ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Dolnom Kubíne 10. októbra 1879

Prerušujem dlhé trápne ticho, aby som vám tam do tej matičky Prahy povedal niekoľko slov o našom živote tu v zákutí sveta. Žijeme tu tak, ako sa u nás hovorí: „Pánu Bohu za chrbátom“; do vašej metropoly málokedy zaletí o nás chýr. Napokon je to iba tak na ilustráciu tej našej „vzájomnosti“, o ktorej sa mnoho vraví, ešte viac píše a v jej záujme málo koná. Keby každý deň v každých českých novinách bol list zo Slovenska, ani vtedy by to nebolo veľa. Akože sa máme poznávať, ak nie touto cestou? Keby sme boli národom milionárov, tak by sme si jednoducho zabehli k vám, rozpovedali vám, čo nás bolí, a našli obväzy na tie boľačky. Takto nám však ostáva iba jedna cesta: stretať sa v časopisoch. A preto ak sa máme zblížiť nie frázou, ale skutkom, musí sa v tomto smere rozprúdiť nový život, a keď mlčia „vyvolení“, nech začnú aspoň „povolaní“!

Naše milé hniezdočko, Dolný Kubín, hlavné mestečko chudobnej Oravy, je tiež jedným z tých málo ohnísk nášho národného života, kde môžeme slobodnejšie a radostnejšie pracovať, kde úradnícka klika a miešanina psohlavých dlažbošľapov, odrodilej to a zbankrotovanej šľachty, neopováži sa svojvoľne schladiť svoj pajed na našincovi. Väčšina nášho obyvateľstva je uvedomelá a nebojácna, máme i celý šík svojich inteligentných mužov, neodvislých, bohatých a v meste vážených priateľom i nepriateľom. Medzi nimi vyniká najmä advokát Nádaši,^[15] teraz prednosta obce, pod ktorého blahodarným vedením a pôsobením sa mestečko mravne i hmotne zmohlo. Manipulácia s mestskými dôchodkami sa dostala do svedomitých, čistých a usilovných rúk, peniaze sa vydávajú na potrebné opravy mestečka a vôbec na užitočné veci (ohradenie cintorína, vydláždenie ulíc, kanalizáciu atď.), ako, pravda, ani ináč byť nemôže, keď je spravujúci sbor obce inteligentný a pracovitý. Zásluhou tohoto ľudomila vystavili v Kubíne amerikánsky mlyn, čím mestečko otvorilo brány aj priemyslu. Potom on a vôbec rozumní prísediaci mestského výboru začali sa zaoberať myšlienkou, aby sa u nás v hornatých a neúrodných krajoch ujal obchod a priemysel, založiť rozsiahle priemyslové spolky a jednoty jednotlivých remesiel, vyrábať napr. remeň, obuv atď. a rozposielať tie výrobky, istotne solídnejšie a lacnejšie ako veľkomestské, do všetkých končín ríše. Spôsobilých síl na to máme veľmi mnoho, a keby bola pevná vôľa, nemohli by sme nedosiahnuť cieľ. Je to myšlienka veľmi závažná, ňou by sa ľud odvrátil od výlučného obrábania chudobnej, pomerne neplodnej pôdy, z ktorej musí ťažkou prácou vymáhať, ba takmer vydierať dva alebo tri razy toľko, ako zasial. Je veru načase, aby sa ujala. Hmotne šťastnejší ľud, ak je nadaný a usilovný ako náš ľud, môže sa istejšie vzoprieť svojim škrtiacim ho tyranom. Bieda, chudoba skláňa čelo, láme odvahu, plaší myšlienky zo slúch!

Pomaličky sa usilujeme získať si tu zmysel a chuť občanov pre šľachetnejšiu zábavu po krušnej dennej práci. Založili sme si malý spevácky spolok a schádzame sa každý druhý deň, aby sme tou našou clivou piesňou aspoň na chvíľu zahnali tiene z čela každého úprimného slovanského ľudomila nad naším neblahým stavom. Náš krúžok sa už dosť slušne vycvičil; usporadúvame občas besiedky a koncerty, ktorých čísla vyplňujeme zväčša sami, spievame sbory národné a umelé, i ťažšie veci zo spevohier a pod. Ale beda! náš spev niekedy istým pánom nečistého svedomia nedá spať: vo svojich nepokojných snoch vidia, ako tie naše pesničky trhajú krajinu, búria ľud, spôsobujú nepokoj, pohoršenie, a už siaha zimnične sa trasúca ruka po malomocnom hárku, aby mohutným škrabnutím pera — odsúdila nás k povrazu? a božechráň, zakázala — besedu!! Tento pamätihodný skutok stal sa minulú nedeľu. Chcejúc aspoň spevom oživiť susedný Liptov, dohovorili sme sa tak, že usporiadame v Ružomberku besedu. Na programe boli dva komické výstupy z Mošnovej zbierky,^[16] niekoľko slovenských národných piesní a viac sborov z cudzích skladieb. Žiadali sme si povolenie, hoci u nás vlastne nieto nijakej cenzúry, ale spravili sme to dobrovoľne, aby sme dokázali, že nerobíme nič na vlastnú päsť. A výsledok? Besedu jednoducho zakázali bez udania príčin. Jaj, vravíme si tu, to maďarsko-turecké bratríčkovanie predsa len nebolo nadarmo: naši milí švagríkovia priučili sa trochu lepšie pašovstvu.

Nie je to dávno, čo sme postavili oduševnenému básnikovi a trpiteľovi Jánovi Matúškovi na tunajšom cintoríne pekný vysoký pomník zo žuly, ktorý zhotovil Wurzel v Prahe. Jeho odhalenie stalo sa národnou slávnosťou a v kruhu veľkého zástupu mladých sŕdc a návalu obecenstva nášho i nenášho, pred pomníkom ovenčeným družičkami, prehovoril kubínsky evanjelický kňaz^[17] niekoľko slov, aké sme už dávno nepočuli verejne povedať: rázne, pravdivé, neohrozené. Potom sme z úst básnika Hviezdoslava počuli úchvatnú rapsódiu, príležitostnú to, hlboko precítenú báseň, ktorá nám vylúdila z očú ťažkú slzu, utlmenú iba zvukmi mohutné nádeje hlásajúcej hymny, zaspievanej speváckym spolkom. Mnohí z tej nečistej čeliadky našej obce, počujúc tu veci ich ušiam iste nelahodiace, s maďarskými výlevmi od pľúc hovorenými opúšťali cintorín. A predsa sa im stalo podľa želania! Pred slávnosťou totiž zakázali oslávencovu pieseň „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú“, a tak sme nemohli osláviť tú mohutnú žulu hromovými zvukmi tej znárodnelej piesne. Zato však obaja rečníci im zahrmeli poriadne do svedomia!

Vidiac naliehavú potrebu pozdvihnúť náš priemysel a obchod, založili sme si v práve minulých mesiacoch priemyslový spolok, ktorého stanovy sú už potvrdené. Prednášky, porady tam usporiadané, cesta tam ukazovaná bohdá nebude bez výsledkov a — posito sed non concesso^[18] — že by v ňom hlásané zásady nepresvedčili ľud o tom, že spása neúrodných krajov Slovenska je v priemysle, a nie výlučne iba v obrábaní chudobnej ornej pôdy, tak aspoň voľný čas strávený v spolku, zadarmo čítané noviny je veľký úžitok a výhoda, pretože to všetko je na ujmu záhaľčivosti a nemiernemu pitiu v krčmách.

A čo povedať o nedeľnej škole a iných dobrovoľných prostriedkoch a cestách k zušľachteniu ducha, nastúpených a usporiadaných niekoľkými tunajšími inteligentnými mužmi dobrej vôle? Sú ony zasa len a zasa dôkazom, že vôľu Slovákovho nadšenia pre svoj ľud nezadusí, tobôž nezničí hockto, iba snáď okovy alebo vyhnanstvo…

Vzali nám naše ústavy, musíme sa teda obzerať po náhrade. Z tej príčiny sa mestečko uznieslo postaviť veľkú budovu, v ktorej jednom krídle bude mestská kancelária, v druhom trojtriedna škola, tzv. vyššia občianska škola. Stred domu vyplní veľká rokovacia sieň, slúžiaca zároveň ako divadelná sála na časté predstavenia našich ochotníkov, od ktorých židovskí árendátori zakaždým vydierajú hanebné peniaze. Plán na rozsiahlu stavbu je už hotový, stavebné miesto je kúpené, teraz len ruky priložiť k dielu!

Nová sezóna nášho parlamentu opäť začína, a tu, pravda, treba, aby sa páni poslanci ukázali ľudu v peknom svetle, povedali mu sladké slovo, alebo tu i tam mu preplákli hrdlo, „aby sa nepovedalo“. Tak aj náš hornooravský poslanec, gróf Apponyi, vodca spojenej opozície a známy výborný rečník na sneme, vydal svojim voličom proklamáciu — slovenskú a maďarskú — v ktorej im vysvetľuje šafárenie vlády, lamentuje nad bosenskou okupáciou, popisuje zúfalý národohospodársky stav celých Uhier a vôbec maľuje živými farbami priepasť záhuby, kam sa to rútime pri tomto trvalom stave. Škoda, že sa akosi celkom zabudol zmieniť tiež o hlavnej príčine toho, totiž o besnom boji, aký zúri proti všetkému, čo neuznáva Arpáda^[19] za pradeda a nemá svojho extra boha „magyarok istene“.^[20] Pri tom vážnom a dlhom odstavci náhle opustila pamäť pána grófa, štátnika to ináč veľmi nadaného a bystrého. Tam nevyratúva, nemaľuje viacej, tam jezuitsky mlčí (bol, ako je známo, vychovaný v jezuitskom ústave v Kalksburgu pri Viedni).

Napokon musím pripomenúť ešte jednu zaujímavú okolnosť. Keď zhubná Tisa rozváľala hlinené a z trstiny zlepené chatrče Segedína, zo všetkých strán sa sypali dary a sumy peňazí, takže to ošklivé hniezdo sa za tie peniaze premení na nádherné mesto. Aj naša úbohá Orava zakúsila slasti povodne; mnoho dedín voda znivočila, mnoho skoro celkom odniesla, zničila polia, úrodu. Cez noc zo 14. na 15. júna objavilo sa na Orave žobrákov ako húb po daždi. A čo sa urobilo pre ich úľavu? Konali sa župné porady, vyjadrovali samé múdre náhľady, navrhovali veľmi osožné veci a pri tom to aj ostalo. Skutkom sa neuskutočnil ani krok, vari len ten, že sa v rečených obciach exekvuje zúrivejšie než kedykoľvek predtým. K tejto pliage pridajte si nový maďarizačný zákon, a máte úplný obraz po stránke hmotnej i duševnej. Nie je to raj? Ale to je práve len jedno zákutie. O ostatných častiach pozhovárame sa zasa nabudúce, ako aj o niektorej z tých háklivých stránok našej národnej organizácie.