotný úpadok dedovizne, otcovizne: „Ó, ten ľud je po hnilač až dobrý,“ volá, „bo pastiera im, strážcu, a či pastvy nenie“ — tak predchodí mu vidiek ten, ako bol by cintorínom. Preto básnik znovu sa halí v smútok beznádeje, žije len rozpomienkam, všade cíti iba jeseň života a tragiku márnej snahy, keď sily ducha už upadli. Vie, že nosí v sebe nevyčerpané ešte a nevyčerpateľné poklady básnické, ale nemá už dôvery, že by ich mohol odovzdať svetu (krásna báseň „Tak sám a sám!“). Túži po noci, po tichu, pokoji!…

Lež ako už predtým, tak i teraz mraky básnikovej rezignácie osvietil nový zlatý lúč nádeje. Ako smrť je počiatok nového života, tak z úpadku vychodí preporodenie. Sme ubití, rozprášení, zotročení, ale máme ešte mladý dorast, s veľkou chuťou a s novými hesly hlásiaci sa k životu: čakáme len jeho skutky. A cesta, ktorou treba kráčať, je jasná. „K ľudu, k ľudu, mládež moja, hodno mu byť apoštolom!“ „Ó, práci všetka česť — do práce všetci!“ To je suma a konečné krédo Hviezdoslavovej intímnej lyriky.

A čo povedať o Hviezdoslavových ponáškach biblických, o kovovom zvuku, hymnickom vzlete a hlbokej kresťanskej pokore jeho „Žalmov“, čo o látkach starozákonných, spracovaných niekoľkorakou formou umeleckou? Koreň ich poznáme: je to biblia a spevník z básnikovej mladosti; a farbu, zaodetie, dušu ich známe tobôž: Hviezdoslav i do týchto exotických vzdialených dejov vložil hlboký ľudský cit a ušľachtilé idey svojej hlavy, svojho srdca.

Poéziou Hviezdoslavovou ako červená niť vinie sa ťažkanie, že verše jeho, z ľudovej duše sa prýštiace, ľudové motívy si voliace, ľudovou rečou sa sýtiace, ľud sám nechávajú chladným a v obecenstve vôbec ostávajú bez pravej, silnej ozveny. K ťažkaniu tomu veliký náš básnik iste mal nejednu príčinu. Vnútro jeho bolo pribohaté, umelecká kultúra jeho privysoká, technika veršová i skladba rečová prizložitá, aby túžobne nebol vyzeral, aký ohlas vydajú nielen súdne stolice kritické, ale i zástupy národa, z ktorého sám vyšiel a ktorému tvoril.

Lež vo veci samej je zároveň jej vysvetlenie. Národ nesamostatný, poputnaný, kultúrne odcudzovaný, vysiľovaný a nivočený, duševne nesvoj, nebol ešte dorástol na kusy takého básnického bohatstva, ba prepychu, aké mu podávala lýra Hviezdoslavova. Sme uverení, že národ slobodný, svojou školou, svojím osvetným i občianskym životom odchovaný, veľmi skoro a vďačne, ako stály inventár, do duše si bude vkladať umelecké dedičstvo, ktoré mu Hviezdoslav zanechal. Prach veľkého básnika prikryje tvrdá zimná hruda — umenie jeho však v literatúre našej, v mysli i v živote našom bude mať svoju nevädnúcu jar.