ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už vyše dvadsať rokov je Hviezdoslav verný veršu, a iba teraz mu je dožičené uzrieť výber svojich básní vovedne. Pravda, len výber, nie všetky; neveľký kapitál uvedeného spolku nedovolil, aby aj začiatočné básnikove výtvory, v ktorých neuložená obraznosť ešte kvasí a reč sa rozbehuje, boli vynesené z písacieho stola na verejnosť. Ale akokoľvek subjektívne je to škoda, objektívne, z literárneho stanoviska možno to iba schvaľovať — vidíme už hotového básnika, celého, bez literárnych rozbehov a tápania a nejasných vidín, vidíme nie iba nadšenca, ale umelca. Preto sa nám zdá, že Hviezdoslavov smútok vo venovaní knihy Vajanskému je zveličený, hoci hlboko precítený; básnik nám tu pripomína matku mnohých krásne urastených synov, ktorá nemôže zabudnúť, že jedno slabé, chorľavé dieťa jej v útlom veku zomrelo. To, čo tu Hviezdoslav podáva, je tak individuálne a tak vyspelé, že so svojou fiziognómiou i ako človek i ako umelec môže byť spokojný.

Je naozaj divné, že pri svojom prozaickom zamestnaní až do mužného veku Hviezdoslav (Pavol Országh, advokát v Námestove, horná Orava, nar. 2. febr. 1849) zachoval si toľko pružnosti ducha a sviežosti srdca. Jeho reflexívna lyrika, hlásiaca sa dosť dôrazne i z epických básní, je lyrika básnika, ktorý nestarne. Vlastné vnútro, v ktorom sa stonásobne odrážajú zjavy okolitého sveta, príroda v každej čiastke roku v zjavoch nežných i veľkolepých, a človek, najmä človek pospolitý, pracujúci, človek jeho oku i srdcu blízky — slovenský — to sú motívy jeho veršov. Hoci je Hviezdoslavov verš plod učeného, knižného človeka, predsa dýcha vôňou lesa i pokosenej lúky, vonia kyprou, čerstvo zoranou rodnou zemou, ku ktorej sa básnik zas a zasa vracia, nech blúdil myšlienkami kdekoľvek predtým. Hviezdoslav je dnes na Slovensku najobsiahlejší a najplodnejší básnický duch; jeho práce od desiatich rokov sú najkrajšou ozdobou „Slovenských pohľadov“, on zo všetkých súčasných básnikov slovenských, ktorých je, pravda, neveľa, najvážnejšie si dáva otázku: čo teraz? kam teraz? kde je naša sila a náš koreň? ako ho zachovať? On je učiteľom, žalmistom, prorokom i portretistom zároveň; ukazuje život, aký je, v čare jeho húževnatej dedinskej zachovalosti i v ťažkom pote z úmornej roboty na čele; volá, karhá, povzbudzuje…

Tento zväzok má sedem čiastok: „Venovanie“ i „Epilóg“ a „Poludienok“ sú nové práce, „Hájnikova žena“, „Bútora a Čútora“, „Na obnôcke“ a „V žatvu“ už dobrí starí známi slov. čitateľom z rokov 1884 — 1891.

Keď r. 1884 Hviezdoslav po prvý raz uverejnil epickú prácu, a to ešte v takom rozsahu, ako je „Hájnikova žena“, nastalo všeobecné čudovanie: ako, ten dumavý, melancholický lyrik dokáže namaľovať i plastické obrázky, a to s takým tennysonovským pokojom i zas čistým ľudovým humorom? Horná Orava, jej zalesnená príroda i ľudia ožili vo veršoch „Hájnikovej ženy“, jednoduchého a práve svojou prostotou úchvatného románu z oravského zákutia. Keď potom Hviezdoslav napísal svoje idylické a zároveň burleskné skladby „Bútoru a Čútoru“, „Na obnôcke“, a hlavne „Eža Vlkolinského“, dosiaľ svoju najlepšiu prácu, bolo jasné, že je rovnako znamenitý talent epický ako lyrický. Jeho prísni, trestajúci otcovia i starostlivé dobré mamičky, jeho švitorivé, spevavé, i pri práci figliarske dievčatá a mladé ženy, jeho sedliacki šuhaji, odrastajúci i odrastení, zbojskí i zamilovaní, rázovité starozemianske postavy, kmeti biblisti a zasa bľabotajúce milé detské postavičky — sú tak jedinečne živé a typicky verné, že je v nich naozaj kus Slovenska. Z novších českých básnikov iba Antalovi Staškovi a zosnulému Jakubcovi sa podarili zavše také rýdze obrázky.

No ani básnikovi takéhoto nadania nedostáva sa ani doma porozumenia, aké by si zaslúžil. Širšiemu obecenstvu, naučenému na rýchle a snadné čítanie módne, je priťažký: je pravda, hlavne myšlienkové časti jeho veršov dajú sa čítať len so sústredením celej pozornosti, krok za krokom; vetná skladba, slovné idiómy, všetko vzácne pôvodné, ľudové, lokálne sfarbené, a práve preto neobvyklé a nesnadné. Jednej časti svojich posudzovateľov, tých totiž, ktorí raz za uhorský rok napíšu tiež „kritiku“, nie je Hviezdoslav po chuti ako — evanjelik. Nesmejte sa! Na Slovensku v poslednom čase, keď drobné katolícke kňazstvo sa začalo tiež literárne „organizovať“, t. j. vo svojich cirkevných novinách nemilosrdne bičovať všetko, čo nie je z jeho tábora, spisovatelia sa neposudzujú podľa skutočnej práce, ale podľa matriky. Pánom nevadí, že v ich vlastnom tábore je toľko zhnitého, od maďarizujúcich freimaurských biskupov začínajúc až po maďarských kaplánov, bláboliacich nezrozumiteľné slová z kazateľnice pre smutné obveselenie ľudu; o tom sa u nich nedočítaš. Ale básnika, ktorého živý kresťanský cit prýšti sa hĺbkou priamo apoštolskou, vedia ignorovať alebo znižovať len preto, že nie je jedným z nich. Kde ste doby Viktorinov, Palárikov, Moysesov a Červenov, ktorým bol rovnako milý pracovník ktorejkoľvek konfesie, len keď statočne pracoval?

Nuž, ale to nech Hviezdoslava nezarmucuje!

Jeho slovo:

bohdá, nestane sa skutkom. On aj naďalej ostane svojim rodákom šťastím, potešením a literatúre trvalou ozdobou.

Želali by sme si, aby i naše čitateľstvo, aspoň tá jeho časť, ktorej vzájomnosť neprestáva za Českou Třebovou, sa upozornila na vynikajúceho slovenského básnika.