ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Obrázky zpod Tater“, napísal Karel Kálal

Nová kniha, súbor desiatich článkov, opäť obracia pozornosť na najvýchodnejšiu ratolesť nášho národa. Rozprávanie, popisy a opísanie jej majú nepochybne ráz praktický: snažia sa verne a pravdivo vyrozprávať, čo pozorovateľ na svojich častých cestách videl a skúsil medzi slovenským ľudom dnešným, ukázať, ako ten ľud žije, trpí, hynie, v čom väzí hlavná príčina jeho smutného osudu a kadiaľ vedie cesta k jeho obrodeniu.

Náš cestovateľ nijako nemá v úmysle farbiť na pekno. Z dnešného Slovenska úmyselne si vyberá práve oblasti najzanedbanejšie, zjavy najsmutnejšie, typy najodpornejšie.

Uniatský farár v odľahlom kraji šarišskom, odkiaľ sa ľud húfne sťahuje do Ameriky, odchovaný niekdajšími českými profesormi na školách hornouhorských, kedysi čitateľ kníh a časopisov českých, ruských, slovenských — teraz mrzutý, znechutený, trpko ironizujúci starec, ktorý živorí medzi zaostalým ľudom, na biednom gazdovstve, v zanedbanej domácnosti. To je typický obrázok jeden.

Učiteľ v najneúrodnejšom trenčianskom kraji drotárskom, bývalý potulný tkáč, ktorý okrem trošku katechizmu a biedneho čítania, písania a rátania nevie nič, a predsa vyučuje „dvanástim“ predmetom, preleňoší celé leto, na Moravu ku kolegom chodí žobrať, v tom je majster, a každé lepšie duševné hnutie utápa v najhoršej pálenke. To je typický obrázok druhý.

Okresný notár (podľa českého vlastne obecný pisár), neobmedzený samovládca niekoľkých dedín, v ktorých tyransky vládne stredovekým spôsobom, zotročuje sedliakov, znásilňuje ženy, spreneveruje sirotské peniaze, zanedbáva úrad, nivočí školskú samosprávu, prenasleduje a potláča každý prejav národného povedomia, a hlavne pije, pije, pije. To je typický obrázok tretí.

A tak to ide ďalej. Zúbožené slovenské ženy, ktoré svoje krásne výšivky, plod úmornej usilovnosti a vrodeného nadania, sú prinútené hromadne za facku predávať vydieračským priekupníkom; tábory ľudu a voľby, kde ľubovôľa mocipánov verejné slávi orgie atď. atď. Takmer všade samý tieň — národná neuvedomelosť, duševná tma, mravná ochablosť, hmotná bieda, sociálny úpadok, politické násilenstvo… Len ako oáza na púšti zablysne sa v Kálalovom opisovaní tiež rys milý a povznášajúci: redaktor, ktorý so sebazaprením a dôsledne pracuje pre svoj ľud do úmoru; prebúdzajúce sa povedomie ľudu, ktoré napriek všetkým praktickým nezdarom volebným mravne oslavuje víťazstvo.

Niet o tom pochybnosti, že Kálal, ktorý od rokov s obetavou, priam ideálnou láskou všíma si Slovenska a účinne, slovom, písmom i skutkom stará sa o jeho povznesenie, dobre vidí a verne opisuje. Zdroj hlavného zla vidí v neprestajnom násilnom odnárodňovaní,^[95] ktoré ľud slovenský ubíja nielen politicky, ale i duševne, mravne a hmotne. Toto poznanie vyslovuje priamo i nepriamo, dokladá dejom i osobami, a najradšej by mal sto ohnivých jazykov, ktorými by to rozniesol do celého vzdelaného sveta. Je to poznanie správne a správne je i vedomie, že za takých trpkých pomerov možno národ uchovať iba najprísnejšou osobnou ukáznenosťou, zoceľovaním pováh, vzornou výchovou rodinnou, sústavnou organizačnou prácou národohospodárskou, osvetove a národne uvedomovacou.

Ale zároveň nemožno poprieť, že kniha Kálalova nepodáva všetko, čo by bola mohla a snáď aj mala podať. Je v nej všeličo, čo sa neodohráva práve pod Tatrami, a zasa na všeličo zabúda, čo dodnes pod Tatrami skutočne ešte žije.

Dnešné Slovensko, aspoň nie celé, nezastupujú iba najtemnejšie a najzanedbanejšie oblasti západné a východné. Je tu i stred, široký pás od severu k juhu, od Žiliny k Prešporku, kde by sa dali nájsť i zjavy nádejnejšie, potešiteľnejšie a krajšie. Všímavý cestovateľ našiel by tam i vzorne usporiadané osady, ktorých obyvatelia, triezvi, gazdovliví, usilovní, uvedomelí, skúpili majetky zbankrotovaného zemianstva a zveľadili obec po každej stránke; uvidel by tam závody, ktorých múdre a obratné vedenie, finančné úspechy alebo výrobná zdatnosť vyrovná sa najlepším podnikom zahraničným; poznal by tam jednotlivcov svetských i duchovných, ktorých rozhľad a pevná povaha, pracovná sila i nezištnosť, a predovšetkým viditeľné úspechy boli by ozdobou každého národa; presvedčil by sa, že dosiaľ sa zachovali celé vrstvy, ktoré s láskou a húževnatosťou lipnú k zachovalým dobrým zvyklostiam rodinným a spoločenským, nosia svoj krásny kroj, s priam clivou šetrnosťou otvárajú svoje staré knihy, s neporušenou rýdzosťou rozprávajú svojím zdedeným zvučným nárečím a spievajú svoje krásne piesne atď. atď. — skrátka pozorný skúmateľ by zistil, že popri zjavoch smutných a trápnych i dnes ešte na Slovensku, za všeobecne veľmi neutešeného stavu vecí verejných, je hojnosť toho, čo zdravou húževnatosťou, prirodzenou silou svojou a už tiež makateľnými výsledkami najmä v posledných rokoch živí dobré nádeje na lepšiu budúcnosť.

Autor „Obrázkov zpod Tater“ sám sa nazýva všedným článkárikom. To je prílišná skromnosť; kniha jeho má jadro trvácnejšie a účel ušľachtilý. Prírodné krásy podtatranské, farbisté výjavy ľudové, ruch, šum života, ďaleké dejinné pohľady a sociologické rozbory v nej, pravda, nenachádzame, pretože spisovateľ nemal úmysly umelecké ani vedecké — predkladá proste, čo videl a čo poznal, čo zabolelo a zarmútilo, hlása krivdu a volá po náprave.

Ale za jednu vec, každému pozorovateľovi dostupnú, boli by sme predsa bývali vďační. Hovorí sa, že zrkadlom spoločnosti je nielen to, ako žije a hovorí, ale aj čo píše. Pre Kálalove knihy a články o Slovensku je príznačné, že sa v nich takmer úplne mlčí o slovenských snahách literárnych, minulých i terajších. A predsa je v nich tiež kus duše národa. O tom, čo sa na Slovensku písalo v minulosti, vyšli predsa knižky české, ruské i slovenské…; a čo sa píše dnes, to nemožno len tak celkom obísť mlčaním. Tým obraz kraja a ľudu stáva sa znateľne neúplný a tieň z jednotlivých temných kútov klamne dopadá na celý kmeň ako na spoločnosť nekultúrnych analfabetov.