ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 10. augusta 1896

Nálada volebná — Úpadok slovenskej cirkvi luteránskej — Domáca žurnalistika — Vedecký a zberateľský ruch — Školy — Literárne organizácie — Tolstojstvo.

Slovensko dnes žije v znamení budúcich snemových volieb. Nová konzervatívna strana uhorská, ktorá sa nazvala ľudovou, vedená gr. Zichym^[62] a katolíckymi kňazmi, pojala do svojho programu i revíziu národnostného zákona a žiada pre národnosti nemaďarské a ich jazyk rovnaké právo v cirkvi, v škole a v správe verejnej. A pretože sama nemá všade dosť schopných kandidátov, ochotne prijíma mravnú podporu národnej strany slovenskej, a na územiach, kde tá strana má pevnejšiu pôdu, ponecháva jej prednosť. Nie je to dohovorená aliancia, ale prirodzená kooperácia, ktorá sa núka sama sebou. Už roky nebolo takých prejavov verejných, na ktorých by sa tak dôrazne bol ozýval protest proti znásilňujúcej politike vládnej tiež z úst Nemaďarov, ako na ľudových zhromaždeniach a v orgánoch tejto strany (z maďarských novín jej slúži „Alkotmány“,^[63] po slovensky hlása jej zásady „Kresťan“). Posledné tri zhromaždenia ľudu, vo Varíne, v Novom Meste nad Váhom a v Trstenej, ukázali, že strana bezpečne ovláda veľké masy a že má budúcnosť. Liberálna vládna žurnalistika maďarská, napospol v rukách židovských, nové hnutie zdanlivo podceňuje a zhanobuje ako číru všeeurópsku reakciu klerikálnu proti kultúrnym vymoženostiam novej doby. Ale zo všetkého vidieť opravdivý strach, že panstvo tzv. liberalizmu už aj v Uhrách sa kolíše. Sem-tam počuť sľuby, že vláda Slovákom vráti Maticu, že im otvorí gymnázium atď.; poukazuje sa na ich doterajšiu demokratičnosť a vyčíta sa im, predovšetkým ich časti protestantskej, že sa spojujú s magnátskymi feudálmi ap. Ale to všetko sú lákadlá z núdze. Národná strana bude pravdepodobne postupovať jednomyseľne, hoci sa vládnym vplyvom podarilo niektorých jednotlivcov všelijakými osobnými výhodami a dôvodmi hmotnými získať pre seba alebo aspoň primäť k nečinnosti. To na celkovom hnutí veľa nezmení, ak sa nebudú všetky budúce voľby uskutočňovať za takého neznesiteľného nátlaku, ako nedávno povestná voľba v Stupave. Tu teda nádeje slovenské kvitnú.

Zato luteránska cirkev slovenská ako individuálny celok sa rozpadáva. Od toho času, ako sa generálnej synode podarilo preddunajský okres, skladajúci sa z piatich seniorátov slovenských a troch maďarskonemeckých, roztrhnúť takým spôsobom, že tri slovenské senioráty z neho boli pridelené inde a nahradené nemeckomaďarskými, inými slovami: akonáhle sa podarilo v samosprávnej organizácii luteránov slovenských národný živel zmajorizovať, nastal úplný rozklad. Bolo počuť hrozby, že samosprávna luteránska cirkev slovenská toto rozparcelovanie nikdy neuzná za zákonné a záväzné; že cirkevným vrchnostiam podľa nového poriadku zvoleným odoprie poslušnosť a preruší s nimi všetky úradné styky; že jednotliví kazatelia na svojich farách zotrvajú v opozícii a ustúpia len násiliu atď. A namiesto toho všetkého čo vidíme teraz? Seniori bez akýchkoľvek príčin vzdávajú sa hodností, aby sa vyhli „nepríjemnostiam“, konventy sa poslušne schádzajú i za nových predsedníctiev „nezákonných“, rokujú, dávajú návrhy a posielajú prípisy k predstaveným cirkevným, ktorých „neuznávajú“ atď. Slovom: luteránske kňazstvo národné sa v tejto skúške neosvedčilo. Kým ho držala inteligencia svetská, počínalo si zdanlivo samostatne; akonáhle jej však prístup bol zamedzený, samostatnosť bola tam. Ono myslí len na seba; o budúci dorast prejavuje málo starostí. Veď čo čaká slovenskú cirkev evanjelickú? Len nedávno horekoval odrodilý pastor luteránsky, („Protesztantizmus és panszlávizmus“,^[64] Budapest 1882, str. 14): „Malé slovenské kráľovstvo je tento okres (preddunajský). Slovenská je tu cirkevná správa a reč na poradách. S malými výnimkami po slovensky vedú tu matriky, slovenské sú úradné nápisy na pečatiach, po slovensky sú vydávané krstné listy a výťahy… Kto žije v tej oblasti, tomu pripadá, že je na tisíc míľ vzdialený od maďarskej zeme. Ten okres je pre maďarizáciu takmer stratený.“ A dnes? Dnes všade matriky sú úradne maďarské, svetskí inšpektori národného zmýšľania sú pre „kánonickú chybu“^[65] odstraňovaní, seniormi môžu byť len maďaróni, tí zasa kandidujú iba maďarských kňazov, obcovacia reč je maďarská, protokoly maďarské. Čochvíľa maďarčina bude si nárokovať prístup i do chrámov, na kazateľnice, do spevníkov. A medzi budúcou generáciou slovenskí evanjelici nebudú mať vôbec slovenského kňaza.

Potešiteľnejší je stav domácej žurnalistiky. Časopisectvo slovenské zreteľnejšie a zreteľnejšie rozdeľuje sa do dvoch táborov.

Prvý je v Turč. Sv. Martine a tlmočníkom jeho sú „Národnie noviny“. Od 15. januára t. r., ako vyrástli na denník, vzpružili sily i vnútorne a vzbudili živý záujem všade medzi domácim obecenstvom. Pokiaľ sa za ich neutešených pomerov finančných dá, mávajú veľa listov dobre informujúcich, vlastné telegrafické zprávy atď. Tiež priniesli niekoľko vhodných návrhov prakticko-organizačných. Ich stanovisko k ruchu, vyvolanému stranou „ľudovou“, je priateľské. Ináč ostávajú pri ponímaní vecí slovanských, aké na Slovensku vládne od poslednej periódy názoru Štúrovho. Len v jednej veci odchyľujú sa od starých tradícií slovenského novinárstva: nereprodukujú dostatočne vzájomnosť česko-slovenskú. Tá v živote slovenskom má korene na všetky strany široké. Nieto odboru, v ktorom by nebola. Stačí pozrieť na sám Martin, stredisko slovenského kultúrneho života. Ani jedna vzdelaná rodina tunajšia nie je bez českých kníh, časopisov, obrazov; tlačiareň, továreň, pivovar majú hodne českých pracovných síl; divadlo, múzeum, knižnica neboli by na tom stupni, na akom sú, bez umeleckej, vedeckej i praktickej pomoci českej; obyvateľstvo tunajšie je v neustálom styku s Prahou buď výchovou svojich detí, buď pomermi priateľskými a na obidvoch pražských výstavách prejavilo, ako úprimne lipne ku všetkému, čo je v Čechách a na Morave pekné. Preto by domáci čitatelia istotne kvitovali s vďakou, keby v „Nár. novinách“ pravidelne sa dočítali zpráv o pozoruhodných stránkach vnútorného života českého. Povieme príklad, ako si to predstavujeme. Po Čechách sa oslavovalo jubileum Havlíčka, veľkého charakteru, žurnalistu, spisovateľa. I keby Slovensku nebol býval ničím, vzhľadom k tomu, ako spomienky na neho rozvlnili dnešnú českú verejnosť, novinám slovenským by dobre pristalo všimnúť si jeho jasnú postavu. Ale Havlíček i Slovensku znamenal veľa. Napriek tomu, že r. 1846 polemizoval proti Štúrovej a Hurbanovej spisovnej slovenčine, časopisy jeho, predovšetkým „Národní noviny“ a „Slovan“ v r. 1850 — 51 na Slovensku i v malých mestečkách (napr. v Brezne) mali po tridsať i viac odberateľoch; a podnes i v knižniciach odrodilých zemanov slovenských sa nájde nejeden výtlačok „Slovana“, ktorý v istom čase jediný v ríši hájil slobody autonomistické, a preto v hornom Uhorsku šiel na dračku i medzi slovenskými renegátmi. Takisto by do slovenských novín patrili i zprávy o otázke Husovho pomníka a iných vecí podobnej zaujímavosti širšej. Ani rozboru a priamemu prejaveniu stanoviska voči zjavom nesympatickým nebolo by sa treba vyhýbať. Potom by vari aj v Čechách rýchlejšie pribúdal počet odberateľov „Nár. novín“, ktorý dosiaľ, i za všetkej novinárskej podpory českej žurnalistiky, neprestúpil žalostne malý počet päťdesiat výtlačkov.

Že to nie je nič nemožného, ukazuje Salvov učiteľský časopis „Dom a škola“. Karel Salva, bývalý učiteľ slovenský, zbavený miesta pre svoje národné zmýšľanie, pred niekoľkými rokmi v liptovskom Ružomberku takmer z ničoho založil si kníhtlačiareň, ktorú energiou a príčinlivosťou svojou rozširuje z roka na rok. Popri veciach dobrých, starších i nových, nie je síce všetko zrno, čo u neho vychádza; takisto správnosť Salvových výtlačkov je ich Achillovou pätou. Ale nesmie sa bez pozornosti obísť stav, že z 1400 odberateľov „Domu a školy“ na Čechy a Moravu ich pripadá vyše 800, ale na domáce učiteľstvo ani nie 150. Salva chystá sa tiež vydávať politický týždenník nového smeru; ak bude riadený pevnými zásadami a s rozhľadom i vedomosťami, takéto osvieženie a cibrenie nebude doma na škodu…, ale ak sa v ňom dostanú k slovu dobrodružní teoretici, namiesto reformy nastane iba zmätok.

Zberateľský ruch, pred nedávnom vyvolaný i na Slovensku horlivými priateľmi národnej samobytnosti, neprestáva. Mnoho cenných predmetov hromadí sa v muzeálnych a knižničných miestnostiach Domu v Turč. Sv. Martine, ktoré hlasite volajú po rozšírení, lebo dnes už nijako nepostačujú. Zbierku ľudových výšiviek riadi Živena, prírodopisné a numizmatické oddelenie Muzeálna spoločnosť slovenská a knižnicu výbor Domu.

Knižnica má dnes už asi dvadsaťtisíc zväzkov diel, najmä starších; sedemnáste a osemnáste storočie je zastúpené najhojnejšie a obraz toho, čo sa vtedy na Slovensku tlačilo a čítalo, je skoro úplný. Zaujímavé je pri tom, že z katolíckych knižiek slovenských, predovšetkým bernolákovských, zachovalo sa oveľa menej ako z prenasledovanej literatúry protestantskej; bola k nim asi menšia pieta v knižniciach farárskych a kláštorných. (Pred niekoľkými rokmi napr. sa tu rozprávalo, že gvardián jedného kláštora hornouhorského všetky slovenské knižky z bibliotéky kláštornej dal vyradiť, zniesť na dvor a tam na ohni spáliť.) Za takých okolností a vzhľadom na to, že bohatá knižnica bývalej Matice slovenskej je neprístupná, budapeštianske maďarské múzeum zas, ktoré tiež obsahuje mnoho slovenských výtlačkov, je ďaleko, bibliotéka Domu je pre skúmateľov domácej minulosti prameňom na ten čas najvýdatnejším. Kiež by sa jej čoskoro dostalo praktickej organizácie!

Muzeálna spoločnosť slovenská, ktorá začala činnosť svoju vlani v lete, mala dňa 5. t. m. valné zhromaždenie. Dnes má spoločnosť štyristo osemdesiatsedem členov a 5271 zl. majetku, z ktorého posiaľ vydala 977 zl. Zbiera materiál a pracuje v štyroch odboroch: zemepisnom a prírodopisnom, archeologickom a antropologickom, národopisnom, priemyslovom, hospodárskom a obchodnom. Zberatelia a referenti sú ustanovení na celom Slovensku. Pekne sa prezentuje I. zväzok „Sborníka“ Spoločnosti, práve vydaný. Pavol Križko, Štefan Mišík, Jozef Holuby, Pavel Socháň, dr. Wagner a iní dobrí pracovníci sú tu zastúpení príspevkami z rôznych odborov. Iba Sasinkovo dejepisné rojčenie asi nikomu nebude na osoh; z Nestora, o ktorom píše, nevie napr. ani prepisovať. S vedeckými spolkami príbuzného smeru v Čechách a na Morave Spoločnosť nadpriada už styky; bolo by potrebné, aby aj široká verejnosť česká podporovala jej užitočné snahy. Živena, spolok slovenských žien, je ešte stále v začiatkoch. Má 270 členov a 8119 zl. majetku a v minulom roku vydala pekný beletristický „Letopis“. Ale ženská škola, o ktorej uvažuje už roky, žiaľbohu stále ostáva iba zbožným želaním. Možno by, podľa príkladu brnenskej „Vesny“, aspoň začiatok s jednou triedou dal sa uskutočniť, z nej by neskôr podľa možnosti vyrástlo ostatné.

Spánkom spravodlivých spí aj vytúžené slovenské gymnázium. Prvé nezdary, na ktoré narazilo realizovanie, odstrašili, a teraz akosi nemožno nájsť pravú cestu. Slovenskej cirkvi evanjelickej, ktorá by školu vzala pod svoje krídla, dnes už nieto, a katolíci sú celkom zaujatí agitáciou volebnou. Ozývajú sa hlasy, že škola bude, keď budú poslanci. Ale čo bude s dorastom, živoriacim po ústavoch maďarských?

Nedostatočná organizácia ukazuje sa dosiaľ aj na poli prakticky literárnom. Slovenského kníhkupectva dosiaľ niet — pravdaže najmä vinou českou, lebo napriek opätovnému volaniu (už od rokov!) a napriek okolnostiam podniku takému dosť priaznivým, nenašiel sa v Čechách a na Morave človek spoľahlivý, ktorý by sa bol veci ujal; české kníhkupectvo je vraj i doma na úpadku, býva odpoveď. Ak je to tak, potom je to dvojnásobne smutné. Ako tu za takých okolností rozširovať dobrú ľudovú knihu? Vyšla napr. malá populárna astronómia od dr. Wagnera „Zjavy nebeské“ a odovzdaná bola do predaja malému obchodu — papiernickému. Výbornú brožúrku Bielkovu „Náš ľud, jeho biedy a ako mu treba žiť“ spisovateľ musí rozširovať sám. Atď. Tu je nutná rýchla náprava, ak nemá byť ľud úplne zaplavený kolportážou cudzích kníhkupcov židovských.

Nakoniec ešte slovo. Uprostred všetkých tradicionálnych snáh národne obrodných i na Slovensku v poslednom čase skromne vystupuje hnutie iné, tolstojovské. Uvádza ho hlavne dr. Dušan Makovický, ľudomilný lekár žilinský, a niekoľko druhých mu pomáha. Zaujímavé rozhovory svoje s Tolstým Makovický prináša v „Slovenských pohľadoch“ a niekoľko menších knižiek poľanského reformátora vydal už v slovenskom preklade; ďalšie budú nasledovať sústavne jedno za druhým. Vo svojich snahách eticky obrodiť slovenského človeka náboženstvom srdca Dr. Makovický inteligenciou slovenskou nie je podporovaný; jej kňazská i svetská časť jednako za správnu cestu pokladá stanovisko konfesionalistické, po prvé v náukách Tolstého vidí nebezpečenstvo pre nacionalizmus a vôbec hľadí naň ako na krásnu, ale neuskutočniteľnú utópiu. No napriek tomu dr. Makovický vo svojich snahách neochabuje…