ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(O brožúre J. Smetanayho)

Otázka reálneho zblíženia a skutočného poznania sa obidvoch vetiev nášho národa^[66] stále ešte väzí v štádiu platonickom. Ojedinelých pokusov bolo dosť; ale pravého pochopenia, čím nám je a čím by nám mohlo a malo byť Slovensko, v Čechách dosiaľ nieto. Dúfajme, že po záujme o Moravu a Sliezsko, ktorý sa konečne prebudil, na Slovensko napokon dôjde tiež.

Roky osemdesiate zahájili u nás prechod od poetického nadšenia pre Slovákov k reálnemu poznávaniu. Po Adolfovi Heydukovi, ktorý na nich básnicky upozornil „Cymbálom a husľami“ 1876, prišiel Rudolf Pokorný, založil „Knihovnu česko-slovenskú“, vydal v nej zobrané básne Bottove ako ukážku staršej lyriky a epiky slovenskej z rokov päťdesiatych a šesťdesiatych, a J. Vlčkov spis o literatúre slovenskej. Sám sa potom zaoberal otázkou literárneho jazyka slovenského, priznávajúc Slovákom právo poéziu a beletriu pestovať rečou domácou, a iba pre vedu žiadal češtinu. Činnosť v tomto smere dovŕšil dvojdielnym spisom „Z potulek po Slovensku“ (v Prahe, I, 1883; II, 1885), na ktorého cestopisné pásmo zavesil obšírne obrazy ľudu i kraja. Napokon turistov českých na Slovensko upozornil dr. Fr. Sláma praktickým „Průvodcom“ 1889. To donedávna bolo tak asi všetko, čo v Čechách literárne sa podniklo pre Slovákov.

V posledných rokoch snahy tie znova ožívajú. A za ich výraz hlási sa aj knižka, ktorej názov sme nadpísali. Spisovateľ je rodom a výchovou Slovák, rad rokov býva v Prahe, a spiskom svojím chce obecenstvo české o Slovensku spoľahlivo poučiť a zároveň rodákov podrobiť kritike na zlepšenie vecí domácich. Je to značná úloha v úzkom rozmere niekoľkých listov, i v pletive početných otázok, ktoré vyžadujú mnoho vedomostí, mnoho praktických skúseností i mnoho taktu.

Spisok J. Smetanayov zdá sa byť akousi programovou prácou mladšieho dorastu slovenského, vzdelávajúceho sa v Prahe. Tým sa zároveň považuje za jedine správne objasnenie všetkého, čo na Slovensku bolo a je záujmom životným. Slovák v Prahe o sebe poúča Čecha, a zároveň z Prahy kritiku vecí slovenských posiela domov. Preto knižke venovala sa pozornosť českej i slovenskej žurnalistiky. Mladočeský denník bol spokojný, slovenský prácu v zovrubnej úvahe vonkoncom odsúdil, čo zasa tunajší denník staročeský konštatoval so zrejmou záľubou a proti čomu niektorí kolegovia autorovi verejne sa ohradzovali.

Pokladáme „Slovensko“ za hlas symptomatický. Preto všimnime si prácu p. Smetanaya bližšie a bedlivejšie! Ale vyznávame hneď vopred, že napriek všetkej snahe reformnej, ktorá dnes v každom mysliacom vzdelancovi slovenskom domáha sa slova, spisovateľ „Slovenska“ mnoho dôležitého opomína, mnoho podáva nesprávne a hockde tónom zbytočne provokuje. Pri reprezentačnom a informačnom spise to zaváži dvojmo. Odtiaľ prirodzene vysvetľuje sa i príkry tón svätomartinského nesúhlasu.

Hneď prvá kapitolka „Obydlí“ nie je dosť informatívna. Nedozvieme sa z nej ani, koľko vlastne Slovákov je, a ich početnosť v rôznych krajoch už Fr. Sasinek („Die Slovaken“, Prag 1875) vymedzil názornejšie a určitejšie. Že kolonizácia nemecká omylom sa tu kladie do VIII. namiesto do XIV. storočia, vytkli už „Národnie noviny“. Tiež nestačí jednoducho, že „pôda domáca i dnes by sama mohla vyživiť všetko svoje obyvateľstvo, keby pomery spoločenské boli usporiadanejšie: menej pánov, alebo viacej priemyslu; a keby nemusela okrem svojich ešte iných kŕmiť!“ Z toho nie je jasné, prečo priemysel na Slovensku je v plienkach, a nie je vysvetlené, prečo priam tak na nitrianskych kopaniciach, ako na lúkach turčianskych dodnes racionálne nevyužívajú pôdu, neodvodňujú, nezavodňujú atď., čo vzbudzuje podivenie českých príchodzích i z krajov oveľa chudobnejších.

Ani druhá časť, „Přehled dějepisný“, nie je najlepšia. I lesnaté kraje severné boli už obývané pri príchode Maďarov, ako dokazujú sami ich dejepisci. Vo vojne tridsaťročnej Slovensko nerozdelilo sa na dvoje, ako si to autor predstavuje, hovoriac: i západná časť po Spiš pridržiavala sa Hasburgovcov; východná pridala sa k sedmohradskému vojvodovi Bethlenovi; Bočkay, Bethlen a iní mali hojnosť prívržencov po celom Slovensku. Tiež nedoložené a tu zbytočné je tvrdenie, že na Bielej hore „bojovalo do 5000 Slovákov po boku Čechov — vlastne malo bojovať, ale hneď na začiatku boja vraj zbabele cúvli“. Stále vojsko Bethlenovo skladalo sa zväčša z Maďarov, a hlavný vinník bol vodca Homonnay, nie vojsko. Ani ďalší výrok, že Slováci mali doma „len trpný podiel na politických dejoch“, neobstojí; slovenská šľachta, hoci vtedy v terajšom zmysle nebola nacionalistická, je jadrom starších dejín uhorských. A upierať povstaniu slovenskému, hoci nevydarenému, za maďarskej revolúcie „politický význam“ nijako nemožno; oba slovenské spisy o ňom, Dohnányho z r. 1850 (pri všetkej nekritičnosti) i „Očitého svedka“ z r. 1886, ktoré z rôznych stanovísk posudzujú celé hnutie, boli by autora „Slovenska“ o tom poučili.

Časť tretia, „Počet lidu a kraje“, má rovnako početné omyly a medzery. Šafárik v „Dějinách literatury slovanské“ i v „Národopise“, Kollár v predslove k „Písňam“ i v „Hlasoch“, Čaplovič a iní pozdejší mnoho z toho povedali presnejšie a názornejšie. Rozdrobenosť národnú na kraje a nárečia nemožno vysvetľovať iba tým, že „v dobách vnútornej hluchoty a pokoja v spoločnosti, kedy len o najbližšie veci sa zaujímajú a v úzkom obvode drepenejú, pri chabej komunikácii, utvárajú sa tiež kraje na osobitné celky“; ešte i dnes napriek pokročilej komunikácii Lipták veľmi rázne sa odlišuje od suseda Oravca, ten od Turčana, ten zasa od Zvolenčana atď. A posmešná anekdota, ako voš volí richtára, tiež tu nič nevysvetľuje; takých vtipov o ľudovom antagonizme rôznych oblastí tohože národa je všade dosť. A pretože sám spisovateľ priznáva, že medzi slovenskými vzdelancami nijakého krajového rozdielu nieto, všetky jeho ostatné vysvetľovania „o malomeštiackej politike krajov“, podopreté Tacitovou „Germániou“, odpadajú. Aj v tom je mýlka, že zámožní dolnozemskí Slováci na chudobný sever vozia ovocie.

Pravdou je, že východné Slovensko (Spiš, Šariš atď.) duševne najslabšie je spojené s celkom. Avšak mylné je tvrdenie, že sa tam dnes maďarčí najviac. Vari nikde nie je ľud tak nedotknutý, ako práve tu. Chýbajú mu však vlastní uvedomelí občania, a západ slovenský, nemajúc v tom ani pre seba prebytok, nemôže inteligenciou zásobovať kraje východné. Práve preto a ďalej aj z faktu spisovateľom samým uvádzaného, že ľud je otupovaný „tyranskou vydridušnou správou“, prirodzený je smutný úkaz, že východoslovenskí vysťahovalci, z Ameriky sa navrátivší domov, skoro opäť strácajú „bodrého ducha“ zaoceánskeho a upadajú do predošlého zúboženého stavu.

Časť štvrtá, „Mestá a ľud“, správne poučuje tiež iba čiastočne. Čitateľovi bolo by viacej osožilo rázovite opísať niektoré hornouhorské mesto, napr. Kremnicu, Banskú Bystricu, Mikuláš alebo Žilinu, ako niekoľko tých všeobecných viet. Aj priemysel na Slovensku je nejasne opísaný. Z niektorých údajov napr. o široko rozvetvenom kožiarstve svätomikulášskom, o svetochýrnom syrárstve ružomberskom, o svätomartinskej továrenskej výrobe nábytku z ohýbaného dreva atď. bol by vznikol obraz celkom iný. Ani malá štatistika slovenských záložní a sporiteľní nebola by škodila; české obecenstvo istotne by zaujímalo dozvedieť sa napr., že len martinská „Tatra“ má ročný obrat na 36 miliónov zlatých.

Štatistike spisovateľ sa vôbec vyhýba. Slovenské mestečká, tak ako už na Morave a v Haliči, veľmi sú požidovčené. V Novom Meste nad Váhom alebo v Nitre aj inde vyzerá to ako v Jeruzaleme. Ale väčšinu židov predsa dosiaľ v obyvateľstve svojom nemá nijaké mesto slovenské. No pravda je taká, že obchod a krčmy sú skoro výlučne v rukách židovských. Aj to je pravda, že slovenská inteligencia v mnohom sa židom nevyrovná; sú isteže obchodne vzdelaní, sú sčítaní a svetaskúsení, sú usilovní, striedmi a čulí, a najdôležitejšie je, že sú solidárni, osobné malichernosti a ctibažnôstky ochotne podriaďujú záujmom celku. Že práve preto židia pomaly nielen šľachtické veľkostatky, ale i pôdu slovenského roľníka preberajú do svojich rúk, je prirodzené. Lenže na druhej strane pisateľ „Slovenska“ si neuvedomil význam a dosah svojich poznatkov, že „vláda a verejná mienka maďarská židov neprestajne rozmaznáva“. S tým súvisí i rakovina na tele slovenského ľudu: pitie pálenky. Už v rokoch štyridsiatych boj proti tomu bol na programe; kňazi oboch vierovyznaní (Chalupka, Hodža, Závodník a i.) slovom, písmom, spolkami striezlivosti bojovali proti pálenke. Ale kedykoľvek sa účinok prejavil prázdnymi krčmami, nájomníci vykrikovali o panslavizme, a užitočná agitácia bola úradne zakázaná. Že aj povestné voľby uhorské na pálenkovom more majú leví podiel, je žiaľbohu vec známa.

Čo sa ďalej v knižke píše o krojoch, zvykoch, drobnom ľudovom priemysle a kupectve, neuspokojuje nijako v dobe rozšírených štúdií národopisných. Keby autor len z Dobšinského krásnych „Obyčají“ bol spravil stručný výťah, ako by sa bol obraz prehĺbil! Pred niekoľkými rokmi raz Slovák Kukučín na Žofíne rozprával len o slovenskej kuchyni, a ako výrazne už tým zlomkom charakterizoval celok! Slovom, p. Smetanay, hoci ako scestovaný rodák slovenský mal všetku látku pred očami, v tejto vďačnej kapitole, ktorá mohla a mala byť jadrom jeho práce, materiál nevyčerpal.

Ani so spracovaním dôležitej časti piatej, „Maďarizácia“, s ktorou si dal autor zrejme najviac roboty, nemožno sa uspokojiť. O veci je dosť bohatá literatúra. Vymenujeme iba niekoľko najdôležitejších rozpráv: D. H.: „Sollen wir Magyaren werden?“^[67] Karlstadt 1833; L. M. Sch.: „Der Magyarismus in Ungarn in geistlicher, geschichtlicher und sprachlicher Hinsicht“,^[68] Leipzig 1834; Ondřislav z Pravdomluvic: „Apologia“, v Budíne 1841; Thomas Világosváry: „Der Sprachkampf in Ungarn“,^[69] Agram 1841; Ján Čaplovič: „Rozjímání o zmaďařování země Uherské“, v Praze 1842; S. H. (oič): „Apologie des ungarischen Slawismus“,^[70] Leipzig 1843; Benjamin Červenák: „Zrcadlo Slovenska“, v Pešti 1844; Ľ. Štúr: „Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus“,^[71] Wien 1845; M. M. Hodža: „Der Slowak“, Prag 1848; Deutsch-Ungar: „Eine Stimme aus und über Ungarn“,^[72] Leipzig 1861; „Hlas zo Slovenska“, v Pešti 1861; „Aeltere und neuere Magyarisierungs-Versuche in Ungarn“,^[73] Prag 1876; „Die magyarische Staatsidee, Kirche und Nationalitäten in Ungarn“,^[74] Prag 1887, atď., neprizerajúc ani ku príležitostným, ako bolo napr. znamenité odbitie Grünwaldovho „Feldvidéku“ od dr. Michala Mudroňa a i. Z toho všetkého, ako sa zdá, spisovateľ „Slovenska“ nečerpal vôbec. Správne síce odhaľuje koreň protijozefínskeho hnutia zemianskeho: „Jozef zemanov pripravil o mnohé miesta v úradoch, o hodnosti a dôchodky z nich“ — ako zasa i dnes sú v službách maďarizmu len preto, že im dáva úrady, hodnosti a dôchodky; ale ináč zasa celý rad názorov spisovateľových nie je správny.

Začiatky maďarizácie na Slovensku nesiahajú, ako mieni autor, do ďalekej minulosti; ani sto rokov tomu nie je. Pred r. 1848 po maďarsky vedelo len málo zemanov, a pred r. 1836 snáď ani jeden. Naproti tomu zas nie je správne tvrdiť, že meštianstvo dlho ostávalo nedotknuté cudzotou; v minulých dobách bolo viacej ponemčené než dnes je pomaďarčené. Rovnako mylný je názor, že v rokoch štyridsiatych slovenskí „národovci, ako strana meštianska, bez vlastnej správy, klonili sa viac k Rakúšanom ako k Maďarom“. O náklonnosť pri tom nešlo; národovci vtedy už nemali na výber. Z uvedenej literatúry brožúrovej možno dôjsť k presvedčeniu, že hlasy slovenské prosebne obracali sa do Viedne až potom, keď Maďari a maďaróni Slovákov začali odnárodňovať násilím a keď proti násiliu doma ohradzovali sa márne. Tie isté pramene dosvedčujú tiež, že násilné pomaďarčovanie nezačína sa až po vyrovnaní r. 1867, ale určite, sústavne a vyzývavo hlási sa už pred r. 1848, hneď od založenia maďarskej akadémie, a to od verejnej správy a vrstiev najvyšších až dolu; teda nielen v nižšej šľachte a medzi katolíckymi kňazmi, ako mylne uvádza autor, a nie až Kolomanom Tiszom od r. 1875. Preto tiež „maďarskú štátnu ideu“ nemožno pripisovať Bélovi Grünwaldovi; tá bola staršia o pol storočia. Z toho je zrejmé, že Maďari sami tlačili Slovákov k Viedni už pred r. 1848, a potom v rokoch šesťdesiatych a neskôr slovenské primknutie k Viedni politicky vykorisťovali, vyhlasujúc ich za zradcov vlasti, nepriateľov neodvislosti uhorskej, za nástroje reakcie atď. A touto dvojakou zbraňou, násilím a klamom, už od tretieho desaťročia nášho veku politika maďarská pracuje proti národnostiam: doma štátnou mocou sústavne dusí ich akékoľvek individuálne hnutie a sústavne ich pomaďarčuje, a navonok sústavne hlása o nich bájku, že sú nepriateľmi slobody, samostatnosti a neodvislosti Uhier, ačkoľvek práve medzi Nemaďarmi je najviac demokratického živlu uhorského. Odpor národností proti liberálnym cirkevno-politickým zákonom nesvedčí o opaku toho, čo tu hovoríme, ako by sa zdalo podľa bežného mladočeského názoru; v Uhrách vie každý, že zákony tie sú vlastne výhodným tovarom židovského peňažníctva a ďalším prostriedkom úsilnejšieho pomaďarčovania.

Čo ináč p. Smetanay hovorí o maďarizácii, je pre české čitateľstvo dosť poučné: ako sa pomaďarčuje za pomoci zemanov (malo sa len hneď tu vysvetliť, prečo, a tiež prečo „dobrá polovica zemianskych majetností prešla už do rúk nešľachticov, zväčša židov“), ako sa pomaďarčuje úradmi politickými, súdnymi, daňovými i samosprávnymi, ako cirkvou, školou, spolkami i spoločnosťou samou. Mohli sa ešte pridať aj noviny, a niektorými ráznejšími, prípadnejšími dokladmi (je ich na stá!) sústredene a ostro osvetliť dnešné ovzdušie v Uhrách; uvedená „kvapka z mora“ nie je volená vhodne a ani to nestačí.

Z knižky ostávajú ešte tri časti, ktoré vzbudili najživšiu kontraverziu, a nielen verejnú v tlači, pretože sa dotýkajú najživotnejších otázok dnešného Slovenska politického, spoločenského a kultúrneho. O týchto pre poučenie obecenstva treba v súvislosti prehovoriť obšírnejšie.

Šiesta časť knižky opisuje verejnú správu na Slovensku. Zriadenie správy štátnej i župnej a spôsob i vedenie volieb snemovných načrtáva sa v hlavných rysoch. Štatisticky nepresne sa uvádza, že niektoré župy dosahujú sotva 60 tisíc obyvateľov a máloktoré vyše 300 tisíc; pod 60 000 má iba Turiec a vyše 300 000 Nitra, Baraňa, Šomoď, Žala, Bihar, Torontál, Temeš, Krašov, Železná župa. Ani župné výbory nemožno nijako prirovnávať k panskej snemovni a k parlamentu. I to je omyl, že by právomoci hlavného župana podliehali úradníci štátni.

„U stoličnej administrácie sú skoro samí zemani. Obyčajne bývajú na svojich drobných majetkoch na okolí; do úradu prichádzajú okolo deviatej hodiny ráno, tam trochu vybavujú, potom idú do hostinca desiatovať (,na vidličku‘), a ešte na obed náhlia domov na bričke, ktorá od rána čakala na nich. Úrady stoličné bývali útočišťom na mizinu vyšlých zemanov.“ Skutočný obrázok župnej administrácie v Uhrách. A nielen že tak bývalo, tak je podnes. Lenže spisovateľ zasa zabudol vysvetliť, prečo správa župná je celkom v rukách odrodilého a zbankrotovaného zemianstva. Malý doklad to objasní. Za nebohého Radvanszkého, hlavného župana zvolenského, župa na podžupanstvo kandidovala advokáta Amana, Radvanszký naproti tomu povestného Grünwalda. Pri úradnom výkone volebnom Radvanszký jednoducho vyhlásil, že kandidát je iba jeden, t.j. Grünwald, a že teda je zvolený jednomyseľne. Takýmto spôsobom sa v Uhrách volí všeobecne, a dnes už nielen hlavní župani, ale aj podžupani, slúžni atď. pri menších voľbách dedinských richtárov ap. počínajú si celkom podľa tejto metódy. Voľba je slobodná, ale kandidáti nemilí sú vôbec nevoliteľní. Možno síce rekurovať,^[75] to je pravda; lenže dnes už tisícimi príkladmi je doložené, že také rekurzy,^[76] apelácie, žaloby a sťažnosti nepomáhajú vôbec nič. A na protesty zjavné, na mieste voľby, sú prostriedky známe: žandárstvo a vojsko. Českí čitatelia sa predsa pamätajú na nedávny volebný zápas medzi vládnou stranou uhorskou a tzv. ľudovou opozíciou za dozoru vládneho splnomocnenca, zbankrotovaného veľkovyrábateľa striekačiek Tarnóczyho, a vedia akými prostriedkami sa bojuje nielen proti národnostiam v Uhrách, ale aj proti opozícii vlastnej, hoci by bola čisto maďarská. To sama opozičná žurnalistika peštianska konštatuje dennodenne.

Z toho stanoviska patrí sa hľadieť na ústavný život v Uhrách vôbec. Autor „Slovenska“ vraví: „Ľud slovenský volí dosiaľ nie vo svoj prospech. Keď pred päťdesiatimi rokmi dostal politickú slobodu, nebol pre ňu zrelý; sám sa jej nedožadoval, dostal ju dobrovoľne od zemanov…“ tak prirodzeným pokračovaním ostal potom ich politickým nástrojom. Odvtedy o jeho politický rast nepričinila sa strana iná. Že sa nepričiňovala dostatočne, to žiaľbohu o národnej strane slovenskej je pravda a nedá sa oddišputovať. Ale i tu sa treba opýtať na príčiny, pozrieť sa na všetko zblízka a fakty i slová posudzovať spravodlivo a opatrne. Pokusov v praxi bolo dosť. Začal sa napr. volebný boj, šlo sa medzi ľud, vysvetľovali sa mu jeho politické práva, poučovali a vyzývali ho, aby si ich hájil atď. To všetko sa robilo a robí. Ale základná chyba je v tom, že v rokoch šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych, keď sa dalo ešte voľnejšie pohybovať, nebolo jednotnej organizácie, nepostupovalo sa sústavnejšie, zatiaľ čo verejná moc na druhej strane bola vo výhode a mala voľné pole. Keď potom neskôr národná strana vec vzala do rúk pevnejšie, bolo mnoho ráz už neskoro. O priebehu povestnej voľby sučianskej v Turci počuli vari i v Čechách. Národný kandidát i za neslýchaného nátlaku bol predsa zvolený, ale jeho zvolenie nevyhlásili, a keď sa preto ozývala nevôľa, ľud rozohnali násilím a za zvoleného prehlásili prepadnutého kandidáta vládneho. Alebo menší príklad, no nemenej významný: advokát Andrej Halaša, v okrese Štiavnickom, kam prináležali obce Štiavnička, Podhradie a Sklabina, sedem ráz po sebe bol zvolený za člena župného výboru stolice Turčianskej, a župný výbor sedem ráz po sebe zrušil voľbu z rôznych malicherných dôvodov. Teda pracovalo sa, organizovalo sa, viedlo sa, ľud si uvedomil význam veci; ale verejná moc ho preháňala a týrala tak dlho, až všetko zunoval a nechal tak. Za takých okolností, keď nie ospravedlniť, iste si možno aspoň vysvetliť, prečo na mnohých miestach ani sa nekandidovalo zo strany slovenskej, kde voliči neboli tak pripravení ako v Turci a kde sa vedelo už vopred, že všetky námahy sú márne. Tu by pomoc bola bývala len v novej organizácii národohospodárskej, akú teraz podniká opozičná strana „ľudová“; ale na takú organizáciu nikdy sa nedostávalo vzdelancov slovenských toľko, koľko by ich bolo bývalo treba, a nebolo ani schopného vodcu. K priamemu zápasu nebolo sily, k nepriamej politickej akcii schopnosti. Ale to sú príčiny a nedostatky elementárne.

V dôsledku toho sa za Kolomana Tiszu korupcia volebná rozšírila ako nikdy predtým. Autor sám vraví, že cieľom Tiszovým bolo, „aby nanútil ľudu slovenskému zástupcov, ktorých mu on sám určil. Kňazi katolícki mu v tom nebránili.“ Žiaľbohu, viac ako nebránili: podporovali; s nemnohými čestnými výnimkami vždy bývali v tábore vládnom a ľud viedli proti strane národnej. To je veľmi bolestná kapitola slovenského života, a nie posledná príčina jeho úpadku, o ktorej by sa mohli písať kroniky. Kto vie, že za rozkvetu liberálnej éry v rokoch sedemdesiatych nejeden uhorský prelát zasadal v slobodomurárskych lóžach vedľa vedúcich štátnikov a židovských peňažníkov, ten pozná len malú časť dôvodov, prečo katolícky klérus v Uhrách reformovanému protestantovi Tiszovi ochotne sa prepožičiaval za pomocníka. Dnes, pravda, pracuje ináč. Teraz, v dobe novej svetovej organizácie rímskej, i v Uhrách Zichyho katolícka strana ľudová vedie ľud proti vláde, učí ho samostatnosti a vytrvalosti proti vrchnostenským prechmatom a stavia ho na vlastné nohy. Preto národnej strane slovenskej pripadá prirodzená úloha podporovať tieto snahy, a to aj robí, ako jej stačia sily.

Tá práca sa už robí a nesie viditeľné ovocie. Kto dňa 10. augusta 1895 bol prítomný na kongrese národnom v Budapešti, kto v apríli 1896 čítal protesty národností nemaďarských proti miléniu^[77] ako slávnosti všeuhorskej, a kto sledoval nedávne správne počínanie obecenstva slovenského na mnohých miestach za vnucovaných milenárnych osláv, nemôže súhlasiť s výrokom spisovateľovým, že Slováci „rýchlo sa uzmierili s myšlienkou ponechať zemanom politiku“. Tá sa teraz zakladá na reálnej pôde spoločnej s uhorskými Srbmi a Rumunmi, a zakladá sa správne. Kto uvedeného dňa minulého roku díval sa na vec v Budapešti a čítal tamojšie noviny, presvedčil sa, že prostriedkov a ciest k lepšej budúcnosti je ešte dosť, lebo z tej pomerne skromnej demonštrácie ľudovej jasne a zrozumiteľne na tvárach celej peštianskej poprednej spoločnosti maďarskej dal sa prečítať nehorázny strach. A to znamená, že sa nastúpila cesta dobrá a že politika slovenská aspoň dnes — a o tej knižka hlavne rozpráva — nie je ponechaná „zemanom“.

Kapitola siedma, „Politické strany“, je najboľavejšia časť knižky. I nazeranie je nesprávne, i skúsenosť malá, i podrobnosti nepresné.

Čítame, že za vlády Tiszovej, „akonáhle začal prenasledovať národnú slovenskú stranu, zemania vlády a úradu žiadostiví užšie sa primkli k vláde“. To sa stalo dávno pred Tiszom. Iba r. 1861 do jesene hrali dvojitú hru; hneď potom otvorene postavili sa proti strane národnej a v tom šíku stoja dodnes.

Čítame, že k strane národovcov „základ položil Ján Kollár“, no darmo sa pýtame čím, ako a kedy? „Slováci vravia, že jej otcom je vlastne Ľudovít Štúr… On chcel mať Slovákov slávnych, nepoznajúc iných možností, okrem v slovanskom štáte pod vedením silného Ruska. Preto mu nezáležalo na Čechoch, slabých pre tú úlohu. A prostriedkom dosiahnuť ideál videla sa mu revolúcia.“ To je úplný zmätok: Štúr teda snoval revolúciu na svoju päsť s tým cieľom, aby sa pripojil k Rusku, a ako je známe, pod dozorom rakúskeho dôstojníka Bloudka! Nie, tak sa veci nemajú. Proti revolúcii maďarskej tzv. slovenské povstanie podporovala Viedeň, a Štúr i Hurban mali len dve cesty: stáť pasívne na boku, alebo ísť s Viedňou. Zvolili si cestu poslednú, pretože sa domnievali, že to bude ich ľudu prospešné. Možno teda hovoriť len o tom, či by prvá cesta nebola bývala správnejšia: ale dôsledky, aké vyvodzuje pisateľ, nedajú sa z toho uzatvárať. Hlavnou chybou bolo, že v tých ťažkých dobách Slováci nemali reálnych, skúsených, prezieravých ľudí. Ľudovít Štúr bol človek katedrový, človek teórií síce krásnych a ideálnych, ale prakticky na ten čas málo cenných. Nie je pravda, že mu nezáležalo na Čechoch. Len z listov Bohuslavy Rajskej, z „Českých květov“ a iných vtedajších časopisov vysvitá jasne, aké ohnisko vzájomnosti česko-slovenskej práve Štúr v rokoch štyridsiatych vedel vytvoriť v Prešporku; iba r. 1846 — 7 v bojoch za spisovnú slovenčinu sa trochu naštrbilo, ale už r. 1848, ako vidieť z pamätí Fričových, Štúr bol s Čechmi zasa jedna ruka, a 1853 spis „O národních písních a pověstech plemen slovanských“, súhrn svojej celoživotnej práce bádateľskej, vydal po česky v Prahe. Tragika Štúrovho politického pôsobenia^[78] bola neznalosť reálneho života a ľudí, a keď prišlo sklamanie, sklátila ho malomyseľnosť a melanchólia. Akonáhle ešte za revolúcie a hneď po nej ukázal sa mu život so všetkými ťažkosťami, tvrdosťou a v nahote, odvrátil sa od neho znechutený a zarmútený do hĺbky duše, ničoho nepodnikajúc, aby sa v snahách započatých pred rokom štyridsiatym ôsmym pokračovalo. Z tých čias sú jeho všeslovanské dumy a teórie. Čechom vtedy dal Boh Havlíčka, a jeho „Slovan“ i na Slovensku konal divy; Slováci v tých ťažkých časoch nemali doma nikoho.

Ďalej čítame, že „keď vypukla revolúcia v Uhrách, Jozef Hurban, Štúrov vrstovník, ktorý mu vo všeličom odporoval, vyvinul činnosť hrdinu a vojaka“, ale s nezdarom, pretože „ľud bol povoľným nástrojom zemanov.“ Zasa omyl. Hurban nebol ani hrdina, ani vojak. Od profesora a mladého luteránskeho kňaza nikto predsa nečakal ani štátnickosť, ani vojenskosť; keby ju boli mali, bola by to bývala iba šťastná náhoda. A že i tak sa dostali na čelo hnutia, je zasa len pádnym dôkazom, že nebolo vhodných ľudí! Keby sa bol vyskytol politický vodca, horné Uhry boli by vtedy hrali úlohu rozhodujúcu. Takto však za Bloudkovho dozoru, ktorý všetky Štúrove a Hurbanove činy maril a paralyzoval, nemohlo byť úspechu, a oduševnenie ľudu pomaly zhaslo. Skutočná pravda o celom podujatí slovenským vodcom pravdaže nebola milá, a preto mladému priateľovi svojmu Mikulášovi Dohnánymu r. 1851 v „Histórii povstania slovenského“ nechali ju zafarbiť na ružovo.

Čítame, že za „absolutizmu, hoci Viedeň Slovákom celkom nedôverovala, predsa im dala mnohé úrady za konané služby v revolúcii. Ale museli mlčať.“ Z toho je pravdivý len koniec. Už bol vysvetlený v „Našej dobe“ (III, 35) skutočný stav vecí. To práve charakterizovalo roky porevolučné, že popredné úrady na Slovensku obsadili alebo sily zahraničné, alebo maďarská konzervatívna šľachta, alebo dokonca bývalí košutovci; Slovákom ostalo niekoľko podriadených zvyškov, pri ktorých pravdaže ešte „museli mlčať“. Poučne o tej veci rozpráva sám očitý svedok Hurban (v „Nitre“ VII, 1877, str. 377 — 9) ešte po rokoch. Len Pauliny sa stal župným komisárom, Daxner podžupanom a Francisci županom, v rôznych dobách a na chvíľu. To bolo tých „mnoho úradov“.

„A keď r. 1861 nastal koniec absolútnej vlády, Slováci na ústavný boj boli ešte menej pripravení ako pred pätnástimi rokmi za revolúcie,“ čítame ďalej. Zaiste pravda. To isté vraví i dr. Hurban („Nitra“ VII, 385) v životopise Paulinyho, ponosujúceho sa trpko, keď začiatkom rokov šesťdesiatych z Kečkemétu vrátiac sa na Slovensko, zbadal, „že mnohí tzv. vodcovia ľudu s ľudom slovenským neobcujú, vykonávajúc chladne a bez ducha svoj úrad alebo povolanie chlebové“, a „keď prišiel do styku s ľudom, zistil, že ľud o ničom poučený nie je“. Ale zasa príčiny, prečo? Strana národná a strana oficiálne zemianska stáli proti sebe. Tamtá počtom malá, chudobná, politicky neskúsená, vodcovsky nespôsobilá, povahou nevytrvalá, ponajviac kňazi, učitelia a niekoľko advokátov; táto početná, bohatá, v ústavných bojoch a manévroch skúsená a okrem toho vyzbrojená mocou úradnou a podporovaná väčšinou odrodilého meštianstva. Možno sa diviť, že k onej sa priklonila váha? Tým sa pravdaže nedostatočné vykonávanie povinnosti neospravedlňuje.

Napriek tomu úsudok Smetanayov o „Memorande“ a o všetkom, čo s ním súviselo, je nesprávny. Upozorňujeme na článok v „Našej dobe“ III, 39 — 44, podaný z prameňov. Bol to pokus vážny, premyslený, nijaká „idyla“, ako nesprávne z Daxnera cituje autor. Tým istým právom „idylou“ by sa mohli nazvať napr. i fundamentálky;^[79] i tie chceli mnoho, a preto v tom čase nedosiahli ničoho. Takisto nesprávne uvádza Hurbanov návrh, aby sa Slováci vysťahovali na Rus: Hurban žiadal zákon o slobodnom sťahovaní, aby Slováci, s ktorými sa doma macošsky zaobchádza, húfne mohli sa sťahovať, kam chcú. Hlavná chyba „Memoranda“ bola v unáhlenej, politicky neprezieravej požiadavke oddeleného slovenského „okolia“, čoho potom Maďari za rozkvetu „historicko-politických individualít“ proti slovenskej strane národnej hravo a s veľkým úspechom využili. Program budapeštianskeho národnostného kongresu z minulého roku je z toho dôvodu politickejší.

Tak isto tendenčne spisovateľ hovorí o slovenských gymnáziách, založených v rokoch šesťdesiatych. Nie sme ani trochu zvelebovateľmi všetkého, čo sa na Slovensku stalo a deje, ale tu opisovanie p. Smetanaya je celkom skrútené. Národovci vraj prehovárajú sedliakov, aby posielali svojich synov do slovenských škôl, ale sami svoje deti vraj do nich neposielali; založili vraj teraz tri gymnáziá, a nedali im dostatočné prostriedky, jedna škola bola by vraj stačila; svojich profesorov nemali vraj dostatok, a Čechov si pozvať „bolo by im malomeštiactvo bránilo“; vyučovanie na školách bolo vraj nedokonalé; slovom „národovci sypali svetu do očú piesok“.

To je veľké slovo, a keby všetko bola pravda, znamenalo by to úplné odsúdenie minulých snáh slovenských na tomto poli. Na šťastie ešte žijú pamätníci a svedkovia, a sú poruke i dokumenty. Zase upozorňujeme na „Našu dobu“ III, 705 — 7, v ktorej podľa prameňov je opísané bývalé stredné školstvo slovenské. „Národnie noviny“ p. Smetanayovi dokázali z výročných zpráv, že nebolo inteligentskej slovenskej rodiny, ktorá mala synov, aby ich v tých rokoch, kým trvali slovenské ústavy, všetkých až do posledku nebola do nich posielala. Ďalej je známe, že z tých gymnázií len jedno bolo vyššie, dve iba nižšie; dve evanjelické, jedno katolícke, zakladané postupne, nie naraz; a že so zreteľom k tridsiatim stredným školám maďarským na území slovenskom bolo ich skôr málo ako mnoho. „Odchovaných“ profesorov, pravda, nebol dostatok (kde, kedy a kto by ich bol „odchovával?“), ale predsa na gymnáziách slovenských učilo dosť mužov, ktorí by boli ozdobou každej školy. Zoch, Ormis, Zachej, Sokolík, Čulen a iní boli učitelia dobrí; takú knihu, ako je napr. Ormisova didaktika a pedagogika, mohol napísať len človek premýšľajúci a inteligentný. Vcelku školy slovenské boli iste lepšie ako ktorékoľvek konfesijné gymnázium na maďarskom vidieku podnes. To dozorné úrady štátne vedeli veľmi dobre. Lebo keby sa na tých ústavoch bolo učilo zle, nepriaznivá im vláda bola by sa ich zbavila ľahko; ale práve po tejto stránke im nemohla nič vyčítať. Tiež neobetavosť tých, ktorí sa rátali k národovcom, nemožno priveľmi vytýkať; sami nemali veľa, a že každý dával čo mohol, dokazujú zbierky na Maticu slovenskú, ktoré sú príkladmi obetavosti až dojemnej. A napokon okolnosť, že na tie školy neboli pozývaní učitelia Česi, nemožno vysvetľovať „malomeštiactvom“, ale prirodzene tým, že v dobe všeobecného uhorského hesla „Národ sebe!“, v dobe hromadného odchodu cislajtánskych úradníkov^[80] z Uhier pre neznalosť maďarčiny, čo bolo neprekročiteľnou podmienkou pri akomkoľvek zamestnaní verejnom, Čechov by jednoducho neboli nostrifikovali.

O aristokratizme, nedostatočnej ľudovosti slovenskej inteligencie sa už tiež neraz hovorilo. Ale ani tu nemožno odsudzovať šmahom. Predovšetkým je to všeobecný zjav uhorský a má hlboké korene, ktoré sa dajú odstrániť iba postupnou prácou; a po druhé boli a sú i medzi Slovákmi pekné zjavy skutočného demokratizmu v kaste svetskej i duchovnej. Nebudeme uvádzať mená; práve nové ľudové hnutie ukázalo, kde sú a kto sú to.

Obrodné hnutie u každého národa, a u malého a utlačovaného tobôž, je cestou krížovou. Tak bolo v Čechách, tak je na Slovensku. Ťažkú nevšímavosť, chyby, nedostatky a zvrátenosti neospravedlňuje nikto. Avšak ani v tom prípade nemožno generalizovať. P. Smetanay hovorí: „Ako to býva v prírode, že ostré protivy sa popri sebe dobre zhodnú: tak u národovcov pri ideálnosti vyvinul sa pred časom materializmus.^[81] Zvyčajne sa ideály po dosiahnutí vládnej moci zvrhnú: národovci pred splnením ideálu stali sa vládnymi v kruhu svojich vyznavačov. Vodcovia naň zabudli a začali slúžiť sebe; ale rýchle sa ozdobili aureolou… Navrávali si, že robia všetko, čo je možné“; ale „ostali dokonale zronení a ešte dosť namyslení“. To je generalizovanie, a preto skrivodlivosť.

Že študovaní ľudia pochádzajúci z chudoby radi lipnú za zlatom a hmotným blahobytom, je zjav všeobecný, nie špeciálne slovenský; takých je dosť všade. Tiež nemožno hovoriť „o vládnej moci“ národovcov slovenských, pretože ju medzi svojmi nikdy nemali a nemajú ani dosiaľ. No hlavne nijako nemožno odsudzovať slovenských vodcov, že by boli „slúžili sebe“ a „rýchle sa obostierali aureolou“. To je výrok nerozmyslený a schválnosť zlá. Ktože sú tí anonymní „vodcovia“? Poznáme dosiaľ iba troch. Pred r. 1848 viedol Slovákov Štúr, od rokov šesťdesiatych Pauliny a Mudroň (staviteľa Jána Bobulu, ktorý pred tridsiatimi rokmi viedol stranu mladoslovenskú, zoskupenú vtedy okolo vtedajších peštianskych „Slovenských novín“, nerátame — ten zaopatril sa všetkým, čím sa zaopatriť chcel, prebehol k maďarónom, a zasa ostala len jedna strana, strana zoskupená okolo „Národných novín“). O Štúrovi ani najväčší nepriateľ nemôže povedať, že by bol slúžil sebe; slúžil ideálom až privysokým, žil v chudobe, zomrel chudobný, veru až tragicky ticho a bez slávy. Podobne o Paulinym, ktorý bol v čele národnej strany slovenskej v rokoch šesťdesiatych a sedemdesiatych, nemožno nijako povedať, že slúžil sebe a ozdoboval sa aureolou. Muž neobyčajne vzdelaný, všestranne nadaný, spoločensky vývodiaci a osobne veľmi sympatický; ale politicky neprezieravý, ako poslanec za juhouhorský okres slovensko-srbský v rokoch šesťdesiatych v úplnom područí vtedajšieho vodcu krajskej ľavice maďarskej, Tiszu (pre ktorého osobné priateľstvo a detinsky dôverujúc v čistotu jeho snáh nezúčastnil sa ani rokovania o zákone národnostnom r. 1868, a až nasledujúce roky mu otvorili oči), a ako popredný činiteľ turčianskosvätomartinský opäť v krážoch ľudí zle povyberaných, s ktorými v samom Turci strácal národnej strane pozíciu za pozíciou. A ako Pauliny „slúžil sebe“, vie na Slovensku každý: ako penzista pre účely národné, agitačné a osobne reprezentačné minul štyri pätiny veľkého ženinho majetku — v tom je vari málo materializmu. Po Paulinym nastúpil Pavel Mudroň, muž vonkoncom šľachetný, ideálny, spravodlivý, priamy a obetavý, akých je málo; ale mäkký, slabej vôle, teda za vodcu nezrodený. Takým ľuďom vytýkať materializmus, zdobenie aureolou a namyslenosť je nedovolené. Že je Mudroň vážený, to si zasluhuje plnou mierou ako bezúhonná, čistá osobnosť, nie ako vodca prezieravý a bystrý; tým sa sám nerobil nikdy. Stáva sa i väčším národom, že vo chvíľach veľmi kritických nemajú vodcu; to nie je špecialita slovenská. Spravodlivo možno tu vyčítať len toľko, že napr. Daxnerovi „jedinému politikovi slovenskému“, keď sa uvoľnil zo štátnej služby, národovci svätomartinskí neposkytli možnosť z výhodnej pozície tamojšej organizovať a viesť Slovensko. A chyba tá sa potom ťažko vypomstila.

Pri všetkých tých chybách a nedostatkoch potom nemožno tvrdiť paušálne, že „mystické zbožňovanie slovenčiny a Ruska ostalo jedinou činnosťou národovcov“; že zo zásady ľud „konzervujú“, t. j. „ponechávajú čím hlúpejším, že sa skoršie neodnárodní“, nemajúc ani politický časopis ľudový; že „národná strana slovenská nemá význam ako politická strana“. Prvé nie je vôbec pravda, ak tak konajú jednotlivci, celok iste nie; druhé nie je pravda potiaľ, pokiaľ už sama existencia tridsiatich ročníkov „Národného hlásnika“, veľmi rozšíreného ľudového časopisu, hovorí o opaku; a proti poslednému tvrdeniu hovorí nová srbsko-rumunsko-slovenská solidárnosť politická, do ktorej s národnou stranou slovenskou vstúpili dr. Ratiu, dr. Brote, dr. Lucaciu, dr. Coroianu, dr. Polit, dr. Gavrilla, dr. Vučetić, dr. Cveić a iní dnešní vodcovia uhorských Rumunov a Srbov. Už vlani v Budapešti sa ukázalo, že strana bez významu nie je; ak sa použije múdro výhodného spojenectva so stranou „ľudovou“,^[82] pri všetkej slabosti môže sa dostať do veľmi priaznivého politického postavenia. Preto ešte dnes za priemerný typ vzdelaného Slováka vydávať rojčivého Sama Hroboňa je veru detinskosť; zriedkavé zjavy takéto sú odbaveným prežitkom výstrelkov starej školy Štúrovej.

S tým prichádzame k „Doslovu“ knihy o Slovensku, ktorý stručne rozpráva o otázke spisovného jazyka. Jednotlivé poznámky o tej téme mihajú sa celou brožúrou a povieme o ňom otvorene svoju osobnú mienku.

O tom, že by jednotná spisovná reč u všetkých vetiev národa česko-slovenského, ako kedysi bývalo, znamenala veľkú výhodu kultúrnu, nepochybuje nikto. O tom, že k tomu raz opäť príde, ak bude kultúrny život český v Čechách a na Morave dosť silný a schopný, aby Slovensko znovu pripútal do svojej duševnej organizácie celkom, tiež nikto nepochybuje. Ale čo je túžbou a posledným cieľom budúcnosti, to sa nesmie klásť ako prvá podmienka prítomnosti.

Dnes máme dosť prameňov poruke, aby sa o tom mohol každý poučiť, ako a prečo vznikla samostatná spisovná reč slovenská. Nebola to ľubovôľa jednotlivcov, bola to všeobecná slovanská snaha individualizačná, zjavujúca sa paralelne so slovenským obrodením i v obrodení srbsko-chorvátskom, slovinskom, maloruskom. Je známe, že slovenskí katolíci po slovensky píšu už plných sto rokov; je známe, že Štúr v rokoch štyridsiatych slovenčinu zaviedol hlavne preto, aby s odštiepenou časťou katolíckou sa spojil, a tým literárne scelil Slovensko; a je známe, že je skutočne scelené, takže aj vláda maďarská slovenčinu musela uznať za reálneho činiteľa.

Je otázka, či sa slovenčinou zamedzil češtine prístup do domáceho obecenstva. Nezamedzil. Český „Naučný slovník“ starý alebo nový, český román, česká kniha poučná, český časopis je na Slovensku doma ako v Čechách alebo na Morave. „Libuše“ a podobné lacné zbierky, najmä v niektorých krajoch, odoberajú a čítajú sa húfne. (S vedeckou literatúrou je to, pravda, ináč; tej je nedostatok aj doma, a slovenský advokát, lekár atď. priam tak ako český, pomáha si odbornými knihami nemeckými alebo inými.) Teda prečo sa nepíše po česky? Preto, že nieto cviku, nevyučuje sa češtine na školách, škôl nieto. A čo to znamená, chcieť písať vytríbenou rečou inou bez praktického cviku, vidíme dobre napr. na pisateľovi „Slovenska“ samom, ktorý ačkoľvek je filológ a roky študuje v Prahe, dosiaľ je samý slovakizmus, miestami rodenému Čechovi celkom nezrozumiteľný.

Cesta je len jedna. Brožúra sama vie dobre, že „zjednotenie na spisovnej reči býva len pri knižnom vzdelaní a dokonalom školstve“. Ale stredných škôl slovenských niet a do ľudových vláda maďarská dnes češtinu nepustí. To je jasné, a otázka dnes touto jedine možnou cestou je úplne neriešiteľná. Autor „Slovenska“ to dobre vie. Účastnil sa nedávnej dôvernej akcie, ktorá od všetkých vážnych vzdelancov slovenských žiadala odpoveď na otázku, či možno dnes na Slovensku zaviesť češtinu. A vie dobre, že takmer jednomyseľne odpovedali: dnes nemožno. A predsa v zápätí za tým verejne vec v novinách urgoval, a keď novinami a verejnými prednáškami práve v Prahe znovu bol poučený, tu v svojej brožúre opätovne otázku zbytočne nastoľuje, zbytočne, vravíme, pretože výsledkom môže byť iba nové roztrpčenie a odcudzenie, čo práve je vhod — v Pešti.

Priemerný vzdelanec český alebo žurnalista dnes, kedykoľvek je reč o Slovákoch, má prvé slovo: „Prečo ste sa odtrhli? Aká je to politická škoda! Národ jednou rečou spojený mal by celkom inú váhu politickú.“ Dovolíme si mať o tom inú mienku. Uhorskí Nemci, Srbi, Rumuni, Rusi sú literárne i jazykove isteže jednotní so svojimi zahraničnými kmeňovcami, a politicky im to nepomáha nič; minister kultu práve s takou ľahkou rukou nemčinu vyhodil z peštianskych ľudových škôl, pomaďarčil rusínske semináre, pozatváral rumunské ústavy, ako by bol urobil, i keby národnosti tie boli písali snáď nejakým domácim nárečím, a ako urobil Slovákom. A vieme dobre, že sama jednotná spisovná reč napr. sliezskych Čechov nevie sa ubrániť germanizácii. Tu je možnosť len jedna a vyslovujeme ju z hĺbky úprimného presvedčenia, želajúc si, aby prenikla všade a urobila koniec teoretickým vysvetľovaniam a rekrimináciám zastaralým a stále mechanicky opakovaným. Ak záleží totiž Čechom na tom, aby reč svoju spisovnú rozšírili za moravské hranice, nech si uvedomia elementárny príkaz, že to bude možné len vtedy, ak sa dostanú Slováci k politickej moci. A aby k nej dospeli, tam má smerovať všetka česká pomoc. Keby česká politika veci ponímala hlbšie a keby bola zároveň politikou reálne slovanskou v dosiahnuteľných medziach Rakúsko-uhorskej monarchie, už dávno by bola vynaložila stá tisíce na to, aby Slovákom pomohla na politické nohy. Nebol by to dar, ale rozumná investícia, ktorá by sa v budúcnosti dobre rentovala. Čechy bez Slovenska sú ostrovom v cudzom mori. Slováci politicky samostatní by prakticky prirodzenou cestou ihneď boli privedení k poznaniu, že samostatná spisovná slovenčina v storakých odboroch správneho, vyššieho školského, vedeckého života u slobodného národa na dlhší čas je nemožná,^[83] brány vlastných vzdelávacích ústavov by boli otvorené a Slováci ako organický člen česko-slovenského celku ocitli by sa sami. To po našom najhlbšom presvedčení je riešenie jedine možné. Všetko ostatné je doktrinárstvo dnes nielen neužitočné, ale aj nebezpečné, pretože opravdivú vzájomnosť neposiluje, ale oslabuje a ničí.

Sme na konci. Obraz, ktorý autor „Slovenska“ obecenstvu českému podal o svojej rodnej zemi, je nesprávny. Nevyhľadal ľud, aspoň nie všetok ľud, pri práci a pri zábave, nerozobral a neukázal jeho pravú podstatu, ale karhal len jeho náruživosti a zanedbanosť, upierajúc mu dokonca zmysel pre česť (str. 13). Neštudoval stav inteligencie slovenskej podrobne, neuvážil fakty spravodlivo, nerozlišoval svetlo a tieň, ale jednotlivosti zaznamenával nepresne a tie zasa neoprávnene generalizoval.

Ale obraz je tiež kusý. Kto dnes chce písať a poučovať o Slovensku, nesmie obchádzať boje ev. cirkvi slovenskej s maďarizmom, vedené už vyše pol storočia, v ktorých v niektorých časoch sústredila sa vlastne všetka národná činnosť; nesmie obchádzať dnešný stav ľudového školstva, ktoré najvýrečnejšie ukazuje, čo Slovensko potrebuje; nesmie obchádzať dnešnú literatúru knižnú a časopiseckú, ktorá nemá veľa, ale predsa dosť, aby z nej spoľahlivo boli vyanalyzované vedúce idey a snahy, a hoci i zvrátenosti a prestrelky; nesmie obchádzať prenikavý rozbor otázky vysťahovaleckej, ktorá ohlodáva koreň slovenského života a ešte mnoho otázok iných.

A nakoniec — v knižke o Slovensku je príliš mnoho vtipkovania a ironizovania. Karikatúra dosiaľ nikdy nereformovala. Spisovateľovi-mravokárcovi iba začínajúcemu, látku neobsiahnuvšiemu, prakticky neskúsenému a napriek všelijakým príležitostiam nijakým úspechom v reforme života domáceho dosiaľ sa neosvedčivšiemu, spisovateľovi takému práve v úsudkoch o životnej praxi celých generácií, v ktorých predsa bolo tiež mnoho ľudí aspoň statočného zmýšľania a dobrej vôle, iste patrí tiež — skromnosť.