ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nedávno sme čítali cestopisnú rozpomienku dnešného českého turistu, ktorá opisovala centrum národného a spoločenského života slovenského, Turčiansky Svätý Martin. Vari ani naši čitatelia nepohrdnú niekoľkými slovami o Turčianskom Sv. Martine literárnom.

Ak prídeš vlakom od Žiliny alebo od spišských Tatier a vystúpiš na priestrannej stanici na Vrútkach, kde vyúsťuje tiež budapeštianska trať štátnych železníc uhorských, a keď pozoruješ ruch a šum, ktorý sa tu rozvíri pri každom vlaku, nepovedal by si, že si sa ocitol na pol hodiny od strediska uvedomelej inteligencie slovenskej. Maďarskí železniční úradníci, maďarskí konduktori a staniční robotníci, maďarskí cestujúci, povaľači, šviháci a postavači, maďarskí kelneri… roja sa tu v pestrej hara-vare, a okázalá, afektovane preťahovaná a prízvukovaná maďarčina peštianskeho bulvárneho strihu zovšadiaľ ti zneje do uší. Iba v ústraní perónu alebo v kútoch železničnej budovy tlačia sa so svojimi batohmi a svojím drobizgom haličskí židia v čiernych kaftanoch alebo americkí vysťahovalci slovenskí vo svojich bielych halenách.

A ak cestuješ ďalej a vystúpiš na neveľkej stanici svätomartinskej a ponáhľaš sa k mestu, nepociťuješ ešte skutočný jeho život a pravé prostredie. Nosiči a poslovia ťa oslovujú po maďarsky alebo po nemecky; ideš okolo výstavnej budovy s medzinárodným nápisom Museum, ktorý neprezrádza, pretože nesmie, skutočnú príslušnosť; na susednej väčšej budove, upútavajúcej tvoju pozornosť, čítaš síce, že je to Dom, ale aký dom a k akým účelom, to ti zatiaľ nie je jasné. Dva, tri, štyri rady patriarchálnych prízemných domkov pod šindľom, s dvorkami ústiacimi do stodôl a záhrad, tiahnu sa pozdĺž cesty, alebo ak chceme, ulice, v idylickom pokoji; medzi nimi vyčnieva niekoľko výstavnejších domov poschodových, súkromných aj úradných; stará, chatrná budova župnej správy pripomína dobu tereziánsku a oproti nej, „stoličnému domu“, čpie nemálo starý, ošarpaný „panský“ hostinec; na priestranstve medzi nimi sú rozložené ovocné koše predávajúcich báb a pobehujú skupiny klbčiacich sa polonahých cigáňov a cigánok a dobiedzavo žobrajúcich cigánskych detí; vo dverách obchodov predavači (zväčša Židia), zvedavo a skúmavo si obzerajú každého chodca, najmä cudzinca; po chodníkoch tmolí sa smotánka maďarskej alebo maďarónskej mestskej spoločnosti, bujné semitské krásavice a „zlatá“ mládež v hlučnom afektovanom rozhovore; na obvode mesta (vlastne lepšie mestečka s dvoma tisícmi obyvateľov) dymí niekoľko továrenských komínov, to je na pohľad zovňajšok Turčianskeho Sv. Martina, ako sa javí príchodziemu turistovi.

Ale ak sa prizrieme lepšie, odrypkáva sa povrchný náter a objavuje sa živel a život celkom iný.

Oproti Domu priekom cez ulicu stojí jednoduchá poschodová budova s jednoduchým nápisom Sporiteľňa, peňažný ústav výborne založený a výborne vedený, ktorého správa leží v rukách národných. Na severnom konci mesta upúta pozornosť iný podobný dom, Kníhtlačiareň, akciová tlačiareň slovenská, založená počiatkom rokov sedemdesiatych, z ktorej vyšla nepomerná väčšina všetkého, čo sa od štyridsiatych rokov vydalo na Slovensku. Tam sa tlačili „Letopisy“ a iné publikácie bývalej Matice slovenskej; tam od rokov opúšťajú tlačiarenský lis objemné zväzky diel náučných, pekne vybavené zbierky básnické a knihy beletristické, hŕby kalendárov a čítania ľudového, tam sa tlačia celé rady ročníkov slovenských časopisov revuálnych, zábavných, humoristických, novín politických, — tam českí sadzači a strojníci založili domáci dorast typografický. Keby sme chceli opisovať kultúrny a národohospodársky ruch slovenský v Martine vôbec, museli by sme sa zastaviť i v neďalekom prostom dome banky Tatry, v ústave dnes už so značným obratom peňažným a so sieťou filiálok po okrajoch slovenských. Alebo by sme za mestom vyhľadali továreň na nábytok z ohýbaného dreva, v ktorej dielňach vidieť pestré ľudové kroje vari zo všetkých žúp slovenských a ktorej výrobky putujú do Afriky a Austrálie. Alebo by sme si prezreli slovenské kníhkupectvá Gašparíkovo a Kompišovo, slovenské kožiarne a farbiarne, veľký turčiansky pivovar, založený slovenským kapitálom atď. Ale chceme si letmo všimnúť najmä svätomartinský život literárny.

Jeden sa rozvíja pred našimi očami, patrí živej skutočnosti. Ak nehľadíme k redakčným stolkom novinárskym, snahy tie vychádzajú zo súkromných pracovní spisovateľských a redaktorských. Dvaja dlhoroční pracovníci, hoci srieň veku už pokrýva ich temená, dosiaľ neúnavne a sviežo sa hlásia k slovu: beletrista a básnik Svetozár Hurban Vajanský a podpredseda Slovenskej muzeálnej spoločnosti Jozef Škultéty. Onen svoju tridsaťročnú bohatú úrodu usporadúva a vydáva v objemných zväzkoch (za minulý rok ich vyšlo päť) a iba z tohto súboru vysvitá jasne a presvedčivo, čo Vajanský znamenal pre slovenskú novelistiku a ako ďaleko za domácu oblasť siahal jeho význam: neviem, koľko máme románových skladieb takej úrovne umeleckej a popritom takej hodnoty životnej, ako je Vajanského staršia „Suchá ratolesť“ a novšia „Koreň a výhonky“. Škultéty je z najhúževnatejších a najpracovitejších redaktorov, ktorých poznám. Už od rokov nielen vedie, ale aj zapĺňa svoju revue. „Slovenské pohľady“ s neochabujúcim úsilím, starostlivo udržuje a sústreďuje hŕstku svojich spolupracovníkov, sleduje vedecký slovesný ruch doma i medzi Slovanstvom, pestuje dejiny literatúry, jazykospyt, folklór, literárnu kritiku a iné odbory s vytrvalou usilovnosťou a rozhľadom. Muzeálna spoločnosť slovenská po smrti Andreja Kmeťa má v Škultétym dobrú náhradu. Zbierky tejto Spoločnosti, najprv umiestnené v Národnom dome, teraz v novej budove muzeálnej, ukazujú svojráznu kultúrnu prítomnosť i minulosť slovenskú v jej plnosti a rozmanitosti: kroje, náčinie, náradie, spôsob života a zamestnanie, staré mince a vykopávky, kvetenu, zverinu, čítanie, poklady rukopisné a knižné, ktoré starostlivo a obetavo opatruje svojimi skutočne neúmornými rukami vzácny, skromný muž, advokát Andrej Halaša. Neraz som stál nad tými zriedkavými starými tlačivami z čias reformačných a protireformačných, bibliami, kancionálmi, traktátmi a polemikami, ktoré z tlačiarní českých, moravských a slovenských s tunajšími vysťahovalcami i s domácim obyvateľstvom putovali z ruky do ruky a s pamätnými dojímavými prípismi prechádzali z otca na syna a vnuka po mnohé storočia… Slovensko malo už pred štyridsiatimi rokmi súbor takých pokladov v bývalej Matici slovenskej; ale dnes v rozsiahlej jej budove, kde v rokoch šesťdesiatych a sedemdesiatych na výročných schôdzach domáceho vzdelanstva, za prítomnosti hostí zďaleka-široka rozliehali sa ohnivé, dôležité programy národnej práce osvetovej, je štátna pošta a telegrafný úrad a okresný súd — bývalé bohaté zbierky matičné presťahovali sa do Zemského múzea peštianskeho a z fondov matičných sa vydávajú slovenské noviny vládne…

To je teda už kus obrázku slovenskej minulosti. A táto minulosť, kultúrno-literárna minulosť, najdojemnejšie nás ovanie na miestnom cintoríne svätomartinskom. Vyjdeš za mesto na návršie, rozhľadíš sa po celej rovine najmenšej a najmalebnejšej župy slovenskej: vpravo, vľavo, pred tebou i za tebou dlhé chrbáty alebo zase lysé ostré hroty modravých hôr oravských, trenčianskych, zvolenských a liptovských (k úbočiam jednej z nich túlia sa Kollárove rodné Mošovce) — a tu, pod rovmi, ktoré ozdobujú pekné mramorové lebo kovové pomníky, rozkladá sa malé mesto tichých spáčov, naozajstný slovenský Vyšehrad. Rodinná hrobka hostí telesné pozostatky superintendenta Karola Kuzmányho, priateľa Kollárovho, vydavateľa českej revue „Hronka“ na Slovensku v rokoch tridsiatych, v ktorej programovite pestoval slovanskú vzájomnosť a prvý sa ujal v Čechách za kacíra vyhláseného Máchu; Kuzmányho pieseň „Kto za pravdu horí v svätej obeti“ spievajú dnes naše zástupy robotnícke, netušiace snáď ani, že vznikla r. 1849 proti revolučným snahám maďarským a že pôvodne odznievala v radoch slovenských dobrovoľníkov pod ochranou čierno-žltých zástav. Pod šedivým pomníkom drieme Janko Kalinčiak, bývalý riaditeľ ev. gymnázia tešínskeho, „maliar slovenských zemanov“, ktorý niekoľkými svojimi typickými figúrami navždy životne a verne zachytil zapadlý svet drobnej slovenskej šľachty. Kamenný obelisk označuje hrob Viliama Paulinyho-Tótha uprostred rovov a náhrobkov jeho milých a blízkych — muža nevšedného rozhľadu a veľkej energie, ktorý zanechajúc vysoký úrad správny za druhého provizória rokov šesťdesiatych, presťahoval sa do Sv. Martina a šťastlivou rukou z nepatrného mestečka čoskoro vytvoril stredisko kultúrneho ruchu slovenského: Pauliny politik, Pauliny publicista a organizátor, Pauliny literát a beletrista je zaujímavá a vďačná kapitola dejín slovenských. A tak by sme vo svojich literárnych pochôdzkach cintorínom mohli pokračovať ešte dobre dlho…

Lenže povinnosť volá od mŕtvych k živým.