O Slovensku a slovenskej literatúre

Jednou z prvých vymožeností moderných vied je ľahká, obecne zrozumiteľná a pritom pútavá forma zovňajšia, v ktorej sa podávajú. Francúzi, títo majstri mluvy, prví začali postupovať na tejto vďačnej dráhe. Známi encyklopedisti francúzski práve lahodným, brilantným slohom kníh svojich dopracovali sa úspechov nielen doma, ale vôbec v celom vtedajšom vzdelanom svete. Látka ich trudovín bola zväčša hrivnou anglickou. Spôsob i prísne a vážne vedy podávať formou každému laikovi prístupnou prešiel z Francie do Nemecka a pozdej i do literatúr slovanských. Tu zvlášte v dejepise konal služby znamenité. Knihy dejepisné, obmedzené predtým na úzky kruh privilegovaných pudrovaných učencov, ktorí krkolomným, škrobeným slohom svojím tvorili okolo seba čínsky múr, získavali si široké obecenstvo a konali pravé divy. Kto zná ľahunkým slohom, kvetnatou rečou písané dejepisné diela Schlosserove, zvlášte jeho všeobecnú históriu, nespomínajúc iných toho druhu diel, jako Hellwaldove kultúrne i zemepisné spisy, prírodopisné dielo Brehmovo a i.; kto čítal kedy utešenou formou písané „Dějiny národu českého“ od Palackého, Šafárikove „Starožitnosti slovanské“, neuvádzajúc ani prírodopisných kníh Amerlingových a novších geologických Krejčího, filozofických a estetických Durdíkových, ktorý je v otáznom slohu majster, — prisvedčí rád.

Ako platí to o knihách určených pre široké vzdelané obecenstvo, platí to zároveň, ba snáď v miere ešte väčšej, o knihách písaných pre mládež. Spisy, z ktorých vedomosti prírodopisné, dejepisné, zemepisné a iné podávajú sa jej vo forme neprevyšujúcej duševný jej obzor, slohom lahodiacim uchu i oku, tónom často žartovným, stávajú sa mladému čitateľstvu nevyčerpateľnou zlatou studnicou, z ktorej mladá myseľ v lichotiacich slovách čerpá viac plodného poučenia a vedomostí než z légií kníh suchopárne školáckych. Čo pritom tiež veľmi napomáha, sú obrázky líčenej látky, ktoré v takej hlave zostávajú nezapomenuteľnými a sú-li i umelecky dokonalé, nevdojak, hravo ušľachťujú, budia i vkus, estetický cit mladého čitateľstva. V tomto ohľade v Čechách veľké zásluhy má „Českomoravská kronika“ Kobrova, vychádzajúca práve v druhom vydaní, vypravovaná rečou veľmi pútavou a ozdobená početnými obrazmi pravej umeleckej ceny a povedomia.

Dnes však obšírnejšie chcem upozorniť na novú, práve vyšlú knihu, ktorá v obore prírodopisnom v mladom našom čitateľstve sľubuje domôcť sa veľkých úspechov. Sú to „Veselé prázdniny“, prírodovedecké obrázky z českých luhov a lesov, spísané osvedčeným v tom prof. Karlom Starým a ozdobené sto deväťdesiatimi pôvodnými vyobrazeniami od znamenitého umelca Karla Maixnera. Vydal ich Slavík a Borový.

Kniha táto — poviem hneď spredu — českej literatúre v spomenutom obore i domácemu umeniu kresličskému, a hlavne drevorezbárskemu je k nemalej cti.

Pohliadnime na jej látku. Spisovateľ vedie nás predovšetkým do mrazivej prírody v zimnom rúchu, vysvetľujúc všetko, čo tu nášmu zraku sa namanie, hlavne kryštály, slimáky, opisuje koncertujúcich vtedy umelcov: sýkorky, ďatle, brhlíky, zlatohlávky i staré známe — paškrtné vrabce slovami sviežimi, vždy zábavnými a pútavými. Na druhej prechádzke poznávame šat a kál, ktorým kryjú sa pred treskúcim mrazom: nesčíselné druhy machov a lišajníkov. Ďalej vidíme i čujeme zimných ďalších spevákov ako kvíčaly, brkoslava, krivule, popri nich rozkošnú figúrku vevericu, opicu našich lesov, ako spisovateľ prípadne ju nazval. Aby nám v tej zime nebolo clivo, nesmú chybieť rozprávky, a tu čujeme dvoch mudrujúcich filozofov, mravca a cvrčka, vykladať „báchorku zimného večera“ o bunke, protoplazmách, základe všetkého organického života. Potom poznávame podivné cesty kremeňa, ktorý zjavuje sa nám v mnohých drahokamoch, načúvame životopisu sosny, borovice — autografia — až zatiaľ minie sa zlá zima. Jar víta nás celým rojom utešených kvietkov, ktoré vidíme na obraze v životnej pravdivosti od chudôbky a snežienky až po fialku. Aby program bol rozmanitý, nasleduje koncert dvoch podivných muzikantov, chriašteľa a bukáča, ktorí nám neraz strachu nahnali v rákosných,^[34] vlhkých, vysokou trávou zarastlých miestach u vôd, svojím duetom (mezzo alt a basso buffo). Zatým predstavuje sa nám: horská múčka, mačíčky, ktoré neškrabú, majáles hmyzu, hádanky pre prírodospytcov, až prichodíme ku srnkám, všeobecnej ozdobe českých lesov. S nerozriešenou úlohou: májkou a španielskou muchou dochodíme na letné prázdniny, prezeráme si dvor, všetku jeho čeliadku dvojnohú i štvornohú, krídlatú i chlpatú, poberáme sa do hory, ktorú sme celý rok nevideli, tam poznávame opäť nejeden kvietok a mach, motýle v rúchu sviatočnom, denné i nočné, vodných obyvateľov, vtákov, obojživelníky, rastliny a ku spiatočnej ceste zase mrmľavý čmeliak trúbi nám svoj barytónový pochod. Doma bavíme sa všelijak, hlavný pozor venujúc domácim maškrtníkom, myšiam. Nastáva jeseň. Vtáctvo v dlhých radoch poberá sa na juh. Ideme na poľovačky, zabŕdame do močarín, poučujúc sa o tamných rastlinách, ďalej vidíme i poznávame skaly čadičové, osmonohých umelcov, pavúky, a babím letom ovenčení i hudbou kosa a drozda sprevádzaní, tiahneme domov. Knihu končí „obrázok z praveku našej vlasti“.

Je písaná so znamenitou znalosťou veci, číta sa ako rozprávka, všetky popisované veci s ľahkou hravosťou vkrádajú sa do mysle, a niektoré oddiely sú vypravované s tak neodolateľným humorom a vtipom (viď len kapitolu „Dva neobyčejní hudebníci“), že čitateľ nemôže ubrániť sa smiechu. Sloh je vôbec i inak správny. Obrazy na čele mnohých kapitol i v texte, ako i niekoľko zvláštnych celostránkových, i čo do kompozície, i čo do drevorezbového prevedenia, sú skutočné skvosty. Tu najlepšie vidno, kam už zakročilo domáce české umenie. Slovom: krásnu tú knihu vrele odporúčame každému, kto mladej hlave poskytnúť chce ušľachtilej, zdravej stravy.