ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1881

Slovensko v práve uplynulom roku sa nevykazuje ani jednou samostatnou knihou, ktorá by zasluhovala obšírnejšiu zmienku. Len tu a tam po časopisoch objavili sa práce, ktoré pretrvajú celý ročník, do ktorého sú zviazané, a najmä neveľký rad slovenských časopisov sám sa rozmnožil o jeden vážny prírastok: „Slovenské pohľady.“ Štúrov „Orol tatranský“, dr. Hurbana „Slovenské pohľady“, Paulinyho „Sokol“, „Letopisy Matice slovenskej“, Kalinčiakov, Trúchleho, Ferienčíkov „Orol“ — to je krásna stupnica, ktorá predchádza tento nový slovenský časopis. A aby sme jeho celkovú charakteristiku povedali hneď: obsahom je cennejší ako oba slovenské „Orly“ a „Sokol“; je živší, duševne pohyblivejší ako „Letopis“; je jednotnejší a rozvážnejšie redigovaný ako „Pohľady“ staré. Úzky je, pravda, kruh jeho pracovníkov; ale stretneš sa tam s menami, ktoré nosili Slovensko na svojich pleciach, keď po karpatských horách znela pieseň: „Nad Tatrou sa blýska“ — a potešíš sa na pseudonymoch šuhajov, ktorých ešte dusí na stredných školách brutálna, maďarská disciplína. Celým časopisom previeva akýsi svieži dych, jarý život, ktorý prejaví sa na Slovensku len tam, kde zasiahne Vajanského horúce slovo. On totiž s mladým Škultétym rediguje časopis, ktorý chce byť i slovenskou revue i studnicou dobrej beletristiky. O tomto časopise, ktorého prvý ukončený ročník leží pred nami, chceme povedať niekoľko slov. — Radi konštatujeme, že i české perá prispeli svojimi cennými prácami do slovenského časopisu: miláčik Slovenska, Adolf Heyduk, napísal do prvého čísla vzletnú báseň „K světlu!“ a znamenitý historik dr. Píč odovzdal „Pohľadom“ niekoľko veľmi dôležitých článkov: „O metóde dejepisu Slovenska“, „Starodávne zriadenie krajinské na Slovensku“ a „Historické drobnosti“ sú články plné nových myšlienok, vlastných výskumov, plodných rád, vrhajúcich svetlo na najtemnejšiu periódu slovenského dejepisu, písané triezvo vedecky a sympaticky. V tejto veci čakáme od dr. Píča, ktorý ukázal už inde, ako vie z niekoľkých nepatrných brožúrok a skúpych prameňov vypracovať pekný, názorný, široký obraz duševného slovenského hnutia za celé storočie, veľmi mnoho. Lebo práve alebo prílišné blúznenie, alebo nedostatočné odborné vzdelanie popri skromných prameňoch boli okolnosti, pri ktorých sa darilo zle slovenskému dejepisu. Z historických článkov uvádzame ešte svedomitú Križkovu štúdiu „Kremnická komora a jej grófi“, prepracovanie maďarského spisu od tohože autora, vyd. vlani maďarskou akadémiou. Sem sa pekne priraďujú Holubyho „Príspevky ku kvetene z okolia trenčianskoteplického“. Reussove „Úryvky z bájoslovia drievnych Slovákov“, kde však medzi dobrými uzávermi nachádzame i nejednu rojčivú etymológiu na paulinyovský spôsob a zaujímavo písané „Obrázky z Bosny“ od dr. I. Branislava Zocha, riaditeľa štátneho gymnázia v Sarajeve. Kritický článok „Naše národnie spevy“ od vynikajúceho znalca slovenských prostonárodných nápevov, Štefana Fajnora, prináša veľa nového a zaujímavého; je naozajstnou pochúťkou čítať jeho určité, úsečné uzávery, ktorých každé slovo prezrádza starostlivé štúdium, plné lásky k predmetu, o ktorom hovorí. Škultétyho rozprava o Ferienčíkovi, J. Košútovi a o národnom slovenskom znovuzrodení sú práce slabšie, než aké sme očakávali z pera mladého spisovateľa; studená fráza nahradzuje v nich bezprostredný cit a živú charakteristiku. Ako ináč sa čítajú Vajanského úvodníky, nadpísané: „Slovensko a jeho život literárny“, „Slovenské zemianstvo“, „Židovská otázka na Slovensku“, „Ruský hlas o Štúrovi“ a „Náš dnešný stav“! Tu myšlienka predstihuje myšlienku, jeho pátos nie je bombast, jeho satira nie je neokrôchaný vtip, jeho umelecky stupňovaný sloh úchvatne tlmočí hlboký cit i ďalekosiahajúce ciele nateraz najnadanejšieho básnika. Populárno-zemepisná stať od Gustáva Kordoša nadpísaná „Premávkové cesty“ dostala sa do „Pohľadov“ bezpochyby nedopatrením; patrí skôr do „Včelky“. Napokon z vedeckých a publicistických prác uvádzame životopis Ľudovíta Štúra, ktorý píše dr. Jozef M. Hurban. Je to najrozsiahlejšia práca celého ročníka a ako sa zdá, bude ukončená len v treťom ročníku. Životopis ten bol očakávaný dávno a túžobne; Matica slovenská vypísala naň cenu, vyzvala spisovateľov, najmä dr. Hurbana, aby ho vypracovali, ale darmo. Teraz je konečne všeobecná žiadosť vyplnená a dr. Hurban predkladá slovenskému obecenstvu obraz svojho veľkého vrstovníka, obraz vypracovaný s historiografickou podrobnosťou, priateľskou láskou, ale tiež s mladíckou neposednosťou a kazateľskou rozvláčnosťou. Keby sme snáď chceli tvrdiť, že dr. Hurban predstihol v maniere svojej veľkej biografie elegantný spôsob osnovy, detailné, a predsa vkusné prevedenie, vrelosť reči, a predsa nie zbytočné šírenie sa, vedúcu ideu, a predsa nie na divy stavanú tendenciu modernej literárnej historiografie, zveličovali by sme: dr. Hurban i tu, ako všade vo svojom literárnom snažení, ostal väčším národovcom a isteže tiež hierarchickým horlivcom než umelcom. To nech nám tu postačí. — Pozrúc zbežne na beletristické práce prvého ročníka „Pohľadov“, prisúdime palmu nepochybne Vajanskému. Napísal sem novely „Kandidát“, „Podrost“ a „Mier duše“ (recte: duševný) a tieto tri poviedky otvárajú novú periódu slovenskej beletristiky. Podrobný rozbor, na ktorý tu nieto miesta ani času, by ukázal, ako si Vajanský s dobrým umeleckým vkusom vyberá látku; ako dômyselne snuje dej; ako markantne, povedali by sme drasticky opisuje svoje zo života vzaté figúry, ovanuté životným dychom, farbou, citom; ako jemne, pravdivo podáva psychologickú kresbu jednotlivých osôb, svedčiacu o vynikajúcom pozorovacom talente; ako originálne, turgenevovsky končí svoje novely a ako výborne ovláda slovný výraz! Poetická sila a umelecká elegancia, sú snahy jeho prác; tamtá vzrušuje v hĺbke srdca, táto lahodí vybrúsenému vkusu: spojené nenašli sme dosiaľ tieto dve vlastnosti v slovenskej novelistike. O Vajanského básňach napísaných do „Pohľadov“ platí to isté. Z ostatných beletristických prác spomenieme najmä pekné poviedky Bodického, ktoré hojne rozmnožené vyjdú čo nevidieť samostatne: veľmi milú, súbehovou cenou odmenenú dedinskú poviedku Eleny Šoltésovej „Na dedine“, jednoducho síce osnovanú a prehľadne spracovanú, ale plnú rýdzich, sviežich, krásnych obratov jazykových; niekoľko drobných Bellových piesní a početné dlhé Hviezdoslavove básne. Hviezdoslav je už v slovenskej literatúre individualita. Lyrik veľkého vzletu, silnej obraznosti, širokých reflexívnych prúdov, ale temný, alegorizujúci, ťažko pochopiteľný. V dlhých, rozťahaných, všakovými možnými úlohami básnickej frazeológie vyzdobených periódach len tu a tam blysne úsečný, plasticky jednoduchý výrok poetický, ktorý sa okamžite vrýva do pamäti a pôsobí bezprostrednou silou. Väčšina jeho rozsiahlych básní, akokoľvek myšlienkove bohatých, vrelo cítených — bojíme sa — ostanú širokému čitateľstvu neprístupné. Napokon podotýkame, že „Pohľady“ mali by prísne dbať na prízvučnú metrickú formu vytláčaných básní a neprijať pokusy ináč veľmi vydarené, ak urážajú svojím kronikársky klopkavým rytmom, ani podobné preklady, ako je napr. Kuchtovo tupenie klasickej Schillerovej „Piesne o zvone“, ktorú už Jungmann dokonale preložil do češtiny. Takýmto umelcom vždy viac osoží štúdium Sušilovej „Krátkej prosodie“ než páchať „preklady“ klasických vecí, pri ktorých hlasitom čítaní človeku zdravého sluchu nabehne husacia koža. Myslíme, že úspešné počínanie Vajanského a Hviezdoslavovo, čo sa týka formálnej veršovej stránky, môže byť mladšiemu slovenskému dorastu dostatočným vzorom. Napokon dodávame, že „Pohľady“ odtláčajú preklady znamenitých juhoslovanských štúdií, najmä literárnohistorických ruských, a že všímajúc si svedomite i literatúry českej, pestujú nezaujatú, prísnu rubriku kritickú, ktorej čo do úprimnosti a statočnosti nenájdeme tak skoro páru v celom česko-slovenskom časopisectve.

Tak, ako sa nám „Slovenské pohľady“ ukazujú svojím prvým ročníkom, sú skutočný literárny čin a zasluhujú úprimnú, výdatnú podporu i za červeno-bielo-zelenými stĺpmi uhorskej hranice. Nech len pokračujú vo svojej šľachetnej snahe zhromažďovať neveľký hlúčik verných duševných síl svojej krásnej opustenej zeme, vychovávať mladé talenty a mocnieť neúmornou nádejou v lepšiu slovanskú budúcnosť!

1882

Jediný peknoduchý a vedecký slovenský časopis dokončil šťastlivo svoju druhú ročnú púť. Závažnosťou prác, ktoré priniesol, neostal za svojím predchodcom, ba v mnohom ho i prevyšuje.

Z pôvodných vedeckých prác bezpochyby má primát II. kniha životopisu Štúrovho od dr. Hurbana. Bibliograf opisuje neohrozené Štúrove potýčky s grófom Zayom, jeho húževnaté úsilie o národných zástancov ľudu, agitáciu medzi inteligenciou slovenskou, petície i púte do Viedne a Budína, okrem týchto veľkých snáh utajovanú Štúrovu biedu, čulý prešporský život, založenie Tatrína a boje za slovenské noviny i slovenčinu. Tajné i zjavné nástrahy, zúriví odporci, obetaví zástancovia, slabé trstiny, klátiace sa medzi oboma stranami, hurónsky vresk žurnalistiky, rady milých i protivných osôb nám živo predstavuje starý, ale jarý spolubojovník, a do najmenších detailov. Menovite v týchto podrobnostiach a v početných drahocenných listoch a listinách, doteraz nikým nevydaných, spočíva cena životopisu. Dialektika Hurbanova je neprekonateľná; ona nás zmieruje ako s nesúmernosťou práce, tak s početnými epizódami, pod ktorých dojmom písal spisovateľ jednotlivé kapitoly. Z každej drobnosti hovorí srdce mladistvou silou prekypujúce, a len táto sila bola vstave vyčariť našej mladej generácii, od Štúrových čias už tretej, všetky tie pamätné deje takým širokým prúdom a roj bohatierov i ničomníkov farbami životne tak zreteľnými, ako sa to podarilo dr. Hurbanovi. Iný by už dávno bol ustal nad tým spleteným pásmom intríg, ťažkostí, neprávostí a krívd, ktoré sa nám ozývajú zo živého slova životopiscovho ako šum vzdialenej bitky. Že osobná účasť dr. Hurbana v tých bojoch dodáva živosť jeho líčeniu, je prirodzené; ale z tejže okolnosti zároveň vyplýva, že pri rozdeľovaní tieňa a svetla biograf dal zavše hovoriť skôr srdcu ako rozumu, čo nech sa nevysvetľuje ako výčitka, pretože dosiaľ ani jeden historik sa nedopracoval absolútnej objektívnosti. Srdečne sa tešíme na dokončenie vzácneho rozsiahleho diela, prisľúbeného v III. ročníku, pri ktorej príležitosti sa nezabudneme rozhovoriť širšie o celku.

Druhá obšírna a zaslúžená vedecká práca sú početné články Ľudovíta Reussa o slovenskom bájosloví. Spisovateľove závery o kultúrnych pomeroch prvých dôb slovenských, o kozmológii, ako ju poníma a vysvetľuje slovenská mytológia, o bájosloví a príbuzných vedách a o kráse, láske a manželstve, vzhľadom k bájosloviu, sú veľmi zaujímavé. Spisovateľ vyslovuje mnoho vlastných názorov a vyzná sa dôkladne v literatúre svojho predmetu. Vysvetľovať tu, kde a prečo sa odchyľujeme od Reussovej mienky, nemožno. Len jeho sloh nás nijako neuspokojuje; je ťažký, často strnulo jednotvárny, i gramatických chýb ostalo v článkoch viac ako dosť.

Žiranského článok „Románová spisba a jej kritika“, v ktorom spisovateľ objasnil svoje stanovisko, zaoberá sa rozborom a interpretáciou štyroch Vajanského noviel, je práca dobre myslená, ale svojou tendenciou celkom pochybená. Žiranský totiž posudzuje novelistickú tvorbu zo stanoviska „najvyššej morálky pravdy historickej a náboženskej“. Že je toto stanovisko voči skutočným umeleckým plodom celkom neoprávnené, nie je treba rozmýšľajúcemu čitateľovi priam teraz dokresľovať. Tým spôsobom by sme napr. Ehrenburgove poviedky mali postaviť nad novely Šmilovského alebo Svatopluka Čecha, a rozhovory napr. nábožnej grófky Idy Hahn-Hahnovej nad Goetheho romány. Okrem toho Žiranský, hľadajúc všade vo výtvoroch umeleckých „tendenciu“, dopustil sa výkladov a tak podivných predpokladov, že by na ich vyvracanie nestačili celé stránky.

Okrem týchto vyšších prác priniesli vlaňajšie „Pohľady“ i niekoľko menších vedeckých náčrtkov, ako historické príspevky od dr. Píča a Pavla Križku, prvé napísané so známou inštruktívnosťou a dômyslom pokojného bádateľa. Vajanský prinášal svoje drobné časové úvahy, výrečné a vzletné, kus opisu z petrohradského pobytu, Elena Šoltésová niekoľko myšlienok o výchove domácej ženskej mládeže. Verná, jadrná a spravodlivá kritika prelína každé číslo. Tak napr. našu recenziu vytlačenú v „Ruchu“ o Gallayových prvotinách, s ktorou básnik nechcel nijako súhlasiť, v tom čase nevedomky doslova potvrdil Vajanský svojím posudkom v 3. zošite „Pohľadov“.

Z beletristických príspevkov zaujímajú nás predovšetkým štyri redaktorove novely. Obsah prvej, pomenovanej „Búrka v zátiší“, je čitateľom tohto časopisu známy. Hrdina poviedky učiteľ Mráz je skôr trpný než činný, ale typ, ktorý rozpráva za mnohých iných. Mäkký idealista s hlbokou dušou, bystrým umom, širokých vedomostí, ale bez energie a rozhodnosti. Zahorí láskou k deve zdanlivo neprístupnej, a so svojou pasívnou povahou rozporom lásky samovoľne zapríčiňuje tragickú katastrofu. Charakter tento vykreslil Vajanský s opravdivosťou a niekedy až úchvatnou dojímavosťou. Nemenej láskyplne vykreslil i Hermíninu postavu. Práve sa rozvíjajúci duševný život driečnej, chápavej devy, ktorá patrí pôvodom maďarónskej rodine, mysľou však, lenže energickejšou, ponáša sa na učiteľa-rojka, leží pred nami v nemnohých črtách s určitosťou a patologickou podrobnosťou. Najmä niektoré duševné pochody, ako napr. náhle dozrievanie mysle a takmer cez noc sa rodiaci bystrozrak milujúceho dievčaťa sú opísané so znamenitým umeleckým taktom. I ostatné ženské postavy poviedky sú vydarené. Členovia rodiny: sentimentálna a pritom štipľavá barónka a taliančiaca teta Lýdia sú kreslené zavše až priveľkým sarkazmom. Výborne sú vykreslené obidve ženské postavy z ľudu: malá Marka a stará dojka Katuša. Neveľké Markine dialógy s učiteľom a Katuše s Hermou sú samy osebe kabinetné kúsky psychologicky prehĺbeného povahopisu. Zbankrotovaný Orechovanský, pozostatok starozemianskych originálnych postáv, a starý pismár-kostolník sú ovanutí Kalinčiakovým duchom. Tratia sa už tie postavy, tratia zo skutočného života: jediné desaťročie ešte, a nemilosrdný čas zmetie ich navždy z potulnej zemskej púte tiež pod Karpaty! Nepohrúžime sa tu do jemnej podrobnosti, dôslednej charakteristiky jednotlivých osôb, ktoré sa ukážu často v jedinej vete, ba v slove, a túto Vajanského vlastnosť si ceníme najviac; len zmienku ešte o celkovej kompozícii a ostatných prednostiach práce. Neveselý miniatúrny obrázok učiteľského osudu otvára dej, tragická katastrofa ho končí. Niekoľkoriadkový úvod vzbudzuje v nás nejednu myšlienku o markantnom, novelistickom slohu i u nás tak často zanedbávanom, a sme v pokušení voči zvelebovaným „realistickým“ opisovaniam (ktoré sú vlastne len praremeselnou fotografiou) dotknúť sa starej otázky, čo všetko môže vyjadriť niekoľko slov skutočného realistu, ktoré dýchajú vždy vysokou, čistou poéziou! Vôbec úsečnosť, stručnosť, ako všade, tak aj v „Búrke v zátiší“ charakterizuje Vajanského. Dej je i tu súmerne a prirodzene rozčlenený do jednotlivých kapitol, ktorých pointy básnik veľmi rád dramaticky priostruje: preto jeho vyprávanie zaznieva vždy plným akordom, občas síce silným, nikdy však škrekľavým, ani manierovaným. Kapitola sa dávno skončila, začína druhá s celkom novou situáciou, a zamyslenému čitateľovi ešte vždy prebehujú v hlave básnikove vzdušné postavy. (Viď koniec kap. I, III a V!) A ten istý básnikov bystrozrak, ktorý sa osvedčil v opisovaní duševných pochodov a ľudských pováh, badáme i v kresbách prírodných. Aký precítený, milý, životom dýchajúci je napr. malý obrázok ďatelinovej lúky po daždi v kap. IV! A kto sa chce presvedčiť o Vajanského humore, nech si prečíta opísanie dedinskej školy na začiatku tej istej kapitoly. Napokon aj reč všetkých osôb je veľmi charakteristická, vynikajúca najmä u osôb z ľudu roztomilou jednoduchosťou a jadrnou rýdzou prostotou. Niekoľko pochybných obratov sem-tam v práci zostavších nie je na škodu jej milote a znamenitosti. — Druhá novela nadpísaná „V malom meste“ uvádza nás do sveta kontrastov. Kamarát si obľúbi plachú, duševne zanedbanú priateľovu sestru (ktorý po otcovej smrti prestal študovať a šiel gazdovať); nájde však svoju nevestu na márach. Jednoduchá, povedali by sme, každodenná látka je ucelená bohatou básnikovou invenciou do pôsobivého obrazu. Pozadie hlavného deja je bohaté mestečko, opanované malichernými, nadutými, smiešnymi malomeštiakmi. Rad mužských osôb je kreslený chalupkovskou satirou, no umeleckejšie, oveľa umeleckejšie! A do toho malomeštiackeho komického víru, do toho nádherne opísaného, viničom tmavo sa zelenajúceho údolia postavil básnik dva mužské charaktery, mladé, silné, púšťajúce sa do boja so spoločenskou spráchnivelosťou a národnou úzkoprsosťou, z ktorých prvý po niekoľkých pokusoch ustáva, druhý po smrti milovanej, zanedbanej, avšak vnímavej bytosti chopí sa revolvera. Nemožno si účinnejšie predstaviť protivy nad smiešnymi výjavmi na zle dláždenom námestí a scény v usmiatych vinohradoch, pod tmavomodrou letnou oblohou, voči chmúrnej rezignácii rodiacej sa v duši oboch priateľov, ktorí chceli reformovať svet. Sestra zavedie brata k čerstvému otcovmu hrobu, kde stoja nepohnute. „A hľadal slová modlitby, na ktorú dávno nemyslel… zneli mu akosi mŕtvo v duši… akoby nerozumel slovám, zadrhnutým mu v pamäti z detských čias. Rozklenil zložené ruky a pretrel si dlaňou čelo. Zazdalo sa mu, že počuje nad hlavou šum vtáka, veľkého čierneho vtáka — však sa mu niečo začernelo nad hlavou! Nie, nad ním sa vypína čisté nekonečné nebo — ba nič, — iba vzduch prázdny, bezobsažný, voľný, široký ako skepsa v ľudskej duši. A koldokola život, jas, miešanina hlasov a farieb, skutočná, živá hmota, hynúca a v hynutí sa rodiaca, vo večnom obnovovaní, vo večnom prúdení, ako tie myšlienky v ľudskej hlave… A pod zemou hnijúce smutné pozostatky rodiča a učiteľa, otca i dobrodinca. Pod hlavou má hobliny, jeho kedysi jasné oči sú pastvou červíkov… To bezdno, tá hrôza, to hynutie bez obnovenia. A kde je večnosť — kde súhrn citov a žitia? V sestrinej modlitbe?“ To sú precítené a pravdivé slová. A preto mala tým tónom dôsledne vyznieť práca. Silnému, duševne silnému mužovi, ktorého smernicou je jedine jeho vlastný charakter, ktorý teraz zlomila nemilosrdná rana, sotvaže vyrve zbraň z ruky priateľov odkaz k modlitbe, „v ktorej naša duša mrie a stráca sa naša osoba“. Spomíname si tu na Turgenevove slová („Mních“ z „Básní v próze“), ktoré vyslovuje o asketickom východnom mníchovi: „On sa modlí — ja sa nemôžem; on neluže — ale ja tiež nelužem“. — „Babie leto“ nám predstavuje starého mládenca, duševne nevšímavého odrodilca, ktorý stretnúc sa podivnou náhodou s nenávidenou „ženskou“, dcérou muža, ktorého v povstaní ako zástancu slovenských práv obesili, zahorí k nej pomaly prudkou vášňou. Ale jeho um nechápe vysoké ľudomilné snahy junónskej devy, a jej srdce mu ostáva cudzie. Katastrofa deja, keď posledný rozhovor s devou strhne ho z vymyslenej výšky, dýcha úchvatnou krásou. Ale aj celý výtvor je vôbec vedľa „Búrky v zátiší“ najpodarenejšia Vajanského novela. Už vstupná epizóda v snehových závejoch je napísaná neobyčajne plasticky a jemne. Výjavy z neviazanej staromládeneckej spoločnosti a z bohapustých zábav za zvukov cigánskych huslí sú kreslené s prekvapujúcou pravdivosťou. Gusta je krásna povaha; snáď trochu výstredná, ale nikdy nie neprirodzená; básnik daroval jej obrazu najkrajšie farby svojho štetca. I Belanovu postavu načrtol majstrovskými ťahmi, v slovenskej literatúre, okrem Kalinčiaka, dosiaľ sa nevyskytujúcimi. Skrátka i tu sa osvedčil Vajanský ako znamenitý pozorovateľ, portrétista, umelec.^[38] Dych prírody, zaujímavý i všedný beh sveta, ľudia barokoví i každodenní, malichernosť i kontrasty spoločenského života, ľudské srdce i umelecká kompozícia sa rovnako poddávajú jeho peru. Hľa, skutočný realista: celá galéria osôb, plasticky verne kreslených, vystrieda sa pred nami a predsa odkladáme knihu nielen s labužníckym uspokojením nad dokonalým žánristom-portrétistom, ale i s hlboko pohnutou mysľou nad opravdivým mysliteľom. „Dve sestry“, posledná Vajanského novela, nestojí už na tej výške. Osnova je založená na nepravdepodobnom a nejasnom fakte, zauzlenie je priveľmi priehľadné a niektoré časti i charakter poviedky sú iba schematicky naznačené. Napriek tomu Vajanský i touto novelou rozmnožil rad svojich typických postáv: obe sestry a podivínsky barón.

Z ďalších novelistických príspevkov zasluhuje zmienku „Vnučka“, pekná poviedka od Jozefa Škultétyho. Dej sa odohráva v novších časoch spoločenského ruchu i politického zápasu na Slovensku a zauzlenie sa zakladá na rozpore skostnatených názorov ináč statočného staríka s činným vystupovaním útočného národného naprávateľa. Škultéty rozpráva dosť obratne, dej posunuje najmä dialógom a pozná dobre pomery, v ktorých pôsobia jeho osoby. Iba na konci poviedky, ako sa zdá, oslabievalo jeho pero. — Do novelistického rúcha oblieka Elena Šoltésová svoje „Prípravy ku svadbe“. Je to živé, zaujímavé opísanie predsvadobnej doby, plnej veľmi dôležitých príprav a významných ceremónií. —

Časť básnická v užšom slova zmysle prináša tiež hojnú žatvu. Redaktorova „Nová vesna“ dýcha ozajstnou jarou, ktorá sa skláňa nielen nad oživenou zemou, ale radostne jasá i v básnikovej hrudi. Niekoľko dosiaľ neznámych mien zastúpených je svojimi prvotinami, z ktorých Jaroš Dolský,^[39] ako sa zdá, je najsľubnejší. A čo povedať o Hviezdoslavovi? Tento veľmi plodný pevec štedro zásoboval stĺpce „Pohľadov“, a ťažko niekoľkými slovami vystihnúť charakter i cenu početných krásnych slôh. Je to najčistejšia, najnádhernejšia reflexívna lyrika, akú kedy mala slovenská literatúra, a z českej môžeme s ňou porovnávať iba Čechovu a Vrchlického. Hviezdoslav je pravý, naozajstný básnik, má bohatú obrazotvornosť, bohatý myšlienkový fond a bohaté srdce. Do jeho naozaj deržavinských rytmov, i keď sa nesú najnádhernejším letom, zvoní clivý tón najnežnejšej prítulnosti, aký môže vyčariť len hruď detinsky čistá. Ako vravím, tu nemožno ani približne vystihnúť poetov význam; to si nechávam do celkovej neskoršej rozbornej štúdie, podotknúc iba, že v II. roč. „Pohľadov“ z Hviezdoslavových skladieb patrí sa na prvé miesto postaviť jeho venovanie Vajanskému, najkrajší to poetický list, aký vôbec poznám, ďalej básne „Nie jaro len“, „Som Slavian“ a klasickú idylu „Roľník“, ktorú ohodnotil už sám Svetozár Hurban v decembrových „Národných novinách“. Napokon i Adolf Heyduk prispel do časopisu ráznou baladou „Czobor“. „Pohľady“ priniesli i niekoľko prekladov výlučne z ruštiny. Vzácna štúdia je najmä Lamanského článok o tureckej moci v Európe v r. 1396 — 1739 a prekrásna stať od Gogoľa o zvláštnostiach ruskej poézie. I preklady z Aksakovovej „Rodinnej kroniky“ sú veľmi zaujímavé.

A ešte poznámku. Želali by sme „Pohľadom“ zasa onú bedlivú ruku, ktorá v I. ročníku usilovne dbala zovňajšej jednoty štýlu a vôbec stránky technickej; vec voči vnútornému obsahu menej závažná, ale nie zbytočná.

1883

Tretí ročník „Slovenských pohľadov“, ukončený 6. zošitom, priniesol zasa mnoho cenných prác.

Poetická časť rozmnožená je dvoma udatnými novelistami, Antonom Bielkom a Martinom Kukučínom (pseud.). Obaja sa jasne prikláňajú k dedinskej poviedke realistického žánru a obaja naozaj šťastlivo. Čo prvému posiaľ trochu vadí, je malá samostatnosť invencie a ešte mnoho konvenčného vo forme. Naproti tomu v charakteristike má už pevnú ruku. Kukučínove ľudové kresby sú veľmi milé. Jeho sila spočíva tiež v charakteristike, ktorá sa mu darí výborne najmä tam, kde ju používa nepriamo, totiž dialógom konajúcich osôb. Starý Svoreň so svojou večne sa hašteriacou polovičkou alebo pán majster Mikuláš Obšíval sú postavy, ktoré sa tak ľahko nepodaria po druhý raz. Kukučínova reč je rýdzi idiomatizmus,^[40] skvostný, ktorého harmóniu len zriedkakedy poruší obrat, buď nehodiaci sa svojím vysokým tónom do ostatného rozprávania, alebo cudzopasný. Vo veršovaných príspevkoch má zasa leví podiel neúnavný a veľmi plodný Hviezdoslav. Podal mnoho, a mnoho dobrého. Predsa však, ak si smieme vyberať, kladieme na prvé miesto vzletnú, clivú „Chalúpky“, hymnu venovanú slovenskému ľudu, ktorého ohorené škrane a mozoľnú dlaň Hviezdoslav už neraz oslávil svojou skvostnou slohou, a veľkú epickú báseň „Agar“. Je to vlastne lyricko-epická poviedka z Byronovej školy, asi takého druhu, ako ju pestoval u nás Vítězslav Hálek, ale jadrnejšia a plastickejšia. Báseň čerpá dej z biblie, kn. Genesis, kap. 16 a 21, ale je hodne zmenená v deji i v povahopise. Hviezdoslavova Sára je hĺbajúci filozof, jeho Agar reflektujúci básnik. I motívy ich konania sú zmenené. Zato v malom Izmailovi vyčaril básnik postavu plnú života a detinskej nehy, a horúci orientálny kolorit celku podal rovnako pravdivo ako veľkolepo sýtymi farbami a dokonalou básnickou bravúrou. Tak úchvatné maľovanie búrky sme ešte nikde nečítali. Že reč je v „Agare“ skvelá, plná metafor a prirovnaní zväčša originálnych a veľmi vydarených, je u Hviezdoslava samozrejmé. Len časté vložky sú na škodu ľahkosti slohu a rým svojou nadmernou vyhľadávanosťou často viac duní ako zvučí. Napospol je „Agar“ v slovenskom písomníctve vzácnym zjavom.

Redaktor „Pohľadov“ je tu tentoraz zastúpený jedinou básňou „Noc“, ktorá je duchaplne osnovaná a pekne skonštruovaná. Veľmi cenné sú paberky z pozostalých rukopisov a básní Jána Bottu, ktoré podal jeho vrstovník Pavol Dobšinský. Mnohé nové rysy osvetľujú básnickú individualitu zvečnelého pevca „Jánošíka“ a nejeden z týchto vzletných, vrúcne precítených veršov by sa dobre hodil do súborného vydania Bottových básní.

Napokon zaslúžia si zmienku i dva preklady: Turgenevova clivá kresba „Mumu“ a „Uhorský pochod“ z r. 1849, podľa rozprávania jednoduchého starého ruského vojaka. Najmä druhá práca nás zaujímala svojou originálnou rečou a prostým názorom: čo slovo, to veľmi milý idiomatizmus, dramaticky úsečná, plastická veta a pritom nenútenosť, ostrá charakteristika a humor i clivosť pôvabne sa striedajúce!

Náučná časť je zastúpená rovnako pekne. III. kniha Štúrovho životopisu od dr. Hurbana vyznačuje sa opäť cennými dátami literárnohistorickými a povahopisnými i nadšeným spisovateľovým vlastenectvom; články ml. Hroboňa „O slovanskom bájosloví“ vedeckou dôkladnosťou a solídnosťou; Holubyho závery o poverách slovenského ľudu kultúrnohistorickou zaujímavosťou a filologický príspevok pseudonymu Josipoviča^[41] cennou látkou i ušľachtilou snahou.

Napokon literárne a umelecké referáty prinášalo každé číslo a patrí sa uznať, že tá časť i v tomto ročníku vyniká spravodlivosťou a ráznosťou hodnou nasledovania. Všíma si hojne najmä novú českú beletriu a jej západniarsky smer bol patrične sprístupnený.