ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Účinky Kollárove na literatúru slovenskú boli i široké i hlboké. Škola Bernolákova, a najmä Štúrova od 1824 do 1848 preniknuté sú ideami Kollárovými mnohorako a plody ich veľkej časti sú iba variáciami tých ideí.

Trojakým smerom Kollár zasiahol v literatúru slovenskú: ako spevec „Slávy dcery“ a hlásateľ myšlienky slovanskej, ako vydavateľ „Spievaniek“ a ako reformátor reči spisovnej.

Kollár myšlienku slovanskú vyslovoval jednak vo forme žiaľu nad minulosťou a nádeje z budúcnosti Slovanov, jednak ako vedomie spolunáležitosti všetkých slovanských kmeňov v prítomnosti.

Idey tie prevzal zo „Slávy dcery“, prvý raz pod týmto titulom vyšlej v troch spevoch v Budíne 1824, jediný básnik školy Bernolákovej, Ján Hollý, do svojho „Svätopluka“, písaného 1827 — 1830 a vydaného 1833, i do svojich „Selaniek“, „Žalospevov“ a „Ód“ 1830 — 1840. V „Svätoplukovi“ badať vplyv kollárovského ponímania minulosti slovanskej v obšírnom idylickom líčení pôvodu Slovanov, práve tak i v „Selankách“; „Žalospevy“ a „Ódy“ z veľkej časti sú len rozvedením „Predspevu“ alebo dajedných zneliek z druhého lebo tretieho spevu „Slávy dcery“. Kollárova „matka Sláva“ v elégiách Hollého žalostí napr. nad nesvornosťou synov Svätoplukových, lebo nad skazou Veľkej Moravy, alebo nad synmi odrodilými spôsobom čisto kollárovským. A týmže spôsobom i v ódach rozhliadala sa po šírom svete slovanskom, a z veľkosti jeho i kmeňovej blízkosti čerpá posilu pre svoj malý rod. Hlavný rozdiel v ponímaní Slovanstva medzi Kollárom a Hollým zračí sa v tom, že u Hollého väčšmi preniká povedomie kmeňové ako Slováka a že z dejinných rozpomienok najmocnejšie dotýka sa ho rýchly vzrast i tragický pád Ríše veľkomoravskej.

Zároveň s Hollým v ostatných rokoch dvadsiatych a prvých tridsiatych prejímajú a ďalej rozvíjajú idey Kollárove predchodcovia školy Štúrovej a potom škola sama.

Jednota literárna, ktorú r. 1828 v Prešporku zakladajú mladí ev. teológovia Samo Chalupka, Karol Štúr, Samuel Godra a druhí, v neskorších plodoch svojich údov prejavila ducha, ktorým už vtedy bola preniknutá. Slovanská romantika Chalupkovho „Mor ho!“ má dobre znateľnú pečať kollárovskú; Karolovi Štúrovi v „Ozvěne Tatry“ z r. 1844 elegický vzdych po starej sláve Devína a Nitry je obľúbeným motívom, a Godra hneď r. 1829 celé tri spevy zveršoval na „Múzy dcéru“ a do smrti ostal verný sonetu. Mnohé, často doslovné ohlasy na „Slávy dceru“ sú i v „Básňach“ Žellových z r. 1842 a obšírna historická báseň „Pád Miliducha“, zložená r. 1843 a uverejnená o dvadsať rokov neskôr, už voľbou látky (pád polabských Slovanov) a elegickým tónom ukazuje na Kollára ako na svoj vzor.

O desať rokov pozdejšie, r. 1838, prešporskú Jednotu, vtedy už pre mnohé prenasledovania skrytú pod Palkovičov „Ústav pro česko-slovenskou řeč a literaturu“, t. j. pod cvičebné gramatické oddelenie pri prešporskom ev. lýceu — na vrchol rozvitia vzniesol Ľudovít Štúr. Vieme z rozpomienok dr. Jozefa Hurbana, čím vtedy za jeho vedenia všetkej mládeži prešporskej bola „Slávy dcera“: ako jej sonety sa čítali, vysvetľovali, rečnili, napodobňovali a ako snaženie to šírilo sa po všetkých ev. lýceách a gymnáziách hornouhorských. Matka Sláva, nesvornosťou zaniklé severné Slovanstvo, rumy Devína a Nitry sú stále predmety mladých veršovcov, a knižočky básní, ktoré vtedy vydávali, hlasným ruchu toho pamätníkom. „Plody zboru učenců řeči česko-slovenské prešporského“ 1836, „Jitřenka čili výbornější práce učenců česko-slovenských a. v. levočských“ 1836, Kuzmányho „Hronka“ 1836 — 38, Hurbanova „Nitra“ 1842, Augusta Horislava Škultétyho „Básne“ 1840 — sú hojným skladom ohlasov kollárovských ideí; Hodžov „Meč krivdy“ napr. v „Plodoch“ alebo Škultétyho „Loučení“, „K bratrům“ lebo „Sláva Slávů“ v jeho „Básňach“ sú typické toho doklady. Ale najmocnejšie nielen slovanská idea, lež i ľúbostná časť „Slávy dcery“ dotkla sa študenta Andreja Sládkoviča a v jeho veršoch zároveň slovenskej literatúry. Keď r. 1844 stratil nádeje na ruku dievčaťa, ktoré ľúbil, vyspieval žiaľ svoj v „Maríne“, veľkej lyricko-epickej básni, vyšlej 1846. Kompozícia i prevedenie je celkom podľa „Slávy dcery“: milenka básnikova mení sa v ideál slovenskej devy vôbec a z toho v nadzemskú vidinu; zo sveta, kde poznávame krásy jej tela i ducha, vznáša sa do hmlistých výšin. Tenže malý, rozkúskovaný, epický dej; to isté hyperbolizovanie milenky v sväticu; tenže horúci zvuk reflexií o láske a mladosti, o národnosti a všetkých vysokých ideách. V „Maríne“ česká „Slávy dcera“ dostala svoju mladšiu sestru slovenskú.

Nie menej intenzívne Kollár pôsobil na literatúru slovenskú svojimi „Národnými spievankami“, ktorých dva zväzky 1834 — 35 vydal v Pešti. Štúrovej škole ony stali sa vzorom slovenského básnického umenia: ich úzka spojitosť s prírodou, ľudový humor, spevnosť a ľahkosť vábili veľa napodobiteľov. Ľudovít Štúr sám bol veľkým ctiteľom všetkej prostonárodnej poézie slovanskej, ako svedčí jeho české teoretické dielo o nej; vlastné jeho verše usilovali sa nasledovať ju i formálne. Ale v polovici štyridsiatych rokov opäť na Samovi Chalupkovi a Jankovi Kráľovi zjavil sa pravý účinok štúdia Kollárových „Spievaniek“; spevné, ľahučké verše týchto dvoch básnikov všetkým vnútorným i vonkajším skladom tak poňali ducha ľudovej piesne slovenskej, že mnohé z nich znárodneli. Tou cestou kráčali ďalej Botto, Rimavský, Matúška, Dobšinský, Nosák, Hostinský, Ladislav Pauliny, Škultéty i Grajchman. Napodobenie prostonárodných spievaniek išlo tak ďaleko, že i rytmický ich naturalizmus štúrovci prejímali verne do svojich tvorieb, a tým temer všetkým svojim veršom odňali základ umelecký. To bol druhý vplyv Kollárov.

Tretí je jazykový. Ľubozvučnosť strednej slovenčiny tak zajala turčianskeho rodáka, že už r. 1821 v „Kroku“ hovorí najmä proti prehláske spisovného jazyka českého a proti skupeninám súhlaskovým, v úvodoch k Šafárikovým „Písňam světským lidu slovenského v Uhřích“, v Pešti 1823 a 1827, vystavil vlastnosti a prednosti strednej slovenčiny, a r. 1832 v „úplném“ vydaní „Slávy dcery“ i r. 1836 v povestnej rozprave „O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskymi“ v „Hronke“ zásady svoje prevádzal prakticky. A zase bola to Štúrova mládež prešporská, ktorá dôsledne ďalej vedúc dôvodenie autora „Spievaniek“ o ľubozvučnosti slovenčiny a náuku jeho o literárnej individualite slovanských kmeňov, došla najprv k idei a neskôr k skutočnému jej prevedeniu: ľudovú strednú slovenčinu, ako zanímavý a bohatý typ jazykový, podvihnúť na slovenskú reč spisovnú.

Kollár, nevediac a nechtiac, teoreticky i prakticky tiež k tomuto ukázal cestu.

Takým spôsobom nielen rod a meno Kollárovo, ale i diela jeho básnické a snahy literárne vôbec hlboké šľaky zanechali v duševnom živote starších generácií slovenských.