ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod šedým Chočom, posledným mohutným výbežkom Vysokých Tatier na rozhraní Liptova a Oravy, rozkladá sa neveliká dedina Vyšný Kubín. Mimo niekoľko novších prístavkov väčšinou starodávne domky šindľom alebo doskami kryté, okienka, že by si ich dlaňou prikryl, kostrbaté stodoly, v záhradkách a medzi stromovím polozapadlé „zemianske kúrie“. Vyšný Kubín bol z veľkej čiastky obsadený zemanmi, onou originálnou drobnou šľachtou slovenskou, ktorá síce za pluhom chodila ako jej sused sedliak, ale ktorá do roku 1848 svoje výsady a práva by nebola dala za pol sveta. Svojím životným koreňom tkvela úplne v ľude, z ktorého pošla; jej obcovacia reč je slovenčina, kroj slovenský, zvyky, mravy i nemravy s ľudom spoločné — zeman bol dobrodušný, veselý, málo šetrný, hašterivý až po bitku, plné ústa hrdinstva, ovšem len pokiaľ netečie krv — ale pri tom všetkom kastovná pýcha nedovoľovala roľníčiacemu šľachticovi, ktorý volil, daní neplatil, latinsky vedel, za kráľa meč tasil, aby sa unižoval k robotujúcemu sedliakovi. Dnes už i sláva starozemianska značne potuchla. Rok štyridsiaty ôsmy zmazal v Uhorsku rozdiely stavov, originálne staré typy sa tratia, a v nachýlených chalupách s ohromnými rozcuchanými strechami a podmurovanými pavláčkami je práve toľko núdze o chlieb a práve také lopotenie ako v ktorejkoľvek nezemianskej sedliackej chyži. „Jeho milosť pán brat“ a „jej milosť pani sestra“ slúžievajú za paholka lebo slúžku u pánov nezemanov.

Z tohoto hniezdočka, tiež zo zemianskeho rodu, vyšiel slovenský básnik Pavol Országh, poetickým pseudonymom Hviezdoslav zvaný. Jeho mladé letá (narodil sa 1849) padli do doby, keď starousadlé figúry svojej rodnej osady vídal ešte v plnom rozvoji. Volieb „reštaurácií“ a bojovných patálií už sotva zažil; zato pri kršteniach, svadbách, tancoch a pohreboch, pri poľnej práci i domácich svároch býval iste častým svedkom, ktorému sa vrývala hlboko v pamäť každá zaujímavá podrobnosť.

Len náhodou sa stalo, že Hviezdoslava neodcudzila národu maďarská stredná škola: už víťazne závodil so spolužiakmi ako maďarský veršovec, keď Sládkovičova poézia, priateľmi podstrčená, rozvlnila v ňom struny mladosti a vrátila ho slovenčine. Petőfi, jeho prvý ideál, poblednul. Ale cudzia reč, ktorej sa učil, dlho zvierala jeho voľnú tvorivosť a verše velikého cudzieho básnika dlho ešte zvučali mu v duši, kým sa celkom vymanil. Prvé obdobie jeho básnickej činnosti vyplňuje tento krutý zápas.

Konečne usadol nejasný citový svet, Hviezdoslav si pretríbil reč, ulahodil verš a zaspieval lyrikou hlboko precítenou, silnou vzletom i myšlienkou, v skvostnej, až príliš skvostnej mluve. Táto druhá perióda tvorivosti jeho siaha od roku 1880.

A zase prešlo desaťročie a veľký lyrik prekvapil roztomilou epikou — tak rýdzou látkou i prevedením, tak originálnou obsahom i formou, akej poézia slovenská dovtedy nemala. Do posledných ročníkov „Slovenských pohľadov“ položil niekoľko takých obsažných prác, až najmladšia z nich, nedávno ukončená a v knižnej forme vydaná, otvorila bohaté spomienky mladých liet básnikových a vtelila ich v spanilé umelecké slovo. Je to veršovaná poviedka „Ežo Vlkolinský“.

Zomrel starý zeman a zanechal vdovu s jediným dorasteným synom, ženu ešte jarú, panovitú, hrdú. Švárny syn chce sa oženiť so sedliackou krásavicou, avšak matka ho vykáže z domu, a strýc, dotiaľ ich najväčší nepriateľ, ochotne ho k sebe prijíma. Protivy sa zostrujú na oboch stranách, a svadba hlučná a veselá, akej nebolo v dedine pamätníka, synovi matku úplne odcudzí. Lež po niekoľkých rokoch mimovoľná návšteva roztomilého decka mladých rodičov u zatvrdilej starej matky roztopí kôru jej srdca a nad zmierenou rodinou klenie sa nové šťastie.

Z tohoto prostého deja básnik vykúzlil široký obraz, hrajúci bohatými skupinami osôb v životných barvách. Všetky tie osoby sú umelecké portréty, neobyčajne pravdivé, rozmanité, výtečne kreslené: zemani i zemianky, susedia i susedky, starci i mládež, farár i rechtor, čeľaď i deti. Oživené dejište básnikovo pripadá nám ako rozsiahle dielo maliara holandskej školy: postava vedľa postavy a každá iná, každá plastický originál. Menovite na hlavné dve osoby, hrdú vdovu zemianku, pravý vzor charakternej majetkovej i kastovnej pýchy a jej podivínskeho švagra, prirodzeným advokátstvom a neukojiteľnou zištnosťou cele preniknutého komického starca, Hviezdoslav vložil svoje umenie, tam sa osvedčil ako znamenitý pozorovateľ, psychológ a maliar. To sú figúry a zároveň typy, akých literatúry mávajú málo a ktoré zostávajú nielen trvalou ozdobou poézie, ale kultúrnohistorickým bohatstvom ako verné svedectvá epochy teraz už zapadlej.

A postavy tie, trochu temné, nie sú bez protiváh. Básnik postavil v popredie deja i nevestu vyhnaného syna, spanilý zjav, aký môže len spanilá duša poetova vytvoriť, a detskú tvár chlapčeka mladej matky, aká sa darí len horúcemu štetcu. Rozuzlenie básne, kde žvatlanie roztomilého dieťaťa obmäkčilo srdce zatvrdilej stareny, Hviezdoslav prevádza s jemným, prenikavým taktom hlbokého znateľa duše ľudskej.

Len jediná vec porušuje pôžitok súcemu čitateľovi. Básnikovi, ponorenému do spomienok na vlastnú mladosť, prekypel cit a chtiac povedať všetko, čo sa mu vynorovalo pred duševným zrakom, rozviedol svadobnú epizódu temer na polovicu rozsahu celého diela. Tedy citeľná vada v kompozícii. Ale to je len zo stanoviska estetického. Každý priateľ originálneho ľudového bytia, dnes už-už zanikajúceho, bude pôvodcovi vďačný za túto odbočku. Prosím: štyri dni trvajúca svadba, predvedená vo všetkej zovrubnosti príprav, obradov, kostýmov, jedálnych lístkov, prípitkov, tanca, spevu, malých i väčších čertovín — to dačo znamená! Radi odpúšťame umelcovi, čo nám podáva vzácny pozorovateľ.

Čo bolo rečené, to vycítia všetci čitatelia. Ale krajan básnikov pociťuje pri veršoch „Eža Vlkolinského“ ešte viac. Slovenská poézia nemá básnika, ktorý by tak vládol rýdzim ľudovým jazykom ako Hviezdoslav. Verš jeho je dosť tvrdý, zvrchovane sýty jadrnou dikciou; zato dikcia samotná je neobyčajne pôvodná, zbarvená domorodým koloritom. Sto výrazov a obratov udomácnil v poézii slovenskej, o ktorých posiaľ sa jej ani nezdalo. Preto ako Burns, ako Fritz Reuter, ako Božena Němcová je nepreložiteľný.

Zaujímavá je pozornosť, ako Hviezdoslav romantik prvej a druhej periódy ustúpil Hviezdoslavovi realistovi periódy poslednej. Tu už niet horlenia, krikľavého nánosu bariev, prepychu obrazov, orgií fantázie: pokojne, čisto, široko tečie prúd jeho vypravovania, osoby a predmety zrkadlia sa v ňom so všetkou svojou vykryštalizovanou životnosťou a plastikou a čitateľovi je ľahko na duši od prvého do posledného verša. Básnik sa neštíti ani ostrého výrazu, kde je umelecky prístupný: v nepriamej charakteristike, v dialógu vadiacich sa strán; avšak výraz taký nikdy neuráža ako mach na hladkej kôre stromu, lebo malý kameň na širokej, bielej ceste.

Kto prečítal Tennysonovho „Enocha Ardena“ lebo „Doru“, iste nezavrel knihu bez hlbokého pohnutia; starý plavec a zhrdená deva utkvela každému v mysli medzi osobami, ktorými dobrá lektúra plní každú vnímavú dušu. Ale po prečítaní „Eža Vlkolinského“ — zhodou básnického vkusu tiež päťstopový nerýmovaný jamb — je vám, akoby ste sa vrátili z výletu do hôr, kde vedľa hlbokých priepastí a ostrých skál šelestí zlatoklasé pole a zneje bujná pieseň šťastných ľudí — odnášate si známosť celej galérie osôb a vzpomienka na ne plní nám dušu teplým jasom. Hviezdoslav je slovenský Tennyson i Burns zároveň.