ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Organizovaná literárna práca jazykom česko-slovenským začína sa na Slovensku až v XVII. storočí. Jej hlavným podnetom sú záujmy a potreby náboženské alebo lepšie povedané konfesijné; podľa nich, a trvalo to dlhý čas, rozdeľujú sa tieto dva tábory na: protestantský a katolícky.

Ev. kňazi utláčaní a prenasledovaní cirkevnou a svetskou mocou (pohnutý obraz vtedajšieho utrpenia ukázal jednoduchým veršom Štefan Pilárik v knihe „Los Pilaříka Štěpána, služobníka Boha Pána“, 1666), obmedzujú sa predovšetkým na kancionále a knihy nábožensky vzdelávacie. Taký bol napr. Juraj Tranovský (1591 — 1637), pôvodom Slezan, ktorý svojim novým krajanom zostavil a vydal „Citharu sanctorum neb Žalmy staré a nové“ (1635), kniha je dodnes populárna. Ale sa objavujú už aj nové záblesky iných záujmov, ktoré presahujú cirkevný obor. Napr. Daniel Horčička (zomrel 1709), ktorý vydal tiež Komenského „Orbis pictus“, v knižočke „Neoforum latino-slavonicum, Nový trh latinsko-slovenský“ (1678), podávajúc rozbor česko-slovenských prísloví a porekadiel, začína s ohnivou chválorečou na náš jazyk, trpko odsudzuje odrodilstvo a dôrazne vyzýva vlažných krajanov, predovšetkým zemanov, aby rodnú reč svedomite pestovali.

Popri strane evanjelickej katolícky tábor protireformačný, sústredený najmä v sídle jezuitskej propagandy v Trnave, odtláča a obmeňuje agitačnú literatúru prichádzajúcu z Čiech alebo z Nemecka — samé dogmatické škriepky o viere, krikľavé opisovanie pekelných trestov a osobné polemiky. Z dlhého radu týchto spisovateľov, ktorých pôsobenie spadá už zväčša do storočia XVIII., menujeme trenčianskeho horlivca Štefana Dubnicaya a prešporského paulína Alexandra Máčaja, ktorého „Chleby prvotín“ (1718) sú prvá objemná postila vydaná pre katolíckych Slovákov.

Prvá polovica XVIII. storočia dala slovenským protestantom dva zaujímavé literárne zjavy: kazateľa Krmana a Béla. Daniel Krman (1663 — 1740), ťažko skúšaný vyhnanec, podľa bratrského prekladu pripravil nové vydanie biblie, pestoval časomernú prozódiu, českú mluvnicu, slovanský dejepis, napísal posolstvo k švédskemu Karolovi XII. a vzletnými českými veršami oslavoval náš „obdivuhodný starodávny slovanský“ jazyk. Ale jeho náučné práce sú všetky písané po latinsky. Matej Bél (1684 — 1749), skutočný polyhistor, pokúsil sa o úplný obraz Uhorskej zeme po stránke dejepisnej, zemepisnej a národopisnej a zakladá zbierku všetkých historických prameňov k dejepisu Uhier. Takisto Bél písal všetky vedecké knihy po latinsky ako Krman: v češtine vydal iba niektoré preklady cirkevných knižiek, ale nepoznal vrúcneho citu k svojej národnosti, — jeho ctižiadosťou bolo uznanie od republiky európskych učencov, vysokého kléru a korunovaných hláv, ktorého sa mu aj v hojnosti dostávalo.

S uvoľnenejším životom po stránke náboženskej i sociálnej v jozefínskych časoch nastáva aj na Slovensku živší literárny ruch.

Medzi protestantmi sa húževnato udržujú staré tradície literárnej jednoty s Čechmi a Moravanmi. Bohuslav Tablic (1769 — 1832), Juraj Palkovič (1769 — 1850) a Štefan Leška (1757 — 1818) vstupujú medzi spolupracovníkov prvej Puchmajerovej novočeskej školy básnickej; Juraj Ribay (1754 — 1813), Dobrovského priateľ, usilovne sa zaoberá slovanským jazykospytom a folklórom; Michal Semian (1741 — 1812) píše o domácich dejinách, Pavol Valaský (1742 — 1824) popri Tablicovi pestuje literárnu históriu, Ladislav Bartolomeides (1754 — 1825) zaoberá sa zemepisom, Augustín Doležal (1737 — 1802) usiluje sa vytvoriť filozofujúcu drámu („Pamětná celému světu tragédia… [o] prvních rodičů pádu“, 1791), a malú republiku vedeckých spolupracovníkov zhromažďuje okolo svojho revuálneho časopisu „Staré noviny literního umění“ (v Banskej Bystrici 1785 — 86), Ondrej Plachý (1755 — 1810). Chudobní evanjelickí kazatelia zo svojich skromných prostriedkov rozvíjajú všeobecnú slovesnú činnosť.

Aj katolícky tábor sa utužuje. Spojivom literárnych protireformačných snáh s produkciou nového veku je františkán Hugolín Gavlovič (1712 — 1787), ktorého veľmi obšírna didaktická veršovaná skladba „Valaská škola mravuv stodola“ (1755) vrchol životnej múdrosti vidí v akomsi stoickom zlúčení antického humanizmu so stredovekou mravoukou mníšskou. Predchodcom organizovanej školy katolíckych slovenských spisovateľov je Jozef Ignác Bajza (1754 — 1836), štipľavý epigramatik, plodný didaktik i pisateľ anekdot, tendenčný románopisec a popularizátor dogmatických náuk svojej cirkvi.

Nové slovenské združenie trnavské „Towarišstvo litterného umeňá“ podľa českého vzoru 1792 uviedol do života Anton Bernolák (1762 — 1813), tvorca nového spisovného jazyka slovenských katolíkov, založeného na podklade západného domáceho nárečia, skladateľ jeho prvej mluvnice a slovníka, takisto podľa českých vzorov. Literatúru chcel sprístupniť ľudu, popularizovať ju, demokratizovať; tiež cirkevná propaganda a súperstvo s evanjelickými krajanmi, pridŕžajúcimi sa husitských a českobratských tradícií, bola jedným z podnetov. Jednako len Bernolák sám so svojimi spismi ostal ľudu vzdialenejší ako jeho predchodcovia a tak isto ostala ďaleko od vrstiev vlastne celá jeho škola, rad pisateľov populárno-cirkevnýoh diel, objemných, pekne vytlačených, bohato dotovaných, ale málo čítaných; takmer celá sa obmedzovala na úzky odbor konfesijnej vierouky, mravouky a apologetiky. Ozajstný ľudový spisovateľ Bernolákovej školy bol iba Juraj Fándly^[86] (1750 — 1810), ktorého hospodárske knihy, písané v duchu praktického jozefinizmu a krameriusovskou všestrannosťou, šírili užitočné vedomosti medzi ľudom a s nimi aj to, čo zakladateľ školy učeným diplomatizovaním takmer úplne zakrýval: kmeňové povedomie národné a lásku k Slovanstvu.

Jediné meno, ktoré ostane literatúre z celej Bernolákovej školy, je Ján Hollý (1785 — 1849), odchovanec trnavského seminára.

Hollý je známy i v Čechách ako najdôslednejší v literatúre našej prívrženec antického klasicizmu v poézii. Jeho tri hrdinské epopeje, jeho selanky, ódy a žalospevy utvárajú dojem nekonečnej mozaiky obsahových i formových reminiscencií z čítania gréckych a rímskych klasikov.

Hollého „Svätopluk“ (1833), aby sme zostali iba pri jednom význačnom príklade, epos z dejín starej Veľkej Moravy, sa delí priam tak na dvanásť spevov a rozvrhuje látku ako Vergiliova „Eneis“. Hollý celkom podľa Homéra a Vergilia spája svet ľudí so svetom bohov, ľudí typicky alegorizuje, bohov typicky zosobňuje, skladá dlhé stereotypné reči, opisuje dlhé stereotypné súboje, a všetko v rovnako nekonečne dlhom rade časomerných hexametrov. Vzorom hrdinskej dokonalosti v jeho „Svätoplukovi“ bol mu Achilles, deje a slávu prorokuje ako Kalypsó Odyseovi (V), alebo Teiresias (XI), alebo Kirké (XII), alebo v „Eneide“ Jupiter svojej dcére slávu Ríma (I); má poslov bohov, akým je v „Iliade“ Iris, v „Odysei“ Hermes, v „Eneide“ Mercurius; bohov rozdeľuje podľa osobných záujmov, ako sú v „Iliade“ protektori Trójanov a bohovia antitrójski; lká nad mŕtvolami ako v „Iliade“ (XVI, XXIV) nárek nad Patroklom alebo Hektorom a v „Eneide“ (IX, X) horekovanie matky a otca nad synom; má napodobenie známeho katalógu (I1, II, En. VII); opisovanie rozložil do deja podľa spôsobu známeho štítu (I1, XVIII, En. VIII), plte (Od. V: loď), obliekanie a zbrojenie (I1, XI); rozviedol epické prirovnania, ustálené obraty a príznačné epitetá atď. atď.

Tak isto podrobne vidieť tieto vzory a predlohy v oboch ďalších epopejach, alebo miesta a osoby z Teokrita, Pseudoteokrita a Vergilia v Hollého „Selankách“, z Tibulla, Propertia a Ovidia v „Elégiách“, z Horatia v „Ódach.“

A napriek tomu všetkému, napriek tomu, že celá výchova medzi seminárnymi stenami, celý život na pokojnom, neromantickom dolnom Považí, úplná odlúčenosť od vplyvov veľkých duševných a literárnych stredísk nútili ho vlastným štúdiám a úvahám, — v Hollého veršoch pod ich studeným, naoko antickým rúchom možno už jasne vycítiť novovekého romantika, a to predovšetkým Kollárovho žiaka, staršieho o osem rokov, ako bol jeho učiteľ.

Neprizerajúc k jeho rousseauovskej láske k prírode a jeho arkadizmu, ktorým túži po mýtickom zlatom veku človečenstva; neprizerajúc k jeho romantickej záľube v štúdiách bájoslovia, ktoré ho zavedú do Indie, ako spoločnej kolísky starých Slovanov; neprizerajúc k jeho herderovskému ideálu humanitnému, je to predovšetkým ponímanie myšlienky slovanskej, čo Hollého pôvodné básne, vzniklé napospol až po druhom vydaní „Slávy dcery“ z r. 1824, napriek všetkým separatistickým odchýlkam, robí Kollárovým stúpencom. Od neho Hollý prebral zosobnené Slovanstvo v podobe bohyne Slávy, od neho rozhľad po rozkonárenom celku slovanského plemena a elégiu nad odlomenými haluzami severnými; od neho náreky na nesvornosť a odrodilosť Slovanov a od neho prebral i jediný liek na to, slovanskú vzájomnosť.

Iba v jednom zostal Hollý verný prostonárodnému (aj učenému, ako Krman a slovenskí jozefinisti) názoru domácemu: Kollárovi všetky bratské kmene boli Slovania. Hollému všetci Slovania sú Slováci. Preto píše svojím západoslovenským nárečím, lebo v ňom vidí najzachovalejší zbytok niekdajšieho spoločného jazyka všetkých Slovanov.

Napriek tomu Hollý do života neprenikol. Domácim čitateľom prekážal jeho klasicizmus, českej literatúre jeho nárečie. Vybrané časti z Hollého poézie pre českých čitateľov upravil úprimný básnikov ctiteľ Karel Vinařický.

Začiatkom rokov štyridsiatych prichádza v slovenskom literárnom snažení prenikavý obrat, ktorý súvisí najmä s Prešporkom a s menom Ľudovíta Štúra.

Prešporok na svojom evanjelickom lýceu už od rokov sústreďoval mnoho slovenských študentov: tam okrem vynikajúcich neskôr mužov domácich, Kollára, Šafárika, Benediktiho a i., ako vieme, vyštudoval i Fr. Palacký. Okrem učiteľov vynikajúcich mien vábila do Prešporka i lycejná stolica jazyka a literatúry česko-slovenskej, obsadená Jurajom Palkovičom, a študentské literárne jednoty, z ktorých hlavne Jednota slovenská v tridsiatych rokoch narástla na samovzdelávaciu spoločnosť veľkého významu.

Tento význam získala vplyvom Ľudovíta Štúra (1815 — 1856), rodáka z Trenčianskej, nevšedne nadaného ducha, idealistu najčistejšieho zrna, ktorý 1840, vrátiac sa z univerzitných štúdií v Halle, pokračoval v organizácii prešporskej mládeže slovenskej, započatej už predtým, na spôsob literárnych a národných jansenistov: Slovensku vychovával rad pracovníkov, ktorí potlačujúc každé hnutie osobnej erotiky, túžbu po domácom kozube a občianskej kariére, celou svojou dušou sa mali venovať literatúre svojho ľudu a jeho národnému, mravnému a sociálnemu obrodeniu. Svoje ideály družine prešporskej vštepoval Štúr po prvé ako námestok Palkoviča na lýceu, po druhé v literárnej spoločnosti, ktorú vzorne zorganizoval. Pracovali usilovne, chodili medzi ľud, cestovali k príbuzným slovanským národom, folklorizovali, tvorili samostatne. Nacionalizmus Kollárovej „Slávy dcery“, čerpanie z vedeckých Šafárikových „Slovanských starožitností“ a ľudová múza „Spievaniek“ stali sa denným chlebom Štúrovej školy. Aký duch pôvodne vanul Štúrovou literárnou školou, ukazujú jeho vlastné české verše, Kuzmányho banskobystrický časopis „Hronka“ (1836 — 1838), študentské almanachy „Plody zboru učenců řeči českoslovanské prešporského“ (1836) i „Jitřenka čili výbornější práce učenců česko-slovenských levočských“ (1840) a prvý ročník Hurbanovej „Nitry“ (1842). Slovenská vzájomnosť, ľudovosť a húževnatá jednota písomného jazyka s Čechmi a Moravanmi, na ktorú proti odtrhnutým Slovákom katolíckym kládli štúrovci hlavný dôraz, boli stálymi motívmi ich literárnych prác.

Ale renesancia slovenská nebola sama: na domácej pôde stýkala a stretávala sa s prebúdzajúcim živlom maďarským. Pretože tento živel mal na svojej strane štátne tradície, úradnú moc, školy, hmotnú podporu, a najmä urodzenú i meštiansku spoločnosť, súperstvo skoro začínalo byť nerovným. S kultúrnym, ústavným a samosprávnym novomaďarským ideálom: zeme koruny svätoštefanskej premeniť nielen na jednotný štát s jednotnou osvetou, ale i v jednotný národ, hovoriaci jednou rečou — veľké nebezpečenstvo prikvačilo nemaďarské národnosti v Uhrách, predovšetkým piatym desaťročím, s mohutnejšími odnárodňovacími snahami, aj Slovákom nastala krížová cesta nových utrpení.

V týchto ťažkých chvíľach, roku 1843 a 1844 zrodila sa a dozrela myšlienka, ktorá našej literatúre na Slovensku vytýčila nové ciele, a najmä po stránke formálnej vtisla jej novú pečať, rovnajúcu sa revolúcii od základu. Aby oslabil výčitku zahraničného spojenectva, nedomáceho a pripútal k národnému jazyku i odrodenú domácu šľachtu; aby v ľudových vrstvách prebudil ich vlastným jazykom národné povedomie; aby slovenských evanjelikov literárne zjednotil s Bernolákom oddelenou inteligenciou katolíckou; aby samorastlým, slobodným rozvojom kmeňových zvláštností každej vetvy slovanskej uskorený bol ideál všeslovanskej kultúrnej jednoty: Ľudovít Štúr sa odhodlal opustiť od storočí spoločný spisovný jazyk s Čechmi a ustrojiť novú literárnu reč z domáceho všeobecného jazyka podkarpatského vo forme, v akej sa v stredných župách slovenských zachoval najvernejšie.

Z takýchto dôvodov a nádejí Štúrova slovenčina bola uvedená do literatúry. Herderova teória prostonárodnej poézie, ako jedine pravého vzoru básnenia, a jej dôsledok: ľudová reč ako najvernejší výraz národnej individuality; Kollárove uzávery o zachovalosti, prednostiach a pôvaboch slovenského dialektu, a ústupky, ktoré mu básnik „Slávy dcery“ robil v spisovnom jazyku; Šafárikovo vymedzenie odlišných znakov podkarpatských nárečí a jeho náuka o Tatrách ako centre Slovanstva; aplikácia filozofie Heglovej na kultúrny rozvoj človečenstva, v ktorom Slovanstvo bude vývodiť, a v tom zasa Slováci povedia posledné slovo; popritom praktické potreby politické, vzdelanostné, ľudové; zhoda nového ideálu partikularistického s novým ponímaním slovanskej idey (teda zmes prebratých náuk, primyslených i vymyslených) — to všetko tvorilo podnet novej literárnej reči, ktorú predovšetkým evanjelickým Slovákom v Uhrách r. 1844 zaviedol Ľudovít Štúr.

Je iba prirodzené, že takýto krok vzbudil všeobecný veľký rozruch. Mladá generácia domáca napospol s nadšením prijala a uskutočňovala Štúrovu reformu; starší, zoskupení najmä okolo Kollára, a literárne Čechy a Morava kládli tuhý odpor. Prudká polemika trvala niekoľko rokov, do ktorej okrem iných horlivo zasiahol Musejní sbor pražský celým radom autoritatívnych „Hlasov o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“ (1846).

V tej knižke významné sú najmä hlasy Kollára a Šafárika.

Ideálom Kollárovým bolo počet literárnych jazykov slovanských podľa možnosti zmenšovať, a tu pribudol nový, podľa jeho mienky, zbytočný; ideálom Kollárovým bola reč vytríbená, vysoko kultivovaná, ošľahaná tisícročným výcvikom osvety antickej a modernej, pretože taká reč sama osebe mu bola dôkazom a zárukou vysokej vzdelanosti — a tu povýšili jazyk z najnižších vrstiev, ktorý dlhú cestu výcviku kultúrneho mal ešte len pred sebou; ideálom Kollárovým bola čo najširšia literárna verejnosť, s veľkým rozhľadom a veľkých cieľov, ktorá by vedela chápať európske stanovisko spisovateľovo, — tu bola drobná literatúrka, ktorej záujmy siahali iba od Prešporka po Košice a ktorá svoju malú čitateľskú obec si ešte len musela s ťažkosťami vytvárať.

A takisto aj Šafárik. Jemu platnými dôvodmi literárnej jednoty česko-slovenskej bola starodávna jednota národná i jazyková od Českého Rudohoria až po Komárno; jednota etnická a zemepisná; jednota spoločných tradícií cyrilometodejských, husitských a protestantských; jednota ideálov národných od obrodenskej doby. Uznával síce rozdiely medzi staršou jazykovou fázou, zachovanou na Slovensku, a pokročilejšou formou jazyka v Čechách a na Morave, pripúšťal, aby slovenskí spisovatelia „zachovávali podľa možností od starodávna prijaté gramatické formy a nemeniac pravopis, po lexikálnej a čiastočne i po syntaktickej stránke čiže v látke jazyka viac na svojich krajanov Slovákov ako na Čechov brali zreteľ“, … ale iba „potiaľ, aby sa tým potrebná jednota nenarušovala“, lebo „o vzájomnosti v literatúre… bez jednoty spisovného jazyka nemôže byť ani reči.“ Šafárik neveril, že by bez veľkých literárnych stredísk, bez hmotnej pomoci, zbierok, múzeí, knižníc, vlastných škôl, univerzít, akadémií, bez politickej slobody a národnej voľnosti mohlo sa vážne pomýšľať na samostatnú literatúru a samostatnú kultúru slovenskú; jemu pri všetkej úcte a láske, ktorú, ako hovorí, prechováva k reči ľudu slovenského (z ktorého sám pochádza), obrat, ktorý v prirodzenom vývoji literárneho jazyka spôsobil Ľudovít Štúr, zdal sa byť obratom „od Iliady k abecede“.

Ale vývoj sa už zastaviť nedal. Zo snáh individualistických, z túžby po samobytnosti a ľudovosti, ktoré tak charakterizujú slovanské obrodenie, r. 1844 sa vytvoril nový, desiaty slovanský literárny jazyk. Nápoky hovoríme jazyk, a nie literatúra. Tá aj po jazykovej odluke duchom a rázom, ba aj formou od spoločného celku československého zostala neodlučiteľná: kultúrna jednota Čechov, Moravanov, Slezanov a Slovákov, ako od storočí, tak aj dnes trvá a bude trvať ďalej. Neklamne o tom svedčia výroky popredných spisovateľov slovenských: samého Štúra, Hodžu, Hurbana, Záborského, Kalinčiaka, Dobšinského, Viktorina, Paulinyho-Tótha a iných, a to dokazuje od rokov štyridsiatych tiež celá literárna produkcia slovenská, ktorej jadrom je práve slovesná tvorba Štúrovej školy.

Veľká časť beletrie školy Štúrovej, pokiaľ nevyšla v samostatných vydaniach, je uložená v prvých piatich ročníkoch Hurbanovho almanachu „Nitra“ 1842 — 1853; v Štúrovom „Orle tatranskom“, ktorý vychádzal v Prešporku ako beletristická príloha politických „Národných novín“ od 1845 — 1848 a čiastočne aj v Hurbanových „Slovenských pohľadoch“, ktoré od 1846 tlačili sa s prestávkou až do 1852.

Ak bola podľa Štúrovho učenia vrcholom poézie pieseň ľudová, je samozrejmé, že stúpenci sa tomuto ideálu snažili priblížiť čo najviac. Veľká väčšina Štúrovej družiny píše básne v duchu i vo forme domácej ľudovej piesne, ktorú usilovne študuje zároveň s ostatnou ľudovou poéziou slovenskou, — teda skoro obdobný prúd, aký v Čechách započal Hanka, Čelakovský, Kamarýt, Turinský, Vacek-Kamenický, Chmelenský, Erben, Kalina a ostatní prívrženci tohoto smeru.

Štúrove umelecké úmysly najvýstižnejšie vyjadrovali dvaja z jeho prívržencov, z ktorých jeden vlastne z učiteľa stal sa majstrovým žiakom: Samo Chalupka a Janko Kráľ.

Samo Chalupka (1812 — 1883) pochádzal zo starej spisovateľskej rodiny, ktorej niekoľko pokolení pracovalo najmä v odbore luteránskej teológie. Horná Lehota, dedinka na zvolenskom Pohroní, v ktorej stála dedičná fara tejto rodiny, bola priam stvorená pre básnika, ktorý videl svoj cieľ v umeleckom napodobňovaní ľudovej piesne: v okolí Hornej Lehoty, vzdialenej od ruchu sveta, žil ľud, konzervatívny v jazyku, kroji, spôsobe života, názoroch, a najmä v piesni, výstižne zachovávajúc staré balady a lyrické pesničky, ešte z čias tureckých útiskov XVII. storočia, ktoré na sever až do tých miest prenikali. Je známe napr., koľko z hornolehotskej svojej návštevy u Sama Chalupku vyzískala Božena Němcová pre folkloristické poznanie Slovenska.

Toto milieu v poézii Chalupkovej zvíťazilo čoskoro. Jeho básnické skladby z r. 1846 (napr. „Syn vojny“, pod neskorším názvom „Kozák“, dostal sa teraz už aj do školských výberov českých, alebo „Likavský väzeň“) sú reálne motívy zo skutočného života alebo zo živej tradície v ľahkej spevnej forme, ktorá je buď už vopred zamýšľaná na niektorý známy nápev ľudový, alebo mimovoľne k nemu pristane. Predovšetkým v napodobovaní ľudovej balady mal Chalupka veľké šťastie. Romantika zbojníckeho života v okolitých horách v časoch predtereziánskych, turecké vpády do severného Uhorska, miestna tradícia povestí, týkajúca sa karpatských starých hradov a zámkov a ktorú Chalupka na štúrovský spôsob prenášal až do čias veľkomoravských, — to boli jeho najvďačnejšie motívy. No nielen forma, ale aj ponímanie je celkom ľudové: známa náznaková a nedopovedaná kresba iba v hlavných rysoch, al fresco, aby podnietenej obrazotvornosti ostala najvďačnejšia robota: doceliť podľa svojho, čo verš iba naznačil, a ďalej vykreslené osoby podľa ľudového názoru: pán nepán, domáci i cudzí, terajší i dávny, — všetko sa poníma s charakteristickou naivnosťou, s ktorou ľud i veci i vzťahy ďaleké si predstavuje po svojom.

Iba raz sa Chalupka spreneveril týmto svojim zásadám. Medzi jeho baladami je najrozsiahlejšia a medzi širokými vrstvami ľudovými najobľúbenejšia skladba „Mor ho!“ (Znamená asi: bi, zahub ho, t. j. nepriateľa.) Tento rapsodický spev je preniknutý veľkým, hrdým sebavedomím o hŕstke petrovaradínskych Slovákov z konca IV. storočia, ktorých prišiel potrestať rímsky cisár Constantius so svojimi légiami pre ich úsilie o samostatnosť, ich posolstvo potupil a po hrdinskej obrane obrovskou presilou slovanský hlúčik na svoju hanbu zničil. Chalupka sa snažil predstaviť všetkých starých Slovákov ako skutočných hrdinov termopylských, hrdých, sebavedomých, ktorí sa ani za ten svet nesklonia a nepokoria pred cudzincom, ktorí úsilie panovať vyhlasujú za veľkú krivdu a mať nad sebou pána ešte za väčšie zlo; ktorí sa vyhrážajú, že slovanská zem bude každému hrobom, kto vstúpi na ňu s nepriateľským úmyslom, — toto úsilie básnikovo síce výstižne zodpovedá názorom školy Štúrovej, ktorá si takto idealizovala výsledky dejinného bádania Šafárikovho, jednako sa však účinok básne Chalupkovej stráca vnútornou nepravdepodobnosťou celého ponímania.^[87]

Zobrané verše Sama Chalupku vyšli až r. 1868 v B. Bystrici.

Janko Kráľ (1822 — 1876) kráčal tou istou cestou, ale sa na nej ocitol hneď na počiatku, a nie iba po príprave pseudoklasickej.^[88] Keď prišiel z rodného Liptova r. 1842 do Prešporka,^[89] čoskoro sa stal Štúrovým miláčikom: zapáčil sa mu mäkký rodný dialekt Kráľov (liptovčina je najvýraznejšie slovenské nárečie) i jeho vzácne improvizačné básnické nadanie, takže v Kráľovi videl budúceho skutočného básnika slovenského, takého, akého si podľa svojich teórií predstavoval. Aj mimo Prešporka sa Kráľovo meno rýchle šírilo. Ledvaže jeho verše priniesla Hurbanova „Nitra“ 1844, napriek tomu, že boli písané slovenčinou, spôsobili v Čechách a na Morave hlboký dojem a popri veršoch Máchových boli vyhlásené za najgeniálnejšie výtvory v našej novej poézii.

Janko Kráľ už svojou povahou bol osobnosť geniálna, veľký bohém a rojko zároveň. V Pešti, ako advokátsky koncipient, potuloval sa celé dni po uliciach medzi ľudom, slova neprehovoriac, a v noci písal verše, ktoré obyčajne hneď spálil. Po vidieku tiež blúdil z miesta na miesto, noci trávil s pastiermi pri ohni, načúvajúc ich rozprávkam, začo im sám popularizoval fabuly Shakespearových drám, ktorého takmer celého vedel spamäti. Týmto spôsobom prišiel pešo až do Besarábie.

Takisto originálna bola aj Kráľova poézia. Takmer samý motív rozprávkový, v spevnom, úsečnom podaní ľudových balád s pozadím démonickej vášne a temných, mystických prírodných síl. Toto všetko nie je iba vypovedané a namaľované, ale takmer z vnútra vytrhnuté, všetko je takmer samocharakteristika básnikovej vlastnej povahy: jeho samotárstva, jeho roztržitosti, jeho vášnivej lásky k prostému ľudu. Básnik chce napr. vyjadriť pálčivú túžbu po vzdialenom domove a robí to týmto pozmeneným motívom: Mladík vyrástol na puste, odíde do sveta, tam trpí telesne aj duševne, až vysilený na úmor, takmer v poslednom okamžiku podľahne divokej túžbe po rodnom dome, vzchopí sa, nočnou búrkou s húfom koní a iných splašených stád letí piesočnatou pustou k domovu, kde sa rodičia s čeľaďou modlia za vzdialeného syna, a tam na prahu umiera. A tak aj inde. Chcejúc vyjadriť ťažký smútok z jesennej prírody, básnik opisuje vrchy ako veľkých čiernych vtákov, s ohromnými krídlami, pokrývajúcimi zem, alebo dlhé úhory ako čierny bavlnený ručník, do ktorého sa zahaľuje opustená vdova… Drobné Kráľove pesničky lyrické sú napodobením ľudovej piesne, verné až k nerozoznaniu.

Ale všetko, čo Kráľ napísal, je iba chvíľková improvizácia,^[90] a improvizáciou aj ostala. K veciam nachytro načrtnutým sa nevracal, ostali iba osnované, nevytríbené po formálnej stránke a nezrelé. Písal len pre seba, nie pre verejnosť, ktorá jeho básne dostala do rúk vo forme, v akej ju Kráľovi priatelia v pravom slova zmysle odcudzili. V neskorších rokoch potom jeho životná próza úradnícka a advokátska umlčala i tento prameň jeho poézie, takže meno Janka Kráľa žilo iba z dávnej tradície, zmenenej takmer na legendu.

Verše jeho som pozbieral a vydal v Turč. Sv. Martine r. 1893.

Kde sa hovorí o menách Sama Chalupku a Janka Kráľa, tam zvyčajne nechýba ani tretie meno: Ján Botto (1829 — 1881). Pochádzal z Gemera a je tiež syn ľudu; hoci nepatril k prešporským, ale k levočským študentom, predsa i jeho čoskoro získali a prenikli Štúrove teórie. Nepísal mnoho (jeho inžinierska prax nedovoľovala mu veľa času na básnenie), ale jeho verše sú zrelé plody talentovaného básnika.

Predovšetkým je to jeden motív, s ktorým je zrastené Bottovo meno: zidealizovaný tatranský zbojník Jánošík. Naskutku zidealizovaný; lebo z historického Jura a či Ďura Jánošiaka, ktorého liptovskosvätomikulášsky kriminálny tribunál r. 1713 ako vodcu zbojníckej bandy odsúdil na šibenicu, Bottov hrdina má iba meno. Jeho Jánošík je tradicionálna postava z ľudu, úpiaceho po celé stáročia v porobe a panskej svojvôli, ľudový hrdina tragických životných osudov, obor telom a dieťa srdcom, slovenský Ilja Muromec, ktorý bohatým bral a chudobným dával, dobrých chudobných študentov posielal na štúdiá a poriadne chudobné dievčatá povydával, slovom: so svojimi dvanástimi šuhajmi ako všadeprítomná rozprávková spravodlivosť svojím sumárnym spôsobom vyplňoval medzery trestného zákonníka, nadržujúceho privilegovaným, vydávajúceho napospas vrstvy porobené, a riešil naturalisticky sociálnu otázku. Pred r. 1848, ktorý sa ju chystal vyriešiť cestou zákona, taká látka bola veľmi vhodnou témou. Vtedy Botto (r. 1847) osnoval hlavný motív, ostatné napísal neskôr, vytvoriac obsiahlu skladbu „Smrť Jánošíkova“.

Nazýva ju romancou, je to však rad balád a elégií v duchu ľudovom. Ale mäkká a pasívna povaha Bottova ponímala látku tiež celkom mäkko a pasívne. Jánošík svoj junácky život má tu za sebou: stretáme ho len vo väzení a na popravisku, kde smutno dumá, žaluje sa, so svetom sa lúči. Nepriznal sa k vine; trhal iba putá svojich trpiacich bratov a pomstil urážanú ideálnu spravodlivosť.

Báseň obsahuje mnoho prvkov samorastlej ľudovej romantiky, má veľa malebných partií opisovania prírody, ale badať tu aj stopy knižných štúdií. Je to predovšetkým Máchov „Máj“ od štúrovcov veľmi obľúbený, ktorý bol kompozične Bottovi vzorom pre Jánošíka.

Vo svojich menších baladách Botto rád alegorizoval a symbolizoval. Dej mu poskytovala rozprávka alebo miestna povesť, a podložený zmysel bola básnikova tendenčná idea. Napr. v krásnej, goetheovsky komponovanej balade „Povesť bez konca“ (z r. 1850) rozprávkový dej symbolizuje slovanské obrodenie. A táto vlastnosť (nie na úkor umeleckej stránky) opakuje sa aj v Bottovej situačnej lyrike.

Zobrané verše Bottove sme vydali s Rud. Pokorným r. 1880 v Prahe v I. zväzku „Knihovny československej“.

Po tejto trojici, vlastne s ňou, nasleduje dlhý rad epikov a lyrikov v duchu ľudovom, ktorých tu môžeme charakterizovať iba v najhlavnejších rysoch.

Ján Francisci, známy v literatúre pod pseudonymom Janko Rimavský (nar. 1822), rodák z Gemera, popri Jankovi Kráľovi v Prešporku vynikal nad mladými básnikmi, odkiaľ potom r. 1844 po zbavení Štúra profesúry spolu s ostatnými odišiel do Levoče a tam utvoril nové stredisko jeho ideí. Balady nepísal; ale on prvý zo štúrovcov zbieral a vydal slovenské rozprávky (1845) a príjemnou lyrikou šťastlivo sa pretekal s ľudovou piesňou. Domáce rozprávky mal za vekmi nezmenený obraz praslovanskej vzdelanosti, a v podceňovanom Popolvárovi videl vlastné predurčenie Slovenska, ktoré ako najmladší syn v rozprávke zvíťazí nad osudom sveta…

Neskoršia úradnícka kariéra (bol až županom) odviedla Francisciho od poézie; svoj živý záujem o literatúru zachoval si však do vysokého veku.

Sľubnú, ale iba krátku epizódu básnickú predstavuje Janko Matúška (1821 — 1877), rodák oravský. V štyridsiatych rokoch písal takmer samé balady, niektoré z nich (ako napr. „Púchovská skala“ obsahuje tú istú látku ako Erbenov „Poklad“) majú európske motívy, a predsa sú pôvodného poňatia. Matúška napísal tiež znárodnelú pieseň „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú“; vytvoril ju 1844 pri demonštratívnom odchode časti Štúrových žiakov z Prešporka do Levoče. Neskôr bol úradníkom; toto zamestnanie a dlhoročná choroba nedovolili sa mu venovať básnictvu.

Baladistom a lyrikom bol aj spoluredaktor „Slovenských novín“ Bohuslav Nosák, literárnym pseudonymom Nezabudov (1818 — 1877). Poviedky o Poludnici, o otvárajúcich sa skalách, o zakliatych zámkoch atď., a predovšetkým „Kamzík“, obšírna veršovaná povesť z dôb Matiáša Korvína, našli v Nosákovi obratného spracovávateľa a nová literárna Štúrova slovenčina svojho horlivého zástancu. Jeho „Spevy tatranské“ z r. 1846 sú veršovanou apológiou ľudového jazyka v literatúre: s ním a ním dostane sa vzdelanosť do najzapadlejších dedín, on získa mestá, panské obydlia i zámky; on národu prinavráti všetkých neuvedomelých, vlažných a odrodených.

Ešte viac rojčil druhý spolupracovník „Nár. novín“, Peter Kellner, známy v literatúre pod menom Záboj Hostinský (1823 — 1873). Okrem svojich balád, poprestýkaných temnými alegóriami, v ľahkých lyrických veštbách tak isto rojčí veršom, ako rojčil vo filozofických úvahách prózou. Hostinského „Dumy na Tatrách“ hlásajú napr. silnú vieru, že ako Tatry boli kolískou slovanských národov, tak zasa budú východiskom obrodzujúcich myšlienok svetových, ktoré sa medzitým utajujú v hlbinách domácich ľudových výtvorov.

Podobne veštil ev. farár Pavol Dobšinský (1828 — 1885), a i keď nestvoril ohlasovanú novú vzdelanosť svetovú, predsa svojou vytrvalou folkloristickou činnosťou sa zo všetkých štúrovcov najviac zaslúžil o tento pozitívny, vďačný obor. Jeho objemná zbierka slovenských rozprávok aj jeho zovrubné opísanie prostonárodných obyčajov a celého spôsobu ľudového života na Slovensku, ktoré podnikol v neskorších rokoch, sú práce veľmi cenné.

Z ostatných príslušníkov tejto skupiny menujeme Jozefa Janču, ktorý zveršoval dlhšiu rozprávku „Milina“, rozprávanie o bohatom kupeckom šudierovi, ktorého nepolepšila ani morská búrka, ani lúpežníci, ani zakliatie v čarodejnom zámku, ale len sebaobetovanie najmladšej dcéry Miliny; potom Jakuba Grajchmana, ktorý sa stal akosi oficiálnym baladistom školy, hoci z jeho mnohých pokusov nič nevyniklo nad úroveň diletantskú; a nakoniec Ladislava Paulinyho, ktorého objemná skladba o „Hrdošovi“ z r. 1847, ktorý sa spolčil so zlým duchom a chcel zničiť rodnú obec, zahubil však seba, alegorizuje sociálne a politické položenie predmarcového Slovenska. Ako vidno, motívy stále tie isté, smer ten istý, forma tá istá.

To bola Štúrova skupina básnikov v duchu ľudovom. Čo vykonali, vykonali najmä pred r. 1848, a ak sa aj neskôr vracajú k poézii, verne zostávajú na svojom pôvodnom stanovisku. Okrem jediného Sama Chalupku plne, podľa sľubných začiatkov, ani jeden svoj talent nerozvinul.

Predsa však máme jedno meno, ktoré do poslednej chvíle života zachovalo si pružnosť básnického tvorenia a uvádza sa pred všetkými inými, kedykoľvek je reč o poetickej práci školy Štúrovej. Je to Andrej Sládkovič, vlastným menom Braxatoris (1820 — 1872), nesporne najväčší a najucelenejší talent zo všetkých, ktorí sedávali pri nohách prešporského majstra.

Ale Sládkovič je živou iróniou osudu. Jeho silná individualita sa nedala sputnať všeobecným predpisovaným smerom. Zatiaľ, kým iní písali verše o strašidlách a drakoch, o čarokrásnych princeznách, o zakliatych zámkoch alegoricky i bez alegórie, kým rojčili o budúcich veľkých výtvoroch domácej múzy, Sládkovič z preplnenej duše spieval o láske, o naozajstnej láske osobnej k skutočnej, živej dievčine, ktorú nešťastne miloval ohňom svojich dvadsiatich rokov a ktorú si dovolil zbožňovať podľa všetkých pravidiel romantického umenia. Ale to podľa vtedajších Štúrových názorov bol národný zločin alebo aspoň neodpustiteľný prepych, ktorý odvádzal od vlastnej národnej práce, a veľká lyricko-epická báseň Sládkovičova „Marína“ bola zavrhnutá Štúrovým spolkom Tatrínom ako poézia lascívna a západniarska, r. 1846 vyšla súkromným nákladom. Ale toto odmietavé stanovisko k básni netrvalo dlho. Keď sa asi tak po desiatich rokoch požadovalo vydávať zobrané básne Sládkovičove, tí istí sudcovia, ktorí kedysi „Marínu“ zavrhli, želali si ju mať v básnikových dielach na prvom mieste.

Čo je „Marína“? Je to lyricko-epická báseň rozsiahlej stavby, báseň malého deja a obšírnych reflexií, komponovaná so stálym zreteľom na Kollárovu „Slávy dceru“, ktorej je vlastne obmenou, iba s tým rozdielom, že svoju prísnu znelku vymenil voľnejšou strofou Puškinovho „Onegina“.

I osobný podnet k básni bol podobný podnetu v „Slávy dcere“. Mladý evanjelický teológ sa zaľúbil do peknej meštianskej dcérky v Štiavnici, v ktorej vyučoval, a keď odišiel na ďalšie štúdiá do Halle, dozvedel sa, že dievča uprednostnilo výhodnejšiu partiu, ospevuje stratenú Marínu najprv ako pozemskú bytosť, a potom ako zjav ideálny, povznesený do nadzemskej ríše.

Báseň prekypuje milými portrétmi milej a teplými žánrovými obrázkami, ktorých centrom je Marína, a predovšetkým prekypuje vrúcnymi úvahami o očisťujúcej a povznášajúcej sile lásky a večnej mladosti duše, o kráse a dobre, ktorá z nej pramení; ale báseň je plná hmlistých hyperbolických exaltácií, častých pri básnických prvotinách. Predsa však ešte v r. 1863 Bohumil Janda^[91] Sládkovičovu „Marínu“ kladie hneď vedľa „Slávy dcery“.

Čo Sládkovič v „Maríne“ iba naznačil, to úplne a krásne dopovedal v svojom „Detvanovi“, napísanom r. 1847 v pôvabnom sliačskom kraji, neďaleko detvianskych hôr, kde prebýva najrázovitejší a najoriginálnejší slovenský ľud.

„Detvan“ je štylizovaný na byronovský spôsob. Autor opisuje najprv slobodný život v horách, všetku krásu prírody karpatskej, vo dne i v noci; ďalej ľúbostná selanka výkvetu tých hôr, silného šuhaja Martina so sedliackou krásavicou Elenou; napokon tragický omyl, v ktorom šuhaj zabije kráľovho sokola, a zavolaný k výsluchu, zapáči sa Matiášovi Korvínovi (z čias tejto populárnej postavy na Slovensku je dej), ktorý vezme mládenca do svojho Čierneho pluku.

Sládkovič ukázal v „Detvanovi“ takisto dokonalé maliarske umenie ako i kontemplatívnu silu. Obidve hlavné postavy sú síce na romantický spôsob idealizované; on udatný, ale zároveň detinsky čistý, ona nežná, prenežná a popritom neobyčajne duševne vyspelá — básnik vo všetkom ľudovom, ako vôbec štúrovci, videl iba vzor dokonalosti. Ale zato jednotlivé časti a výjavy, ako hry a tance dievčeniec, život pastiersky, v noci v horách na salaši, zvolenský výročný jarmok, vohľady, život zverbovanca atď., vo svojej prostote, opravdivosti a životnej plastike sú naozaj klasické. Sládkovič v „Detvanovi“ pre umeleckú typizáciu ľudového života domáceho urobil viac ako všetci štúrovskí básnici dovedna.

A rovnako mnoho vykonal aj v reflexívnej časti „Detvana“. Ľud svoj poníma ako šťastný, bohatý materiál, ale neuvedomelý, nesvoj. Hŕstka inteligencie snuje nad jeho hlavou svoje programy a teórie, láme si preň hlavu — ale ľud sám si svoju minulosť tvorí podľa svojho, s prítomnosťou je spokojný, ak má i čo len jesť, a budúcnosť ho nezaujíma. V celom spôsobe života je konzervatívny a kŕčovite, hoci neuvedomelo, zachováva i svoj jazyk. A o všetkých pokladoch nepreberných, ktorými oplýva, nemá ľud ani potuchy. V jeho speve, hudbe, tanci, kraji, kresbách, rezbách, domácom priemysle atď. sú ukryté zárodky veľkej umeleckej budúcnosti; v jeho hĺbavom, bystrom rozume driemu poklady budúcich veľkolepých myšlienkových sústav; v jeho patriarchálnom živote rodinnom sú základy budúceho nového života spoločenského.

Ako vidieť, v základe to isté rojčenie, ako vôbec v Štúrovej škole; ale tu zo samého zidealizovaného predmetu vyplýva oveľa prirodzenejšie a sugestívne pôsobí opravdivou básnickou silou: „Detvanom“ (prvý raz vyšiel v V. ročn. alm. „Nitra“ 1853) poézia školy Štúrovej dosiahla vrcholu a v tomto básnickom diele povedal básnik všetko, čo nového chcel literatúre povedať.

Jeho zobrané verše vyšli dosiaľ v jedinom úplnom vydaní v Prahe v Národnej bibliotéke 1878.

Načim nám povedať ešte niekoľko slov o štúrovskej novelistike. Bola dvojakého rázu: romanticko-historická a týkajúca sa súčasného života so satirickým zafarbením.

Prvý druh si kráčal vyšliapanými chodníčkami, akými podľa Waltera Scotta už predtým kráčali v Čechách najmä Jan z Hvězdy, Klicpera, Tyl a Chocholoušek.

Nový živel a nové, originálne poňatie zaviedol do slovenskej novely Janko Kalinčiak (1822 — 1871), rodák z Turca, neskorší riaditeľ ev. gymnázia v Modre a Těšíne a znovuzakladateľ beletristického „Orla“ v Turč. Sv. Martine r. 1870.

Kalinčiak vyšiel zo štúdia poľskej beletrie, predovšetkým miláčika vtedajších čitateľov, Michala Czajkowského. Jeho „Povesti kozácke“, „Wernyhora“, „Kirdžali“ v rokoch tridsiatych a počiatkom štyridsiatych boli novinkou: silné vášne a kamenná neciteľnosť ozrutných kozáckych postáv; slobodný, nesputnaný život voľakedajšej slobodnej kozáckej družiny; teplá symbolika prírodných javov i hĺbavý citový lyrizmus, roztečený celým dejom a rapsodická, aforistická reč, — toto všetko elektrizovalo mladých štúrovcov. Najskôr Czajkowského prekladali, potom napodobňovali.

Týmto smerom sa nesie celý rad Kalinčiakových noviel, čerpajúcich dej z látok domácich i cudzích („Bozkovci“, „Milkov hrob“, „Bratova ruka“, „Serbianka“ atď.); postavy i dej sú imitované podľa Czajkowského noviel, ale menej výrazné a nevýbojné, ako to už býva pri každom duplikáte. V tomto teda nie je hlavný význam Kalinčiaka.

Okrem Czajkowského čítali štúrovci aj iných poľských spisovateľov: Mickiewiczovho „Pána Tadeáša“, Rzewuského, Chodźka, v ktorých ožívala originálna zapadajúca vrstva starej poľskej spoločnosti: drobná domáca šľachta „zástenková“. A toto čítanie oživilo v Kalinčiakovi spomienky na mladosť, na zemianske dediny v Turci, na nekonečnú hrdosť „pánov bratov“, pochádzajúcich zo starého rodu, hoci bez grajciara; na ich tvrdošijné dlhé spory a rozhovory poprestýkané diplomatickou pololatinčinou o malichernostiach; na hlučné voľby samosprávneho úradníctva čiže „reštaurácie“, ku ktorým sa pripravovali celé mesiace i roky; na komické zemské insurekcie^[92] na obranu hraníc vlasti, ktoré sa končili pred prvým výstrelom atď. atď. Kalinčiakove práce zo života tohoto zanikajúceho drobného slovenského zemianstva, ktorému zasadila smrteľnú ranu demokratická konštitúcia z r. 1848, sú jadrom jeho novelistickej činnosti. Najmä jedna z nich, „Reštavrácia“ (opisuje staré župné voľby), je tak sýty, živý, priam nepreložiteľne originálny obraz rušného života starozemianskeho, s celou galériou osôb a tisícimi ľudovými prísloviami, že s máločím podobným sa stretneme v slovenskej literatúre.

Druhý novelistický obor školy Štúrovej bol satirický obraz zo života prítomného. Látky k tomu bolo, pravda, na Slovensku, ako aj všade inde, dostatok. Stavovská pýcha, národná i náboženská neznášanlivosť, malomeštiactvo, malichernosti a všetky ostatné výpary stojatých spoločenských vôd prinášali vďačné témy.

Do týchto boľačiek zo štúrovcov hlboko zarezali najmä dvaja ľudia. Spomínaný už Ladislav Pauliny svojou grotesknou drobnomaľbou pranieroval typ slovenského Kocúrkova a Jozef Miloslav Hurban (1817 — 1888) veľa ráz nemilosrdne ukázal v zrkadle malomeštiacku spoločnosť domácu. Mladý Hurban, sám teológ, nebál sa r. 1847 napísať napr. slová: Náš život slovenský pokrivkáva najmä preto, pretože ho viedli doteraz takmer samí teológovia; oni nám nastavali toľko kníh a ideálov všeslovanských, že ak sú knihy, plány, ideály šťastím národov, my Slováci by sme mali byť najšťastlivejším národom na svete. Naša národnosť je čisto teologická. Kým sa na čelo národa nepostaví sociálny génius, zatiaľ budeme v národnosti svojej obyčajnými nedochôdčatmi. To, čo máme doteraz, narodilo sa iba v izbe a má význam izbový.

Po revolúcii a reakcii, ktorá zviazala i na Slovensku takmer celý duševný život, na začiatku šesťdesiatych rokov ozýva sa nový ruch. Popri oživenom novinárstve politickom, popri obnovenom slovenskom školstve a popri široko založenom literárnom spolku Matice slovenskej (1862 — 1875), ktorej prvým zaslúžilým predsedom bol banskobystrický biskup Štefan Moyses (1797 — 1869), sú to najmä almanach „Concordia“ (1858), a „Lipa“ I — III (1860 — 1864), vydávané v Budíne Jozefom Viktorinom (1822 — 1874), a časopis „Sokol“^[93] (1860 — 1861), redigovaný Pavlom Dobšinským, a zároveň s nimi dlhé roky s humoristicko-satirickým „Černokňažníkom“, redigovaným Viliamom Paulinym-Tóthom (1826 — 1877); vzorom im boli Hálkov almanach „Máj“ a Mikovcov „Lumír“. V tých publikáciách i v knižných vydaniach stará škola Štúrova sa spája s dorastom novým.

Zo starších Andrej Sládkovič ,národným eposom‘ „Svätomartiniáda“ oslávil založenie Matice a podobnou skladbou jubileum Mikuláša Šubiča-Zrinského; Ľudovít Žello (1809 — 1873), Kollárov famulus v „Páde Miliducha“ formou romantického eposu a v duchu „Slávy dcery“ ospieval boje niekdajších severných Slovanov s Nemcami; Karol Kuzmány (1806 — 1866) vydával svoje vzletné ódy a hymny; Michal Miloslav Hodža (1811 — 1870), na ktorého múdrych zásadách priblížil sa češtine a na ten čas sa ustálil slovenský pravopis, svoje hĺbavé dumy vkladal do „Vieroslavína“, takisto variácie „Slávy dcery“ (ostal len v rukopise); Jonáš Záborský (1812 — 1876) v početných svojich dielach, látkou najmä z ruských dejín, usiloval sa napísať historickú drámu, no nedosiahol ani úrovne „Svätoslavičovcov“ Petra Kellnera; a po veteránovi Jánovi Chalupkovi (1791 — 1871), ktorého začiatky, písané ešte po česky, spadajú do rokov tridsiatych, slovenskú veselohru na literárnu výšku snažil sa pozdvihnúť Ján Palárik (1822 — 1870). V novelistike okrem spoločenskej poviedky predovšetkým historické žánre pestovali Viliam Pauliny-Tóth a Samuel Tomášik (1813 — 1887), známy skladateľ piesne „Hej Slovania“.

Z mladších najväčšie nádeje vzbudzoval Ľudovít Kubány (1830 — 1869) ako lyrik, epik („Radzivillovna“, veršovaná byronovská poviedka), románopisec (nedokončený román „Valgatha“, z čias Jiskrových) i humorista; nebolo mu dopriate dozrieť.

Vcelku roky 1860 — 1880, akokoľvek politicky i kultúrne rušné, a tiež po stránke vedeckej (najmä v „Letopisoch Matice slovenskej“) snaživé, v poézii ťažili zo starých zásob, živiac sa miazgou školy Štúrovej.

V posledných dvadsiatych rokoch nastúpil nový básnický dorast, ktorého činnosť trvá dosiaľ, a teda nepodlieha konečnému úsudku.

Za ťažkých skúšok, ktoré v živote politickom a národnom v uplynulom štvrťstoročí doliehali na uhorských Slovákov, hľadali pomoc alebo v užšej vzájomnosti s Čechmi alebo v prehlbovaní vlastnej literárnej tvorby.

Prvým slovesným výrazom snahy po kultúrnej jednote bola obnovená „Nitra“ dr. Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý roku 1876 a 1877 vracal sa k pôvodným ideálom mladosti, chcejúc starým spisovným jazykom vypestovať veľkú spoločnú literatúru, a tak získať i pevnú oporu doma v nastalom politickom ponížení. Žiaľbohu jeho sily ani finančné prostriedky jeho spolupracovníkov na to nestačili, a „Nitra“ roku 1877 úplne zanikla. Myšlienka a snaha znovu prebudená sa však odvtedy udržuje pri živote, nachádzajúc dostatok potravy vo vzájomnom osobnom styku oboch vetiev a ostávajúc stálym programom priaznivejšej budúcnosti.

Prehlbovať vlastnú tvorbu literárnu a zvyšovať umelecké požiadavky usiloval sa celý rad spisovateľov mladších.

Svetozár Hurban, pseudonymom Vajanský (nar. 1847) z veršov („Tatry a more“ 1879, „Spod jarma“, „Vilín“ a i.), kde novou, na českých moderných vzoroch vytríbenou formou zaodieva predovšetkým staré všeslovanské ideály školy Štúrovej, prešiel k novele a románu, v čom je jeho hlavný význam. Učil sa od ruských realistov, najmä Turgeneva, a realistická je aj kresba jeho osôb, ktorých celý rad uviedol do slovenskej beletrie: typického odrodilého zemana, typického zbohatlíka semitu, typického pasívneho idealistu starej školy, moderných praktických príčinlivcov, fiflenky s prevrátenou výchovou, nechápavý, všetkými zanedbávaný, pochabý ľud. Oproti tomuto skutočnému rubu stavia spisovateľ ideálne líce: prirodzenú dobrotu a driemajúce v ňom duševné poklady slovenského človeka, pracovnú energiu a um jednotlivých jasných hláv a zárodky novej šľachty ducha, ktorá vzorným rodinným životom a čistou snahou po vzdelanosti spasí národ.

Z Vajanského noviel mnohé vyšli v češtine a v češtine vyšla tiež i najobšírnejšia jeho práca „Suchá ratolesť“ z r. 1884.

Pavol Országh, pseudonymom Hviezdoslav (nar. 1849), patrí k reflexívnym lyrikom nevšednej hĺbky a je aj šťastný básnik epický. Aj on vyrástol z usilovného štúdia novšej poézie českej a okrem tej aj poľskí a maďarskí romantici mali na neho silný vplyv. V posledných dvadsiatich rokoch už kráča samostatne, bohatým, sýtym, nádherným veršom hĺbajúc o osudoch svojho národa a kresliac žánrové obrázky z jeho skutočného života. V svojej lyrike Hviezdoslav z melancholickej rezignácie a pesimistického stesku nad smutným osudom slovenského ľudu ukája sa pevnou, priam apokalypticky istou vierou v jeho vykúpenie, ktoré však, podľa básnikovho názoru, nevyjde zo slabých vlastných síl, ale priamo zo zázračnej pomoci božej.^[94] Z ľudu čerpá Hviezdoslav vďačnú látku i vo svojej epike. Veľká báseň „Hájnikova žena“ otvára krásy horskej prírody podtatranskej a predstavuje rad osôb, žijúcich v slobodnom horskom prostredí; „Ežo Vlkolinský“ nás dovedie do dediny, do rozkonárenej slovenskej rodiny zemianskej, s farbistým a pestrým pozadím, originálnych starodávnych zvykov a obyčají; a iné drobnejšie obrázky zavedú nás na lúky, polia a do ich jednoduchého, avšak básnikovmu srdcu tak blízkeho života. Hviezdoslav pri všetkej reálnosti farieb, ktorými maľuje, je aj v epike idealista; je v ňom čosi zo starého herderovského nadšenia, ako ho v názore na ľud prebrala a vypestovala škola Štúrova.

Zobrané spisy Hviezdoslavove od r. 1892 vychádzajú v Turč. Sv. Martine.

Ale naozajstný, neidealizujúci fotografista ľudu slovenského je novelista Martin Kukučín (MUDr. Matej Bencúr, nar. 1860). Od pätnástich rokov vytvára svoje portréty, žánre, arabesky a novely, v ktorých s prekvapujúcou vernosťou a roztomilým humorom opisuje sedliakov a sedliačky, švárnych šuhajov i huncútske dievky, komických dedinských remeselníkov, originálnych farárov, rechtorov i kostolníkov, figliarskych richtárov, Cigáňov i židovských krčmárov. V prácach Kukučínových odzrkadľuje sa život nedeľný i všedný, takmer celý občiansky rok, dedina v lete i v zime, od krstu až po pohreb. V poslednej dobe so zdarom pracuje i na cestopisoch.

Z ostatných súčasníkov uvádzame ešte: Elenu Maróthy-Šoltésovú, ktorej obsiahly dvojzväzkový román „Proti prúdu“ (1894), vydaný aj v češtine, je pozoruhodný pokus reálne opísať život a snahy domácej odrodilej spoločnosti zemianskej a ukázať ideálne ciele, ku ktorým by malo smerovať jeho obrodenie; Teréziu Vansovú, usilovnú pestovateľku zábavného čítania; Ľudmilu Podjavorinskú, ktorej ľahké verše popri prchavých osobných náladách majú zavše i vážny, hĺbajúci tón; J. Somolického, dobre napodobujúceho ľudovú pieseň; Tichomíra Milkina, umelo oživujúceho antické rozmery, a Martina Sládkoviča, ktorý zdedil od otca vzlet národného žalmistu.

Napokon aj snahy vedecké sa začínajú organizovať v novozaloženej Muzeálnej spoločnosti slovenskej v Turč. Sv. Martine, ktorej bohaté knižné, starobylé a národopisné zbierky i vedecký „Sborník“ dokazujú prebudené snahy domácich vzdelancov zachovať a preskúmať všetko, čo patrí k minulosti i prítomnosti národa. Mená A. Kmeťa, J. Holubyho a P. Križku napr. (menujeme len tieto tri najvážnejšie z mnohých) aj v Čechách majú známy a dobrý zvuk. Takisto rad zväzkov svätomartinských „Slovenských pohľadov“ (toho roku už XX. roč.), vydávaných s obeťami a obozretne redigovaných Jozefom Škultétym, obsahuje pekný kus literárnej práce, predovšetkým staršej generácie, vedľa ktorých nový mesačník „Hlas“, vydávaný dr. Pavlom Blahom v Uh. Skalici, zhromažďujúc okolo seba mladší dorast, vyšlý najmä z nedávnych pokrokových prúdov pražských a ideí tolstojovských, hlása potrebu praktického úsilia osvetového predovšetkým venovať najširším vrstvám ľudu a žiada nevyhnutnosť sebapoznania, sebakritiky a vnútorného obrodenia mravného u celej domácej inteligencie.