ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Dolnom Kubíne 16. novembra 1879

Hýbeme sa. To sú slová, ktorými mám začať svoju novú zprávu. Nie snáď čiastočne, v istých krajoch, ale všade, po celom milom Slovensku. Turčiansky Sv. Martin nám ukázal cestu a my všetci po nej kráčame. Je to predovšetkým literárna cesta, ale predsa — cesta, a takto rozprúdená duševná činnosť má blahodarné následky i v iných smeroch. Zriaďujú sa totiž akési spolky bez stanov, čulé to spoločnosti, ktorých členovia sa zaviažu, že kúpia každú slovenskú knihu, ktorá vyjde. Túto vec všade v uvedomelých obciach vzali do rúk obecní starostovia, a tak sa dajú čakať potešiteľné výsledky. Okrem toho nastal v našom Martine od predošlého mesiaca taký živý a svieži literárny ruch, čakalo sa toľko všelijakých pekných spisov, že už dávno sme sa tak veľmi nepotešili ako práve teraz!

Ale tým sme už s radostnými zprávami na konci. Je to už u nás tak, že by sme mohli podať viac látky nejakej politickej chronique scandaleuse^[21] ako ktorýkoľvek iný kraj. Budem stručný a objektívny, a zverím sa vám so všetkým. Najprv malinkú ilustráciu našej voľnosti a práva.

U nás na Orave dostane sedliak prípis od súdnych orgánov i župných vrchností práve tak v maďarčine ako nejaký pastier pri Debrecíne. Obsah takéhoto spisu je mu, pravdaže, španielskou dedinou, a ak nemá pri ruke žida lebo učiteľa, ktorý by mu to preložil, zamešká často celú záležitosť, a je pokutovaný. Z tej príčiny podali tri obce na župný výbor prosbu, aby im prípisy v zmysle národnostného zákona naďalej posielali v slovenčine. Podžupan odmietol v župnom výbore túto prosbu, pretože vraj mala byť najprv predostrená ústrednému výboru. Prosbu teda postúpili patričným orgánom. Keď zvolali nato mimoriadny župný výbor, každý čakal, kedy príde táto prosba na denný pretras, ale kde nič, tu nič; rokovalo sa zoširoka i dôkladne o Segedíne, kvôli ktorému výbor vlastne zvolali, ale o žiadosti vlastných občanov župy ani slychu. Hlavný župan ju odkázal opäť na riadny výbor! Celá procesia! Konečne ju riadny výbor posúdil, ale i odsúdil, pretože vraj nie je konkrétne odôvodnená. Keď sa nato ohlásil jednotlivec, odkazovali ho tu na toho, tam na onoho. Tento návrh samozrejme schválili všetci župní úradníci a o niekoľko dní bola prezentovaná odpoveď starostom obce na ich žiadosti — maďarsky! Takhľa Segedín, metropola maďarského blata, má v chudobnej, vytopenej Orave zástancov v župných pánoch; dobrý, pracovitý, hladom zmorený slovenský ľud, z ktorého krvavých mozoľov žijú, nenájde u nich súcitu, ani vypočutia, majú preň iba exekútora, cynický úškľabok a pri zelenom stole maďarskú pravdu. A potom sa nám čudujete, že je ten náš ľud taký nerozhodný, ustrašený! Voči takýmto „pánom“ by bol iný otupel ešte väčšmi.

Obrázok iný. Začiatkom minulého mesiaca bola tu v Kubíne voľba asesora^[22] pri sirotskom súde. Kandidáti boli traja. Jeden z nich bol rozhodne národnej farby, teda náš, pre nerozhodnosť a akúsi nekonsolidovanosť našich voličov ustúpil však pred samou voľbou. Je to náš starý hriech. Z týchto dvoch ostatných jeden bol kandidátom apponyiovských sennyeyistov,^[23] druhý vystúpil na vlastnú päsť, opierajúc sa o svoj plný mešec. Behania a kortešovania bolo na obidvoch stranách dosť a dosť. Najcharakteristickejším je však dôvod sennyeyistickej aristokracie, akým odporúčala svojho kandidáta, že totiž zo všetkých troch kandidátov tomuto je ten úrad najviac potrebný(!), pretože je otcom viacerých detí atď. atď. Je to prapodivná zem, budete si asi myslieť. Inde volia na najvyššie úradnícke miesta najspôsobilejších ľudí, ale tam u nich tých, ktorým to postavenie príde najlepšie vhod, najviac ho je treba! Zvolený bol ten, s tým mešcom.

A ešte niečo do tretice. Piateho novembra na vyzvanie nášho výtečného obecného starostu advokáta Nádašiho zišli sa poprednejší dolnooravskí národovci do nášho mestského domu za tým cieľom, aby sa poradili, akým spôsobom napomáhať rozkvet slovenskej spisby, a menovite ako najprospešnejšie podporovať kroky turčianskosvätomartinskej kníhtlačiarne, ktorá sa podujala vydávať všetky plody slovenských spisovateľov, ktoré dosiaľ neboli vydané, i budúce. Na vyzvanie správy menovanej kníhtlačiarne tvoria sa u nás v každej župe pod vedením jedného hlavného jednateľa a miestnych podjednateľov spoločnosti priateľov literatúry k stálemu odberaniu slovenských spisov. Pre Oravu sme zvolili evanjelického farára a horlivého národovca Pavla Zocha, brata novomenovaného sarajevského riaditeľa. Schôdza bola hojne navštívená, všetci dolnooravskí kňazi a učitelia bez výnimky vstúpili do spoločnosti. Kuriozitu som si však nechal nakoniec. Pozvánky na onú schôdzu miestnym národovcom nosil toho istého dňa mestský sluha; istotne od tohto sa dozvedel niektorý cerberus, stojaci verne na stráži, „aby sa vlasť netrhala“, že dnes v mestskom dome „budú sa radiť o vážnej národnej veci“ (tak to stálo na pozvánkach). Jeho čisté svedomie sa hneď vzbúrilo a v strachu, že snáď Slováci idú si voliť slovenského kráľa, utekal do slúžnovského úradu (rovná sa vášmu okresnému hejtmanstvu), či vedia tam o tom, že „panslávi“ majú dnes poradu? Na bezočivé vyzvanie slúžneho, aby sa objasnil účel schôdze, odpovedalo sa mu na patričnom mieste, aby prišiel, ak sa mu páči, na poradu sám. A skutočne, bezpochyby z bázne, aby „panslávi“ v týchto chudobných časoch snáď vlasť nepredali, a k tomu ešte bez úradnej kontroly, dostavil sa ten veľký muž medzi nás in persona.^[24] Tu si zasadol a sedel. Vidiac však po chvíli, že sa rokuje o nevinných knihách, začal sa ospravedlňovať a chcel sa odporúčať. Zadržali ho však na slovíčko a povedali mu tak nehorázne mnoho korenistej pravdy v neveľmi lichotivých výrazoch a tak dôkladne do očú, že onú katilinárku^[25] dozaista nikdy nezabudne.

Náš statočný starosta ho vyhrešil pred všetkými prítomnými ako malého žiačika, charakterizujúc tiež náležite celé to vystrájanie tunajšej úradníckej kliky. Slovom: bola to poriadna výplata. Isteže rázne ohradenie proti tomu, aby určitým ľuďom prešli chúťky hrať u nás vec vašich komisárov.

Na schôdzi tejto sa ukázalo, aké budú pre nás dôležité občasné porady, lebo bola všestranne vyslovená túžba, aby národná strana v celej našej župe, tak ako inde, dobre sa zriadila i skonsolidovala a tvorila mohutné teleso v živote sociálnom i politickom. Sme pevne presvedčení, že sa to skutočne stane v krátkom čase.

Nakoniec vám oznamujem, že sa tu bude skoro odbavovať slávnosť vzkriesenia — našej pred rokmi odumretej Meštianskej besedy. A to je tiež veľmi radostný znak.

Nabudúce sa zmienim o ďalších novinkách, veď kocúrkiády u nás dosiaľ kvitnú!