ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Hlas národa“ píše v č. 235:

„Málokedy privítajú vytlačenú publikáciu s takou radosťou, akú vzbudil u nás v týchto dňoch na modrej obálke vytlačený titul: ,Slovenské spevy.‘ Vydávajú priatelia slovenských spevov. Turč. Sv. Martin 1890. Diel II. S takým titulom totiž začala pred desiatimi rokmi vychádzať prvá veľká zbierka slovenských národných piesní, nápevov a textov. Vyšlo šesť zošitov so šesťsto nápevmi; potom zbierka zanikla pre nedostatok odberateľov, čo sme nesmierne ľutovali. Teraz začína teda opäť vychádzať ako druhý diel. Tu je zbytočné každé slovo o kráse a typičnosti slovenských piesní, o hodnote ich zbierky, dôležitosti ich vydania, o tom, že nie je možné, aby nebola u nás rovnako nadšene vítaná, ako dámsky svet obľubuje slovenské výšivky. Uisťujem iba, že už v stovke piesní zahrnutých v prvom zošite opäť nachádzame pravé perly slovenského spevu. Popri piesňach zaujímavých a obdivuhodných po stránke čisto hudobnej pokladáme za pravý drahokam pieseň 85, svadobnú, v ktorej hudobný výraz v každom takte splýva so slovami tak dokonale a úchvatne, ako to predpokladáme iba v dielach najväčších majstrov moderného prednesu hudobného. Otázka vyslovená v dominantnom uzávere pôsobivo zakončuje mnohé naše piesne, ale vari ani u jednej nie je tak výstižná a prenikavá, ako práve tu. K porovnaniu s českými, podáva i tento zošit už mnoho látky; obzvlášť pekná je ,Červená fialka‘ (č. 69), identická v texte s našou ,Červenou ružičkou‘, no v melódii celkom samostatná, odlišujúc sa najmä prirodzeným rytmickým spádom od rytmu v češtine priam nemožného, akým sa spieva ,Červená ružička‘.

Ale hneď na začiatku dôležitej novej publikácie, ktorej želám najväčší úspech, kladieme si za povinnosť povedať otvorene, že sme trochu zarazení niekoľkými slovami, povedanými úvodom terajším vydavateľom tých piesní, p. K. Ruppeldtom. Pán Ruppeldt sa ospravedlňuje zberateľom piesní, že poslané noty piesní zavše trochu pozmenil, a to kvôli rytmu. Pritom krátko vysvetľuje o rytmickej súmernosti piesní a hovorí, že kde po hlavnej vete nenasledovala vedľajšia a záverečná v súmernej perióde, tam že ,musela prísť zmena, pretože sa taký ľubovoľný spev bez pravidla nemôže uverejniť notovým písmom‘. Dodáva kategoricky: ,Pravidlo musí byť‘, a je tej mienky, že zmenou piesne vždy získali na kráse. Potom dáva zberateľom priamo návod, že každá pieseň musí mať vo všetkých úryvkoch rovnaký počet taktov, nikde menší ani väčší.

Domnievali by sme sa, že p. Ruppeldt hovorí iba o nápevoch chybne zaznačených, ktorým ruka zberateľov zotrela ich pôvodnú súmernosť; ale jeho všeobecné výroky ukazujú, že je vydavateľ v dvojakom zásadnom blude. Prvý je, že by sa piesne po každej stránke mali opravovať, keď by sa zberateľovi videlo, že medzi ľudom žije nejaká ich chybná forma. Tak, ako sa spievajú, majú sa zaznamenávať a vydávať. To je v terajšej dobe už dávno uznané stanovisko pri každej folkloristickej práci. Ale my sa čudujeme, ako sa osobnosť, ako je p. Ruppeldt, ktorá sa zaoberá našimi piesňami, môže natoľko mýliť, keď ide o príčinu ich periodického zloženia. Veď aj piesne z Čiech, ktoré sú v periodickom i drobnom rytmickom zložení najpravidelnejšie a takmer najúzkostlivejšie, predsa veľmi často rušia mŕtvu súmernosť oddielov, najmä dvoma typickými odchýlkami, známym ritardovaním, ktoré rozširuje záverečný takt na dva, a ešte typickejším rozpätím posledného taktu vedľajšej vety na dva, ktoré vytvoria v piesni obzvlášť mocné vzrušenie. V piesňach moravských by sme sa darmo usilovali nájsť takú súmernosť; kde by sme prišli so zásadou, že ,pravidlo musí byť!‘ Často je v nich zaujímavá voľná súmernosť, často jej vôbec niet. Bola by to teda naozajstná skaza zbierky, aby sa v nej piesne uverejňovali naťahované a komolené podľa miery takého Prokrustovho loža.^[59]

Nedá sa zaprieť, že táto prezradená slabosť terajšieho vydavateľstva vzbudzuje pri tej zbierke teraz trochu pochybnosti o skutočnej kritičnosti, s akou sa piesne majú uverejňovať. Nachádzame tu pieseň č. 39, v ktorej slohy prostonárodné nie sú oddelené od slôh pravdepodobne umelých a nových, ktoré hovoria o ,národe a vlasti‘ slohom neslýchaným, medzi ľudom samorastlým. Keď potom za takýchto okolností v zbierke nachádzame pieseň ,Včera nedeľa bola‘, nie sme celkom istí, či žije na Slovensku celkom v takej forme ako v Čechách a či ju azda našiel zberateľ vo vzdelanej spoločnosti slovenskej, ktorá pozná piesne z Čiech.

Želali by sme si, aby nás vydavateľstvo ,Spevov‘ zbavilo všetkej neistoty o kritickom, skutočne správnom vydávaní piesní, ktorých bohdá tentoraz vyjde niekoľkokrát desať zošitov.“

Trpká pravda. My žiadame: 1. Aby sa v ďalších zošitoch uverejňovali slovenské spevy v plnej pôvodine, bez všetkých „opráv“. Pri vydávaní „Slovenských spevov“ je odpočiatku a musí byť hlavnou zásadou, aby piesne boli tak podané, ako ich sám ľud spieva; keď si potom hudobníci dačo z toho vyberú, nech si potom „opravujú“, ako chcú. 2. Tie spevy, ktoré v 1. zošite II. dielu boli uverejnené s „opravami“ alebo snáď s chybami, nech sa uverejnia v zošite druhom, trebárs ako varianty, v celej pôvodine.

Zošit tento doniesol nám 118 piesní, z veľkej časti širšiemu obecenstvu neznámych posiaľ a z veľkej časti originálnych, znamenitých, hudobne i slovne vzácnych.

Bolo by zaujímavé zistiť štatisticky, kde podnes náš ľud spieva najviacej. Podľa piesní tohoto zošitu Trenčín a Zvolen boli by na samom predku, aspoň piesne stade doposlané sú najrýdzejšie a najcennejšie. Také perly sú napr. žatevné č. 121 a 125, svadobná č. 162, ľúbostné č. 116, 144 a 194, krásne, i textom zaujímavé balady č. 137, 184 a 187, a veselá, rytmom i slovom veľmi charakteristická č. 131 — všetky trenčianske; zo zvolenských uvádzam č. 110, 113, 114, a najmä utešenú pieseň č. 204: elegická nálada jej melódie i prostučkého slova je neprekonateľná!

No i druhé stolice sú zastúpené znamenitými príspevkami. Iste mnohého prekvapili piesne trnavské, ako napr. č. 112, 117, 127, 135, 136, 164, 174; kde len sa nabrala na tej žírnej rovine taká citná melanchólia? Pekné sú i gemerské č. 180, 182 a 215; novohradské č. 130, 147, 151 so samopašným textom a rezkým nápevom, vzor to slovenského odzemku; z hontianskych (z Dačolomu) najmä svadobná č. 186; z oravských originálna ťahavá pieseň č. 207, a konečne utešená turčianska kolísavka č. 188. To všetko je vzácna korisť z nášho živého ľudového spevu; a keby každý z ďalších zošitov „Slovenských spevov“ doniesol nám čo len jednu, hovorím jednu takú pieseň, ako som ich tu vyčítal do desiatok, namáhanie zberateľov i vydavateľov nebolo by márne.

Že však pri všetkej svedomitosti a opatrnosti redakcie predsa niektoré veci potrebujú ešte doplnenia alebo opravenia, je len prirodzené: žiadna zbierka na svete nevyšla na prvý raz celkom dokonalá. Prikladám niekoľko drobných poznámok.

V texte č. 117 strofy 5 — 7 sú vari neskorším prídavkom; aspoň bez nich slová piesne veľmi vyhrajú na poetickej jednote celku. V tretej a piatej strofe č. 135 slovo všeliké prichodí mi v ostatnej súvislosti textu vôbec priučené a prineurčité na pieseň ľudovú. V č. 144 dialekt i rým pýta si na konci prvej strofy bolec nie boleť. V č. 204 položil by som miesto „žiadnemu“ slovenskejšie nikomu. V č. 180 a 201 ďalšie strofy vari chýbajú. A na konci textu č. 150 v slovách „ku ce“ nenie vynechaná slabika be? Aspoň by to bolo unikum po predložke „ku“, a melódia by práve hovorila za chýbajúcu sylabu.

V piesni č. 132 takty 5 — 10 znejú temer ako druhý hlas; miesto od c spieva sa druhá polovička obyčajne od e. Štyri takty č. 137 (3 — 6) bolo by stiahnuť vo dva: nápevom i slovom celá pieseň je skladaná paralelisticky, takže prvé dva takty odpovedajú druhým dvom (v terajšom znení teda štyrom) a ostatné štyri sú akoby opakovaním celku. Pieseň č. 164 bol bych rozdelil takto:

V č. 170 piaty takt mal byť rozdvojený vo dva, ako to kategoricky pýta celok hudobný i výslovnosť textu, v tomto osmičkovom ustrojení nemožná. Pieseň č. 174 počul som spievať i takto:

Nemala by pekná dačolomská svadobná č. 177 zakončiť sa dominantnou a? Rozdelenie č. 184 pýtalo by sa vari skôr takto:

Niekde vystalo tempo, inde zase domovina piesne. Č. 139 iste sa spieva rezko, taktiež č. 150; č. 189 a 206 voľno, č. 185 pomaly. Pieseň číslo 184 je bez otázky trenčianska; č. 203 podľa textu, spievaného tiež „z Babej hory“, vari oravská; v č. 201 druhý verš spieva sa tiež: „Ej, Čemickjemu, veď ho znáte“, čo by ukazovalo na Liptov (i melódia ponáša sa na druhé liptovského pôvodu), a taktiež vidí sa mi byť liptovského koreňa č. 133.

Pri niektorých spevoch dobre by bolo bývalo poznačiť umelý alebo cudzí ich pôvod. Umelá je pieseň č. 211 melódiou i textom, a nie inak i č. 168. Maďarský ráz melódie ukazuje č. 155, 183, 197, 214 a vari i 169. Ani pieseň č. 212 a 181 nenie ľudová, aspoň v tejto úprave nie. Č. 205 a 200 sú temer nezrozumiteľné.

Bolo by zaujímavé šľakovať i varianty. Text č. 126 ponáša sa na starú ľudovú baladu českú, č. 127 a 198 zas na pekné dve pospolité moravské piesne, tiež č. 149 hlasne pripomína staročeského „Holoubka“, a č. 215 je vari celkom z češtiny prejatá. Č. 143 spieva sa i s textom: „Pretože ty, moja milá, bosá chodíš“; č. 164 s textom: „Pod javorníčky štyri chodníčky k mej milej“, č. 189 a 218 sú slabšie varianty na lepšie, známe už piesne.

K zošitu tomuto redaktor p. K. Ruppeldt pripojil odpoveď na niektoré posúdenia zošitu predošlého. Vychodí z nej, že žiadosť posudzovateľov, aby spevy vydávali sa verne, vyšla z nejasnej štylizácie zásad redakčných. „Úpravou“ svojou p. redaktor rozumel nevyhnuteľnú opravu, ak tak možno povedať, notového pravopisu, t. j. napravenie takých vecí, ktoré porobili zberatelia nevyznačujúci sa v správnom znotovaní toho, čo počuli. Taká úprava nielen neškodí, ale musí byť, ako musí byť korektúra pri sadzbe knihy. Teraz je jasno medzi nami, a nemôžem ukončiť inak ako úprimným, srdečným odporúčaním tohoto veľmi záslužného podujatia nášmu spevavému obecenstvu.