ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Knižka z r. 1881 látku delila podľa jednotlivých slovesných druhov; kniha z r. 1890 prijala postup geneticko-pragmatický. Obidvoje stanovisko má svoje prednosti a nevýhody.

Iste je zaujímavé predstaviť napr., ako sa rozvíjali slovenská novela a slovenský román vcelku, a zase vcelku druhé spôsoby a útvary literárneho tvorenia. Každý taký druh slovesný má svoje vlastné zákony, podmienky, tradície, vyrastá nielen zo spisovateľa a zo svojej doby, ale takmer zo seba samého, z toho, čo v obore tom dotiaľ predstavuje sumu vykonanej práce; každý novelista napr. predovšetkým ostáva ohnivom tej dlhej reťaze, ktorú doma i v cudzine tvorí novela a román ako samostatný oddiel a druh literárny.

Niemenej zaujímavé je však, keď na literatúru hľadíme ako na celok, keď všetky jej prejavy vo všetkých oboroch, či je to verš, novela lebo dráma, či zase snaženie populárno-poučné lebo odborno-vedecké, publicistika atď. — šľakujeme ako prejavy spoločného ducha, podliehajúce týmže vplyvom myšlienky, kultúry a vkusu, a deliace sa iba stupňom tvorivej sily a spisovateľskej individuality.

Toto druhé stanovisko prijali „Dejiny“ z r. 1890,^[96] a rád by som na ňom ostal i teraz. Dôvod mám predovšetkým ten, že u nás literatúra, väčšmi než kde inde, je v úzkej, organickej súvislosti s živým rozvojom národa, raz ako vodca, raz ako sprievodca, a že teda rozvoj celku národného a rozvoj celku literárneho je iba dvojaký prejav tejže veci.

Pravda, v podrobnostiach starý rámec osnovy bude treba popremieňať: tu zúžiť, tam rozšíriť.

Literatúru slovenskú začínať dobou pohanskou bol by dnes vari už zbytok. I tie omrvinky, čo zo starých pôvodných názorov zachovali sa v slabých narážkach a jednotlivých šľakoch, sú tisícročím zastierané do nepoznania. Ani stredoveká latinčina, nakoľko pamiatky jej sú prístupné a preskúmané, slovenskému historikovi literatúry nepodáva temer nič, z čoho by poznával dušu národa.

Až nová idea náboženská, v XV. storočí husitstvo a v XVI. storočí protestantizmus, prebúdza tiež u nás duševné sily národné, a nové záujmy cirkevné, školské, štátne, politické stávajú sa i novými záujmami spoločnosti a literatúry. V storočí XV. reč naša už hrá dôležitý zástoj v diplomatike a cirkvi, v storočí XVI. popritom vplýva už na školu a na organizáciu občiansku a tvorí si už prvé formy literárne.

Storočie XVII., politicky a nábožensky rozorvané a smutné, literárne (čo i výlučne temer len v službách záujmov cirkevných) ožíva a hlási sa slovom tlačeným. K Tranovskému, Pilárikovi, Horčičkovi a iným zástupcom slovenskej reformácie pribudol rad novopoznaných priekopníkov a hlásateľov protireformácie na Slovensku: Tamášiho, Smrtníka, Abrahamffyho, Robíka a druhých, ktorí Dubniczaym a Máčajom spájajú úsilie veku Pázmányovho so storočím XVIII.

Tu k vypuklým evanjelickým postavám Krmana, Béla, Ambróziho, Jakobeiho, Hruškoviča a Doležala pristupuje ešte Čerňanský a Bodo, a z katolíkov po Hugolínovi Gavlovičovi zvýšenú pozornosť na seba obracia Jozef Ignác Bajza, ktorého knižky v celosti podarilo sa zhľadať až v posledných rokoch a ktorý predstavuje zaujímavý samostatný typ literárny pred Bernolákom i popri ňom.

Práve paralela jednak s Bajzom, jednak s Doležalom, Dobrovským a inými osvetlí na Bernolákovi, čo prijal od iných a čo k tomu pridal sám; je skôr imitátor a kodifikátor než reformátor a priekopník. Rozumie sa, že škola popularizujúcich bohoslovcov katolíckych od Antona Benčiča až ku kanonikovi Jurovi Palkovičovi, hoc málo pôvodných, príde ako literárne pozadie k Bajzovi, Bernolákovi a Fándlymu do textu, nielen do poznámok.

Nový život, ktorý medzi našimi evanjelikmi zobudil jozefinizmus, bude treba predstaviť oveľa vypuklejšie, než bolo v „Dejinách“ z r. 1890. Popri zaujímavých zjavoch, ako boli Buoc, Chrastina, Demian, Szent-Kereszty lebo Raksányi, je tu literárny stred v banskobystrických „Starých novinách“ a ich kruhu: Plachom, Hrdličkovi, Doležalovi, Ribayovi, Semianovi; je tu ďalej veršujúce rokoko v Palkovičovi a Tablicovi; sú tu počiatky odborných štúdií, zastupované Bartolomeidesom, Valaským a inými.

Prechod k dobe Hollého a Ľudovíta Štúra dostane celkom nový i rozmer i výzor. Tu je bohatý a vďačný materiál, ktorý z nášho domáceho stanoviska slovenského posiaľ v celosti nebol dostatočne spracovaný. Bude treba širšie prebrať ľudovú vzdelávateľnú činnosť prešporského Palkoviča, ktorý ako učiteľ lycejný nebol síce z povolaných, ale drobnými knižkami prakticky časovými, „Týdenníkom“ a „Tatrankou“ chtiac-nechtiac stal sa jedným z nových útulkov obrodného hnutia. Mladý Šafárik a mladý Kollár, ich prvé verše, prvé teórie, ich pokusy o organizáciu literárnu i kultúrnu v sviežom národnom duchu tu doma, ich korešpondencia atď. — to všetko dopodrobna znovu treba vyzdvihnúť a oceniť v súvislosti so životom, ktorý kriesili, a s mladou generáciou, ktorá učila sa od nich a z nich. Každá z kníh týchto dvoch veľkých ľudí, vydaná do rokov štyridsiatych, otvárala našim dorastajúcim mladším nové svety: Šafárikove „Písně světské lidu slovenského v Uhřích“, a najmä Kollárov filozofujúci úvod k nim; jeho neskoršie „Spievanky“, „Kázně a řeči“, prvá, budínska, i druhá, peštianska, „Slávy dcera“, Šafárikove „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur“,^[97] „Slovanské starožitnosti“, „Slovanský národopis“ atď. — každá z týchto kníh osve i všetky dovedna ryli hlboko brázdy do duší a sŕdc budúcich štúrovcov, odchovávali v nich nielen spisovateľov, ale i horúcich národovcov, Slovanov, občanov, demokratov v najušľachtilejšom zmysle slova. Sú niektoré polozabudnuté diela z týchto čias, ktoré mi prichodia ako svetské evanjelium. Koľko silných dojmov, širokého rozhľadu, znalosti človeka, prírody, umenia, koľko hlbokých úvah a plodných popudov má napr. Kollárov kedysi veľmi čítaný „Cestopis, obsahující cestu do horní Italie a odtud přes Tirolsko a Bavorsko, se zvláštním ohledem na slavjanské živly roku 1841 konanou a sepsanou“, v Pešti vydaný r. 1843! Napriek všetkému fantastickému etymologizovaniu, ktoré slabších nasledovníkov zvádzalo k diletantským výčinom a hračkám, je tam Kollárovo životné krédo vyslovené oveľa plnšie, mnohostrannejšie a prístupnejšie než kdekoľvek inde v starších jeho spisoch. Usilovné štúdium v tomto smere dá nám odpoveď na nejednu otázku, na ktorú odpovedať sme posiaľ nevedeli.

Skupinu katolícku, blízku i Kollárovi i Hollému: Martina Hamuljaka, dr. Ottmajera atď. bude treba postaviť vedľa evanjelikov, sústredených v Kuzmányho „Hronke“, ktorá ako mladšia a sviežejšia konkurentka „Tatranky“ tiež zaslúži väčšej pozornosti.

Ideový rozbor školy Štúrovej ešte organickejšie ju zväzuje s týmto domácim prostredím a jeho účinkami a ešte užšie ju pripojuje k znovuzrodeniu všetkých ostatných kmeňov slovanských na severovýchode i juhozápade; zahraničné vplyvy germánske boli slabšie, než sme sa nazdávali. A vecný rozbor, opretý o lepšie, úplnejšie vydania autorov a o novovytlačené veci z rukopisnej pozostalosti, vernejšie ukáže najmä výraznú umeleckú tvár predných poetov a beletristov štúrovských. Sládkovič, Samo Chalupka, Botto, Hodža pritom vyhrajú.

Suchotu a nemotu reakcie bachovskej osviežujú i praktické sympatie, s ktorými slovenskému životu sa približujú také peknoduché zjavy, ako bola Češka Božena Němcová; jej cestopisy a obrazy zo života slovenského, novely „Pohorská vesnice“ a „Chyže pod horami“, „Slovenské pověsti“, jej osobné priateľstvo s Chalupkom, Reussom, Zechenterom a druhými našimi ľuďmi — to všetko beletristicky i etnograficky šírilo hranice a známosť slova a živlu slovenského a zaslúžili si, aby bolo vďačne pripomínané i v knihe o literatúre slovenskej, tak ako patrí napr. Hurbanov vtedy po česky napísaný román „Gottšalk“.

Nové čítanie však nielen zvyšuje, lež i znižuje hodnotu diela. Dnes by som už nepodpísal mienky svojej z r. 1890 o Žellovi lebo Kubánym ako básnikoch; umelecký ich dojem vidí sa mi byť oveľa mĺkvejší. A podobne i v niektorých prípadoch druhých.

Posledná hlava, konečných dvadsať strán „Dejín“ z r. 1890, pravda rozšíri sa nad všetky ostatné. Mnohí síce, ktorí vtedy spisovateľsky rástli, zasekli v prvom vývine alebo skoro sa pominuli; ale mnohí dozreli v plné, bohaté individuality, a okrem toho prihlásila sa početná generácia mladá, s novými cieľami a novým názorom i s novou praxou literárnou. Všetko, čo u nás zjavilo sa v dvadsaťročí 1890 — 1910, nepodlieha ešte dejinnému rozboru, mnoho v tom je ešte živého, neukončeného, a teda historicky nejasného. Jednako charakterizovať možno každý prejav, a teda i dnešný ruch literárny, a v tom zmysle nové „Dejiny“ pousilujú sa predmet zavŕšiť obrazom nehotovej prítomnosti.

K jednotlivým otázkam v nesústavnom voľnom postupe budem sa vracať budúcne.

O tri necelé roky budeme sláviť storočnú pamiatku narodenia Ľudovíta Štúra, tvorcu nového duševného života slovenského. Sme už k tomu pripravení?

Obraz Štúrovho života, jeho osobného rozvoja, spoločnosti, v ktorej rástol, verejné účinkovania jeho — to všetko máme už predovšetkým v obšírnom, spoľahlivom diele dr. Jozefa Hurbana, ktoré bude treba len podopĺňať, lebo tu i tu v drobnostiach napraviť.

Ako osobný pomer a duševné vzťahy Štúrove k odchovancom, k jeho „škole“, tak i vlastná Štúrova poézia je už dosť objasnená; tu charakteristiky a úsudky staršie postačí len sceliť a revidovať.

Ale popritom ostáva nám ešte rad otázok otvorených; Štúr filológ lebo lingvista; Štúr folklorista; Štúr teoretik politický.

Boli časy, že Štúrovu „Nauku reči slovenskej“, vydanú v Prešporku 1846, vychytili ako posledné teoretické slovo literárnej slovenčiny. Neskôr, vplyvom Hodžovým a Hattalovým, zase „Nauka“ hlboko klesla v cene. Ale mladý kolega môj, prof. Emil Smetánka, Gebauerov odchovanec a nástupca na univerzite, trud Štúrov zo stanoviska vtedajšej lingvistiky pokladá za prácu veľmi pozoruhodnú, a keby stihol pri svojej mnohostrannej zaujatosti, iste by to bol už ukázal i verejne. Netreba zabúdať, že Ľudovít Štúr filológii v Halle učil sa u Augusta Potta, majstra svojho oboru; to nemohlo ostať bez účinku ani na Štúrovu sústavu vlastnú. Podoberie sa niekto u nás na rozbor diela z tohoto stanoviska?

Boli časy, že Štúrovu rozpravu „O národních písních a pověstech plemen slovanských“, r. 1853 v Prahe vydané Maticou českou, považovali za kánon bezpečného vedenia o tomto zložitom predmete; z knihy učila sa celá generácia. Dnes, pravda, vidíme, že látka je neúplná a vývody že už neobstoja. Ale v štyridsiatych rokoch XIX. storočia bol to pokus úctyhodný, a univ. profesor Ján Máchal, znamenitý znateľ odborný, trud Štúrov chápe v tom zmysle. Máme u nás niekoho, kto by otázku tú do dní jubilejných spravodlivo riešil na obidve strany?

A napokon Štúr politický teoretik na základe kultúrnohistorickom. Vieme, že Štúrova obšírna stať „Určení Ruska v ohledu na Asii“, uverejňovaná v Tylovom „Vlastimilovi“ r. 1841 — 42 a stade od starého Palkoviča (so zaujímavými premenami slohovými) prevzatá do „Tatranky“, otvárala ďaleké pohľady do budúceho rozvoja ruského národa i štátu na Diaľnom východe. A vieme tiež, že Štúrova kniha z r. 1853 „Slavianstvo i mir buduščago“, Vladimírom Lamanským r. 1867 vydaná v Moskve, rozložila Štúrovo krédo o otázke slovanskej. Kollár, Štúr, Palárik — každý tú istú ideu rieši svojím spôsobom, podľa svojej hlavy i svojho srdca. Téma táto je denným chlebom našej publicistiky. Dočkáme sa vecného, historicky objektívneho rozboru slavianskych teórií Štúrových?

Od r. 1845 pri Kollárových básňach býva tiež tlačená óda „Příteli p. P. Šafaříkovi k Čechům do Prahy odcházejícímu“, ktorú Kollár napísal r. 1833. Verše ostro charakterizujú nielen známy básnický profil kliesniteľa slovanskej vzájomnosti, ale najmä vtedajšie zmýšľanie i cítenie Jána Kollára, znechuteného a rozžialeného v Pešti dlhoročným nerovným bojom proti domácej presile.

Do našich chrámov v národnom jazyku uviedol evanjelium, do Potoka poslal otca novej výchovy Komenského, trónu dal Vladislava i Matiáša, válečníkom Jiskru, maľbe Kupeckého, pospolitosti otvoril svoje knižné poklady a daroval svoju hudbu.

Z veci samej by vychodilo, že Kollár veršov týchto Šafárikovi neposielal privátne, ale že ich, a to hneď vtedy, keď r. 1833 Šafárik z Nového Sadu odchodil do Prahy, uverejnil tlačou — buď v časopise, alebo osobitne. Vie niekto u nás o takom vytlačení r. 1833?

Němcová je blízka nielen slovenskému životu, ale i slovenskému srdcu. Bez predsudkov a doktrinárstva, hlbokou, čistou dušou, bystrým, jasným a pritom detsky naivným pozorom, čujno i teplo zároveň, v priamom styku osobnom študuje kraj i ľud, vyhľadáva známosti v meštianskych rodinách i medzi literátmi, načúva prostonárodným poviestkam u starkých žien a dáva si spievať piesne od mladých dievok, u odborníkov kutá a zhŕňa literatúru predmetu a sama zbiera si látku, motívy, figúry a kombinuje a idealizuje svojou zdravou, nevyčerpateľnou obrazotvornosťou. Po Tylovi ona prvá sympaticky uviedla živel drotársky do českej beletrie v svojej „Pohorskej vesnici“, írečité ľudové postavy naše umelecky zachytila v „Chyži pod horami“, našu dedinu, naše mestečko, našu prírodu národopisne i krajinársky vymaľovala v dlhom rade čŕt a obrázkov, a poviestky naše obecenstvu svojmu, vkladajúc do nich vlastnú individualitu, vyrozprávala ako pred ňou a po nej nikto druhý. To všetko vďačne sa uznáva tiež u nás; Božena Němcová je i naša.

V zbierke „Čeští spisovatelé XIX. století“, ktorú redigujem, sl. Gebauerová vydáva i všetku dostupnú korešpondenciu Němcovej, zosbieranú s veľkou usilovnosťou a pietou. Tie tri zväzky privátnych listov Boženy Němcovej budú najkrajším doplnkom jej literárnych diel, a verejnosť to vcelku i tak chápe. Predsa však (a čudno, práve u časti terajších ženských spisovateliek inak duchovne najslobodnejších) ozývajú sa hlasy, že tieto a takéto súkromné listy tlačou vydávať by sa nemali, lebo verejnosti neboli určené, odhaľujú vraj intímnosti osobné, choroby tela, muky duše a srdca, tône domácnosti, biedu hmotnú a bezcitnosť okolia. To je pravda. Ale z toho všetkého nič nepadá na jasný obraz Němcovej ženy a spisovateľky, naopak: ešte ho dvíha. Práve v tom, že v takýchto okolnostiach vedela stvoriť, čo stvorila, je veľké jej víťazstvo ľudské i umelecké. Vynechajte z literatúry svetovej korešpondenciu geniálnych duchov, a vypadne vám najbezpečnejší kľúč k ich porozumeniu, odhodíte často najkrajšie prejavy človeka i básnika. Či by kto ľahko oželel nejednu lyrickú iskru, hlbokú reflexiu, sviežu maľovku prírody, chutný žánrový obrážtek, životné portréty osôb známych i neznámych, ba i tie nepriame, ťažké a zahanbujúce obžaloby spoločnosti, ktorá nedomyslela sa ratujúcu ruku podať ubiedenej zlatej duši — či by to všetko, reku, kto rozsudný dnes ľahko oželel z korešpondencie Boženy Němcovej, keby nám bola ostala neprístupná? Ak je tam i tôňa, tá nepadá na pisateľku; padá na tupé hlavy a tvrdé srdcia jej okolia.

Ale odbočujem. Chcel som hovoriť o inom.

Podľa listov, v septembri 1855 posielaných mužovi (Sebrané spisy Boženy Němcové, 1912, zv. XIII, str. 121 a ď.), Němcová toho času liečila sa v sliačskych kúpeľoch.^[98] O svojej chorobe nehovorí priveľa, zato však čochvíľa počujeme o známych, starších i novších.

Hneď v liste dňa 4. septembra 1855 písanom zo Sliača čítame, že cestou z Levíc v druhom poštovskom voze začula známy hlas Juraja Slotu, vtedy profesora kat. gymnázia banskobystrického a veršovca českého i slovenského. Katolícky farár Záborský v Hájnikoch^[99] („má faru jako panský dvorec, ale užitek opravdu nevelký“) Němcovej vďačne ponúkol každodenný hosťovský stôl obedný a k raňajkám jej na Sliač dával posielať smotanu. Z bystrických známych spomína starého chorého Rárusa s paňou. Od prof. Šemberu z Viedne niesla si odporúčajúci list na Sládkoviča do Hrochote („farář evangelický Braxatoris, básník, je prý velmi hodný člověk, jak mi i Záborský povídá“). Z Trenčína má zprávy o Bodorovskom, z Brezna o Chalupkovcoch a dr. Zechenterovi atď.

V liste zo dňa 10. septembra Němcová opisuje radvanský jarmok, jeho známy stisk a hurhaj. V B. Bystrici je na hospode u Rárusov, spomína Gotčára, Čulena, Plošica, Francisciho, ktorý tam vtedy bol s paňou; „čeští profesoři vylítli všeci do Čech“.^[100] V Hájnikoch (podľa listu z 15. IX.) hlásil sa k nej „jistý Štefanovič z Ďarmot; ten měl radost, když mne viděl, a že jen abych u něho v Ďarmotech se ubytovala. Zdá se být horlivý Slovák. — Je úředník a byl dříve ve Zvoleni.“ Slota už sa bol vrátil do Bystrice a Plošic Němcovú zval do Seliec. Francisci jej ponúkol slovenské povesti do tých čias nevydané, ak si pre ne zájde k Reussovi do Revúcej. „Mně prý by je dali, ale jinému žádnému z Čechů. Bylo by to studium řádné, ale stálo by za to,“ dokladá Němcová.

Od 3. do 18. septembra sa liečila na Sliači. Ale potom už udreli chladné noci, pacientke sa priťažilo, a bolo sa uchýliť do mesta. V B. Bystrici u Rárusov Němcová cítila sa ako doma. „Věru mne ti lidé přijali“, bláha si v liste mužovi dňa 19. septembra, „jak bych dítě jejich byla… Zde se zase spravím. První den jsem si jen hověla se starým pánem; on je rád, že má s kým mluvit. Je to vskutku velmi vzdělaný člověk, že se málo takových nejen zde, ale i v Čechách najde, a dobrý člověk. A ona je též velmi dobrosrdečná paní, a kdyby nebyla tak veselá a těkavá, věru by ani on ani ona šťastní nebyli“.^[101] A nielen u Rárusov, tiež inde Němcová cíti sa dobre. Priateľka Pepa Szablaková ju zaviedla na medokýš na Štiavničky. Čulen jej poukazoval staré pamiatky v kostole na Hôrke („tam kdyby se Krolmus nebo Vocel podívali, radostí by se pominuli nad těmi starožitnostmi. A což pro Mánesa by tu bylo studií, jsou tu malby a řezby z XII. století a stavby z jedenáctého a ještě dřevnejší doby“, natešená volá Němcová). Ukázali jej robotu v baniach, na Lúkach obznala sa s českými učbármi z banskobystrického gymnázia („pan direktor Růžička, profesor Vlček — môj nebohý otec, Franta a Kořínek“ i druhí) a hneď s nimi a ďalšími známymi uhovorili výlet do Seliec k Plošicovi. „Je tady i hodný kaplan Gerometta“, poznamenáva Němcová.

Tieto schôdzky a vychádzky, bárs celkom nevinné, obrátili na Němcovú pozor bachovskej žandarmérie, ktorá ju začala šľakovať. Ale Němcová „se dost málo nelekla“; šla rovno na úrad a tam rozpovedala, že „pro nic a za nic člověka trestat nemohou; přece není zakázáno, aby kdo, když cestuje, si neprohlídl krajiny a lid — a stavil se u známych“. „Mrzelo by mne jedině to,“ referuje mužovi dňa 23. septembra, „aby přišli v noci ke mně do cizího stavení, ačkoli pan Rárus i ona povídali, abych si z toho nic nedělala, že jím je to jedno a že si z toho málo dělají“.

V Brezne, skade dňa 25. septembra píše mužovi do Prahy, Němcovú si naši ľudia zase podávali takmer z ruky do ruky. Dr. Zechenter ju neskoro večer z hostinca, kde zosadla, zaviedol do svojej domácnosti, hoc mu matka po cholere ležala ťažko chorá. Stade si Němcovú odviedli k Jánovi Chalupkovi, ten zase ju vystrojil na Hornú Lehotu k mladšiemu bratovi Samovi, Zechenter ponúkol svoje kone do Tisovca k Daxnerovi a ten zase Němcovú mal ďalej poslať do Revúcej. Na Lehote Němcovej veľmi sa pozdalo. Pri Samovi Chalupkovi chváli široké vzdelanie, pri pani farárke slovenskú úprimnosť. „Ta Lehota je zde jako zavátá v těch horách, ale krásně je to zde v těch krajinách, že se mi věru odtud nebude chtít. Chalupka mi ukázal svoje starožitnosti, vykopané na hoře Babě u Lehoty, i svoji sbírku písní. Přemluvila jsem ho, aby dal národní některé balady do ,Musejníka‘, to je rozkoš, jak utěšené některé jsou. Dal mi i mnoho pověr, co nasbíral… Však se podiví, jakých já krásných věcí domů přinesu — zvlášť jednu pověru, která snad ani v celém Slovanstvu není, mimo tohoto zákoutí, okolo Lehoty.“

Němcová na Slovensku má pre všetko živý záujem, všade vnímavé, otvorené oči a jemný sluch. V Hájnikoch farské gazdovstvo, v Rybároch „vykladanie“ mladej vdovy na gazdovom pohrebe, v Radvani výročný jarmok, v Bystrici staviteľské pamiatky a práca v hámroch, v Selciach salaš, na Brezovej železiareň, v Bacúchu robota drevorubačská atď., okrem toho starožitnosti, kroje, zvyky, piesne, rozprávky ľudové v najširšom zmysle a popritom psychológia človeka slovenského vôbec, tradície spoločnosti, národné zmýšľanie a cítenie — to všetko zanímalo umnú ženu a zo všetkého pre literatúru i duševný život koristila plnou, šťastnou rukou.

V pustote a nemote reakčných rokov päťdesiatych minulého storočia styky Boženy Němcovej so slovenským životom prichodia nám ako svieža oáza.