ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Písal celému Slovanstvu, a predsa Slovensko vedľa Kollárových a Hollého preporodili hlavne spisy jeho. Nič vlastne nepísal svojou rodnou slovenčinou, a predsa každým dychom je náš.

Mamička, rodená Káresová z Hankovej, slovenské pesničky vyspevúvala nad jeho kolískou; so slovenskou čeľaďou naháňal sa po farskom dvore, slovenské hory gemerské vídali ho denným hosťom; slovenská Tatra usmievala sa mu pri zachodiacom slnku deň po deň oblokom kežmarského lýcea; slovenský ruch v Prešporku vtiahol i jeho do svojich krážov.

I najbližší priatelia mladého Šafárika, rovesníci srdeční, blízki vzdelaním, snahami i duchom, boli Slováci: v Kežmarku a Prešporku Benedikti, neskôr Kollár.

Slovenský motív v poézii umelej, slovenská ľudová pieseň, slovenská literatúra, otázka slovenskej spisovnej reči, slovenské dejiny a starožitnosti sú stálym článkom v jeho širokých a mnohostranných trudoch.

Už ako kežmarský lyceista vydal r. 1814 v Levoči „Tatranskú Múzu s lýrou slovanskou“. Z jednotlivých slov, z mnohých zvratov, ba z celého slovníka tej knižočky hovorí Slovák. Rozpráva o „droboch“, „paholkoch“, „šibencoch“, „počerných kmínoch“, „kázňach“, „bitkách“, „halúzkach“; sneh sa mu „topí a mizne“, žiakom merajú súkno „od buka do buka“, hôrni chlapci jeho vedia po horách „zbíjeť“, obuškom „zvíjeť“, sú nad mlieko „belší“ a nad zubra „smelší“, krčmár radí ich „zlapať“ atď.; a najobšírnejšie i najtypickejšie kusy v knižke sú práve z látky čisto slovenskej: „Slavení slovanských pacholkův“ a „Poslední noc“ predvádzajú Jánošíka i jeho zbojnícku družinu, a zase Jánošíka a jeho milú.

Ľudové piesne slovenské Šafárik počúva, zbiera a poriada už tiež v Kežmarku. Neskôr dlho sa radí s Kollárom a inými, zostavuje zbierky svoje a druhých, a napokon r. 1823 v Pešti ich vydáva ako „Písně lidu slovenského v Uhřích“. On prvý poznáva, že pieseň naša je predovšetkým drobná lyrická, potom elégia, potom alegória lebo satira, a konečne rozprávka lebo balada. On prvý verne reprodukuje i slovnú i zvukovú jej tvár. Tam čítame literu za literou napr.: „Slzy moje, slzy, jedna druhú rania, ver mě v Ľuboreči velo krivdy robia. Robia mi ju, robia, len jedno dva ludia, bodajž nědožili zajtra do poludnia“. Lebo: „Za našimi humny zelenie konope — ver na naše dvere nikdo nězaklope.“ Alebo: „Keď som išol čes horu, čes horu zelenú, stúpil som tam na skalu, na skalu červenú.“ A tak všade. A aké spevy Šafárik povyberal do svojej zbierky! Najkrajšie piesne, z neskorších zborníkov známe, sú tu temer všetky.

V svojich dejinách všetkých literatúr slovanských Šafárik prvý odhodlal sa pre Slovákov postaviť oddiel samostatný, ukázať ich zvláštny charakter národný i rečový, ich osobitné potreby a cesty k nim. Ctí si slovenčinu, rád by jej dožičil miesta, ako len najviac možno i v spisovnom jazyku českom, ktorého inak bol verným prívržencom. Listy jeho ku Kollárovi z tých rokov sú plné slovenských slov, foriem a zvratov, ktorým usiloval sa vydobyť domáceho práva i v reči literárnej.

A kto by sa nerozpamätal, s akou vrúcnosťou a oddanosťou písal v „Slovanských starožitnostiach“ práve oddiel o starej dŕžave veľkomoravskej, o prvom a ostatnom štátnom ústave slovenskom? A kto nevie, ako práve obraz tejto epochy, teplým slovom Šafárikovým hovoriaci k srdcu, účinkoval na všetku generáciu školy Štúrovej?

„Múza“, „Písně“, všeslovanská literatúra „Starožitnosti“, „Národopis“, veľa privátnych literárnych listov Šafárikových k priateľom, hoc i nepísané po slovensky, sú predsa i naše.

Šafárik je z najťažších základných kameňov nášho slovenského preporodenia. Cítil to a pekne vyslovil už mladý dr. Hurban roku 1851 v „Pohľadoch“, rozprávajúc o Slovensku a jeho živote literárnom. „Kedykoľvek — hovorí — hľadím slzavým okom na ten náš biedny, deväťstoročným jarmom spotvorený národ, kedykoľvek sa mysľou svojou preberám v histórii súžení našich a vždy väčšmi a väčšmi sa mi maľujú tie hlboko všliapnuté do ľudu slovenského šľaky otroctva, nad čím už toľko Slovákov zúfalo: v týchto trudných hodinách oratúva ma pred pochybenstvom o národe mojom syn slávny nešťastných Tatier, vedomec slovanský ešte nedohonený, Šafárik. Že sa tento muž mohol zrodiť v národe našom, je mi rukojemstvom živej žily slovenskej, jarosti národa, majúceho svoju budúcnosť; lebo vo fajtách ľudu nepovolaných k stolu histórie, to je istá skúsenosť, nerodia sa takí géniovia.“