ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sme na širokej, žírnej rovine považskej. Úrodné žlté lány polí ako štedro roztvorená dlaň splývajú s miernymi zelenými návršiami a s ďalekým modravým obzorom.

V riedkom hájiku na jednom z návrší, pod sebou pokojnú dedinku, pred sebou strieborný pás Váhu, pod rozložitým tônistým dubom deň čo deň sadá asi štyridsaťročný muž v ľahkom tmavom kabáte, s kolárkom na krku, s papierom na kolene a ceruzkou v ruke. Prívetivé, výrazné oči pod klenutým jasným čelom snivo pozerajú do diaľky, kde na poliach mihajú sa urastené postavy pracujúcich dievčat a mládencov. Chvíľami vzhliadne niektorá z mladých ohorených tvárí, a tiahla zádumčivá pieseň ľahko splýva s vlnami letného vzduchu.

Muž pod dubom načúva a pozerá do diaľky. Ale namiesto cvendžiacich kôs, škrípajúcich vozov a zvonivých piesní pred duševným zrakom jeho vynorujú sa deje a postavy z vekov celkom iných.

On čuje, ako Svätopluk, niekdajší panovník veľkomoravský, v bavorskom žalári v Rezne bedáka za stratenou slobodou; ako Boh hviezdnym priestorom svetovým zosiela anjela, aby hrdinu vyslobodil; ako oslobodený vládca stavia sa na čelo nepriateľského vojska a tiahne k hradu Devín, naoko aby cudzincom dobýval svoju starú domovinu, v skutočnosti však, aby sa spojil s rodákmi a slávne ujal sa vlády. Pluky útočníkov ako mravce preliezajú valy hradné, starí bojovníci padajú ako storočné duby, mladý dorast húfne klesá ako podkosená svieža tráva — až zrazu ostrá sekera kráľovského hrdinu ako blesk zasiahne hruď vodcu protivníka, a Veľká Morava znovu je vrátená sebe.

Zavanie vietor a ochladí rozpálené čelo muža pod tônistým dubom; jeho ceruzka chvatne kmitá sa po papieri, a v mysli vynorí sa mu opäť vidina iná. Vierozvestovia slovanskí, bratia Cyril a Metod, prichádzajú k Rastislavovi, vládcovi veľkomoravskému. Cyril sa obracia na Slovensko. Okolo hradu Devína černejú sa neprehľadné zástupy ľudu, zvedavo načúvajú láskavým slovám nového apoštola, ktorého reč zneje vznešene, a predsa zrozumiteľne a tiahnu s ním ďalej dolinou považskou. Rúcajú staré modly pohanské, stavajú nové kresťanské chrámy a napokon Cyrila slávne usadzujú na sídelnom hrade nitrianskom.

A opäť uplynú chvíle, a muž, zamyslený pod dubom, zasa čuje zvuky iné. Matka Sláva, ako kvočka starostlivo zhľadúvajúca a počítajúca svoje rozbehnuté kurence, rozhliada sa po oblastiach, kade kedysi rozliehal sa slovanský jazyk, tiahlou melancholickou žalosťou nad odpadnutými zemami a stratenými synmi, o ktorých prišla behom vekov.

Tridsať plných rokov vľúdny, usmievavý muž s kolárkom na krku, deň čo deň, od včasnej jari do neskorej jesene sadá v hájiku, pozerá na krajinu, dumá a píše. Sú to verše, verše v rodnom nárečí, stá a tisíce veršov na spôsob starého Homéra a Vergilia. Rastú do básní, básne do zväzkov, zväzky do zbierok. Tlač roznáša ich po slovenských farách, seminároch, školách, izbiciach literátskych.

A Slováci volajú radostne: Už máme nielen noviny a kalendáre, knižky školské a hospodárske, veršovníkov svetských i duchovných — už máme tiež veľkého básnika, svojho básnika!

Ten básnik je katolícky farár v považskej dedinke Maduniciach, Ján Hollý. A básne jeho, veľké eposy „Svätopluk“, „Cyrilometodiáda“ a „Sláv“, selanky, ódy, žalospevy tvoria celú malú knižnicu. Karel Vinařický ich najkrajšie časti počeštil a zároveň napísal priateľovi: „My nemáme básnika takového jako Hollý jest. Já jej kladu nad Kollára.“

Prešli roky.

Sme v starom korunovačnom meste podunajskom, v Prešporku. V starej jeho štvrti sú krivolaké úzke uličky, v nich nahrbené, ošumelé domy a z ich prízemných viech ozýva sa hlučný spev a samopašná vrava. Počujeme zmätené sbory študentských piesní; veselý text latinský, nemecký, a najmä maďarský. Divoký čardáš cigánskych huslí zakaždým vyrazí z hustého dymu otvorených dverí, kedykoľvek hosť prichádza alebo odchádza.

Zatiaľ na zrúcaninách devínskych, míľu od Prešporka, malebne sa usadila spoločnosť iná.

Pod múrom starého hradu, ktorý tak vrúcne ospieval Hollý a ktorého skálie na úpätí drobí a odnáša mohutný prúd širokého Dunaja, stoja alebo sedia skupiny slovenských mladíkov v študentských čapiciach. Je ich do sto. Všetko svieže, jasné tváre. Nefajčia, nepijú, nesmejú sa. Napnuto načúvajú reči vysokého štíhleho muža s prenikavým sokolím zrakom, orlím nosom a tmavou bradou, ktorá mu husto venčí tvár.

Hlbokým prsným tónom rinú sa slová z úst rečníkových. Hovorí o minulosti, prítomnosti a budúcnosti slovenskej, o cudzej a domácej vede, o cudzom i domácom umení. Nie je pravda, že germánska veda je vrcholom vedy celého ľudstva; vrchol všeľudskej vedy stvorí až Slovan. Nie je pravda, že umenie najvyššej výšky dostúpilo na západe; čo je pravé umenie, ukáže slovanský východ. To veštil už Kollár, o tom spieval už Hollý.

A kde sú tie skryté poklady? V ľude. Ten načim študovať, budiť, uvedomovať, z dediny na dedinu apoštolovať, jemu obetovať osobné pohodlie, kariéru, zábavu i kozub rodinný. Slovenský mladoň smie mať len jeden ideál: národ. Musí sa uzavrieť všetkým iným nežným a rozptyľujúcim hnutiam srdca, nesmie sa ženiť, stále a všade nech je pohotový k jedinému účelu: celý vstúpiť do služby národa.

A tak aj slovenský básnik. Ľudová spievanka nech ho učí pravej poézii — a len kto v jej duchu a podľa nej vie naladiť struny svojej lýry, je skutočný posvätenec múzy.

V tom zmysle odznela reč.

Hovoriaci sa odmlčal za hlbokého ticha. A o chvíľu už druhý zaujal jeho miesto a zvučným hlasom prednášal Mickiewiczovu „Ódu na mladosť“, iný recitoval znelky zo „Slávy dcery“ a opäť iný verše z Hollého „Svätopluka“, a napokon všetci mocným sborom zahlaholili pieseň: „Nitra milá, Nitra, ty vysoká Nitra!“

A navrátiac sa do svojich skromných izbičiek, žili ďalej sparťansky prísnym životom slovenského študenta, oznove s mladíckym zanietením obracali slovanské mluvnice a slovníky, čítali rozprávky a piesne, študovali dejiny a filozofiu, aby neskôr ako kňazi, učitelia, advokáti, lekári alebo inžinieri v nezávislom stave mládeneckom celou dušou sa venovali službám svojho zanedbaného ľudu.

Ich učiteľ, devínsky rečník, bol ideálny Ľudovít Štúr, námestok starého profesora Palkoviča na prešporskom ev. lýceu a všetko ten mladý dorast bola jeho povestná Prešporská škola.

Skoro všetci verne splnili, čo sľubovali. Až donedávna všetko, čo sa na Slovensku vykonalo na poli kultúrnom, vyšlo z ich rúk. Len v jednom sa odchýlili od majstra. Srdce bolo silnejšie než vôľa — okrem svojho učiteľa a dvoch-troch iných všetci si vyvolili a založili útulný kozub rodinný.

Pôvaby kozuba toho a zároveň citové vrenie mladých duší, opak vysokých ideálov mladosti a drsnej prózy života najkrajšie vyspieval práve najmilší Štúrov žiak, neskorší evanjelický kazateľ Andrej Sládkovič.

Osud hodil Sládkoviča na Pohronie, na miesta, kde bujná príroda v nedotknutej rýdzosti zachovala lesy i stráne, ľud i jeho život. Zo strmých končiarov vysokej Poľany, odkiaľ sa otvára čarovný rozhľad na úvaly a husté hory, na stá dolín a dedín, básnik stopoval svoj ľud pri práci i hre, v radosti jeho i žiali.

Verše Sládkovičove maľujú pastiera i verbovancov, bujarú mládež i starostlivé matky, a najmä dve typické postavy, na ktoré básnik naniesol všetko bohatstvo svojho umenia: ľudového junáka Detvana, telom obra a srdcom dieťa, hrdého k pánovi a mäkkého k starej matičke, rovnako žiarlivého na svoje dlhé havranie vlasy ako na osobnú slobodu — a jeho nežnú, ideálne krásnu družku Elenu. S ním v nedeľné odpoludnia hráme sa na pažiti v kole dievčeniec; s ním večer na podstení načúvame pianissimu Eleninej drumble; s ním v noci na salaši za zvukov gájd pri ohni v žinčici varíme barana; s ním druhý deň zavčas rána nájdeme sa v šumiacom víre mestského výročného jarmoku. A ako kedysi Štúr prózou, tak Sládkovič veršom z umeleckých výtvorov ľudových, z jeho zvykov, krojov, tanca a prostonárodnej piesne novú epochu prorokoval domácemu umeniu.

Ohnivé tie ideály nesplnili sa celkom tak, ako o nich snili mladí nadšenci, lebo splnili sa smerom iným a inde. Ale predsa to neboli plané sny. Spomeňme si len tu u nás na hudbu Smetanovu, na farby Mánesove alebo ceruzu Alešovu, na poéziu Čelakovského lebo Nerudovu, a vycítime pri prvom kroku, že to bola Múza prostonárodná, ktorá im na čelo vtisla nezmazateľný bozk…

Úplná zbierka Sládkovičových poézií vyšla v Prahe v Kobrovej „Bibliotéke národnej“.

I Kollár a Hollý, i Štúr a väčšina jeho školy básnili o ľude, ale predsa nie pre ľud. Zamilovali si jeho spievanky, ale nevedeli celkom verne naladiť struny po ich prostých, sladkých melódiách.

To sa podarilo iba niekoľkým slovenským posvätencom. Tajomstvo ľudovej piesne najvernejšie z nich odpočúval a umelecky zachytil Janko Kráľ, tiež miláčik Štúrov, neskoršie advokát.

Mladý život Janka Kráľa je vlastne báseň sama. Poznal svetové jazyky, mal fenomenálnu pamäť — Shakespeara takmer celého vedel naspamäť^[84] — a mnoho vedel. A predsa sa stránil ľudí a vzdelanej spoločnosti. Chodil z miesta na miesto, blúdil po vysokých horách a rozľahlých pustách, celé noci presedel s pastiermi pri ohňoch, spievajúc im i načúvajúc ich piesňam a dávajúc si od nich rozprávať rozprávky.

A po 15. marci 1848 a neskôr, keď Slováci po boku cisárskeho vojska bojovali proti povstalcom, len Janko Kráľ ocitol sa v svojom pravom živle. V čase, kedy redakcie slovenských časopisov menili sa v generálne štáby a literáti v agitátorov a vojakov, mladý jurista pod holým nebom na verejných zhromaždeniach ľudu ráznymi rečami i veršom improvizovaným slávil rovnosť, voľnosť a nové práva občianske, a z každého obecného človeka slovenského takmer za noc chcel mať bohatiera myšlienky a činu.

Ale svoje geniálne improvizácie, piesne, balady, drobné pesničky v duchu prostonárodnom Janko Kráľ nepokladal za zrelé plody literárne. Čo napísal, to zas spálil; a čo priatelia nezachytili na papier, alebo čo sa hneď neujalo v ľude na niektorý známy nápev, to sa stratilo. Nechcel byť poetom knižným: jednému priateľovi sa vyhrážal, že ho zastrelí — ak dá niečo vytlačiť.

A predsa i tie trosky, tenká zbieročka, ktorá sa zachovala z celého toho bohatstva, ktorým Janko Kráľ kedysi očarúval mysle, je odkaz pamätihodný. Spevné verše jeho sú ako prostonárodná pieseň sama: v nich sa chveje najvnútornejší nerv duše ľudovej.

Prenesme sa v mysli na koniec rokov sedemdesiatych!

Po nových nádejach a nových sklamaniach, po živote kultúrnom, rýchle rozkvitnutom a zasa rýchle na Slovensku uvädnutom, i poézia domáca, stále znova sa rozletujúca k voľnému letu a stále znova k zemi zrážaná, na chvíľu onemela.

Ale iba na chvíľu. Ozval sa srdečný hlas z Čiech, starý priateľ Slovenska Adolf Heyduk poslal mu bohatý dar: spevy „Cymbál a husle“. V nich vyspieval všetko, čo kraje podtatranské teší i tiesni, vymaľoval prírodu i ľud a rozcítil sa v krásnom poslaní: „Slovensko, ty ještě spíš?“

A v básni inej volá a pozýva priamo:

A Slovensko sa ozvalo: vzali sa. Živá vzájomnosť, srdečné účastenstvo oboch vetiev nášho národa od tej doby neuvädá a bohdá nikdy neuvädne.

Za všetkých svojich rodákov poeticky odpovedal Heydukovi syn starého buditeľa dr. Hurbana, Svetozár Vajanský, tiež zväzkom veršov „Tatry a more“. Obecenstvo v Čechách a na Morave knižku jeho v pravom zmysle slova rozchytalo. A po prvej zbierke nasledovala druhá, tretia, z ktorých jedna dokonca bola vydaná v Prahe; po veršoch potom rad noviel a románov spoločenských.

Účel Vajanského nebol iba agitačný. On chcel viac. Chcel povedať umelecky, čo je dnešné Slovensko.

V novelistike jeho zoči-voči sa stretnete so všetkým, čo dnešný život slovenský charakterizuje.

Je tam predovšetkým drobná slovenská šľachta, kedysi jadro a kmeň národa, dnes jeho suchá ratolesť; zanechala prostý mrav starootcovský, zriekla sa zdedeného jazyka, gavalierskym záľubám obetovala svoje majetočky a dnes je duševne i fyzicky na vymretí.

Sú tam zámožní ľudia občianski, ktorí vzdelaním i spoločenským postavením nad iných by boli povolaní ujať sa práce obrodenskej a organizačnej; ale niet v nich energie — v svojich strojných zátišiach, pri pokojných pôžitkoch rodinného kozuba žijú sebe.

Nájdete tam typy rojčivých starcov, ktorí proti náporu cudzoty v ľude, proti jeho úpadku hmotnému a skaze mravnej spoliehajú sa na akúsi zázračnú pomoc zhora, na nenadalý obrat k vysnenému šťastiu, na vytúženú éru „slávy“.

A pravdaže, stretnete sa v románoch Vajanského i s novou peňažnou aristokraciou semitskou, do ktorej rúk prechádzajú staré majetky zemianske i drobné roličky sedliacke; s aristokraciou úradníckou, kastovnícky odlíšenou od vrstiev ľudových; s aristokraciou kňazskou atď.

Ako umelec Vajanský je realista. Usilovne čítal román ruský a veľa sa naučil od Turgeneva. Spôsob, akým rozoberá ľudské vnútro, akým kreslí postavy a opisuje výjavy, je verná skutočnosť — nie síce fotografia, ale predsa obraz skutočnosti. Rád rozvíja široké plátna a pracuje plným štetcom. Také sú napríklad jeho hromadné spoločenské výlety do bujnej prírody, so všetkou pestrosťou zúčastnených osôb a križujúcich sa mienok; také sú dedinské bály so všetkými vonkajšími okázalosťami, rozčuľujúcimi prepiatosťami a hlučnými osobnými aférami; také sú dramatické výjavy z povestných hornouhorských volieb a pod.

Vajanský nefarbí na ružovo. Scény, v ktorých vidíme napr. sedliačika pod ťarchou liehovín na nerozoznanie podobného nemej tvári; alebo národného vzdelanca s diplomom vo vrecku a doktorským titulom, ako v rozhodných chvíľach nerozhodne sa krčí, neslaný, nemastný, aby si nerozhneval ani Petra, ani Pavla; alebo dcérenky pomýlene vychované, budúce matky nového dorastu, ktorým strojný zovňajšok je dostatočnou náhradou za prázdnotu duše i srdca — také scény sú verná smutná skutočnosť.

Predsa však básnik verí v lepšiu budúcnosť, v nádejnú generáciu pevnejšiu, ktorá vyjde zo zdravých vrstiev spodných a ako náhrada za degenerované kasty stvorí doma novú duševnú elitu a nový život.

Tú istú skalopevnú vieru v lepší budúci osud národa má i básnik Hviezdoslav, skutočným menom Pavol Országh, námestovský advokát.

Hviezdoslav v poézii je maliar i prorok zároveň.

V najsevernejšej župe slovenskej, v hornatej Orave sa narodil, v nej aj ostal pripútaný k svojmu povolaniu. Dolnooravské jeho rodisko pod vysokým Chočom poskytlo mu hojne figúr a typov starozemianskych, a hornooravské pôsobisko Hviezdoslavovo neďaleko Babej hory zblížilo ho so životom pralesa. S takou priam národopisnou vernosťou a malebnosťou nikto dosiaľ veršom nezachytil intímny život drobného slovenského zemana, nikto nezobrazil nekonečné, vážne i groteskné výjavy slovenskej svadby, nikto do básnického slova nevtelil taje podtatranských hôr a prostý život ich prostých obyvateľov: horárov, pastierov, horalov, žien, dievčat i detského drobizgu — ako Hviezdoslav. To je jeho epika.

A v lyrických spevoch, prehojných a prerozmanitých, Hviezdoslav je tobôž pravý boháč. Čítajúcemu sa zdajú ako skvostný, s nádherným prepychom vystrojený brokát, a predsa zasa citu tak krištáľovo jasného a pravdivého ako priezračná horská studnička. Od biblických žalmistov naučil sa systému, pádnemu, obraznému výrazu; z reči ľudu tisícorým originálnym, írečitým obratom; a z novej českej poézie formálnej lahode a dokonalosti.

O čom spieva lyrik Hviezdoslav? O všeličom, a predsa vlastne vždy o jednom: že z rodných chalúp, z vnútorného bohatstva, skrytého pod hrubou halenou, vyjde Mesiáš, že po Veľkom piatku ľudu slovenskému vzíde Vzkriesenie — Hviezdoslav spieva to isté, o čom už takmer sto rokov dumá, v čo verí a čo hlása celá poézia slovenská.

*

Sme na konci.

Poézia slovenská je dnes jediný ideálny útulok domáci. Dnes Slovákovi ostáva už len reč rodinného kozuba, kniha a pieseň. Je to málo, veľmi málo, a predsa ešte veľké bohatstvo. Veď viete, čo roztomilou hyperbolou o slovenčine prehlásil pevec „Cymbálu a huslí“: